Ten je v Iráne pre väčšinu ľudí prístupný len cez satelit alebo z počutia. Zvedavosť a prirodzená bezprostrednosť miestnych znamená okamžitú cestu k vám, podanie ruky a kladenie všetkých možných otázok.
Počas našej skoro trojročnej cesty nás ani v jednej z krajín, ktoré sme precestovali, nepozvalo toľko ľudí k sebe domov ako práve tu, v Iráne. Mrzelo nás, že nie všetky pozvania sme boli schopní prijať a veľakrát sme museli skrátka povedať, nie ďakujem, musíme ísť ďalej.
No tie, ktoré sme absolvovali, boli nesmierne obohacujúce a s niektorými „dobrodincami“, teraz už priateľmi, sme stále v kontakte.
Dostať sa do iránskej domácnosti bolo naozaj objavovanie nepoznaného na oboch stranách. Pre domácich sme boli hlavnou atrakciou my, pre nás zasa oni.
Pozvanie do jedného domu znamenalo zoznamovanie sa s priateľmi, následnú návštevu blízkej alebo vzdialenejšej rodiny, dlhé večere, rozhovory, hudobné predstavenia, módne prehliadky a skúšanie tradičných iránskych šiat, ochutnávky iránskych jedál, lekcie perzštiny a podobne.
Rovnaký bol však aj ich záujem o našu kultúru, a teda prezentácia Slovenska v podobe nášho jedla, ukážok slovenskej hudby a tancov v našom podaní.
Tu musíme spomenúť, že sme raz trochu zaimprovizovali bryndzové halušky, samozrejme bez slaniny. V Iráne sa dal na naše počudovanie zohnať ovčí syr veľmi podobný bryndzi, no zakázané bravčové mäso sme boli nútení vymeniť za oškvarky z jahňaciny. Chuťou sme sa síce priblížili originálu, no radosť z domovského jedla bola skôr na našej strane.
Po tomto experimente sme si radšej povedali, že ostaneme pri zemiakových plackách a minútovej ukážke polky.
Skrátka, pozvania domov znamenajú stať sa aspoň na chvíľu súčasťou rodiny na plný úväzok. Zaujímavé bolo predovšetkým pozorovať, aké pevné rodinné vzťahy tu panujú. Nikdy sme neboli svedkami hádok alebo konfliktov, či už doma alebo na ulici.
V spoločnosti platia určité pravidlá a predovšetkým obrovský vzájomný rešpekt. Často však bolo až zarážajúce vidieť, ako jednotlivé rodiny chápu svet, v ktorom žijú.
Vonku a dnu
Do života tradičnej islamskej rodiny sme mali možnosť nazrieť len niekoľkokrát. Tu sme naozaj pocítili snahu našich hostiteľov ukázať nám, že islam je mierumilovné náboženstvo a moslimovia sú štedrí a dobrí ľudia.
Ich záujem o kresťanstvo a hľadanie paralel medzi našou a ich vierou bol vždy súčasťou konverzácie.
Rovnako zaujímavé bolo sledovať obyčajné zvyky takýchto rodín. Ženy si v prítomnosti cudzincov nechajú hidžáb na hlave a pri modlení sa zahalia celé do čádorov.
Tiež rozdelenie sveta na mužský a ženský je viac badateľné ako inde. Systém určuje ženám miesto v domácnosti a manželom zase miesto živiteľa a hlavy rodiny.
Podľa našich pozorovaní si tu nikto, ako sa hovorí, nelezie do kapusty a takisto tu prevláda obrovský rešpekt. V týchto rodinách panoval pravý pokoj, no ich vzťahy na nás pôsobili trochu chladne a bez väčších emócií.
Obaja sa domnievame, že dôvodom ich pozvaní bolo úsilie skutočne nasledovať svoje náboženstvo a konať podľa koránu. Ten (takisto ako aj biblia) dáva za povinnosť postarať sa, pomôcť pocestným, či uctiť si hostí.
V našich očiach boli títo ľudia naozaj hlboko veriaci, no s náboženským fanatizmom nemali v žiadnom prípade nič spoločné.
Oveľa bežnejšie sme však nadväzovali stretnutia s menej ortodoxnými alebo lepšie povedané nie s nábožensky orientovanými rodinami.
Tu sme boli zasa prekvapení, ako negatívne je v striktne islamskej spoločnosti toto náboženstvo vnímané. Nachádzame sa predsa v štáte, ktorého základný pilier tvorí islam, usudzujúc aspoň podľa oficiálneho názvu štátu (Islamská republika Irán).
Na naše prekvapenie tu v mnohých domácnostiach nenájdete stopu po koráne, a už vôbec nie obraz náboženského vodcu a zakladateľa novodobého Iránu Ayatolláha Chomejního.
Niektorí z našich hostiteľov dokonca ani raz v živote nenavštívili mešitu a tí postarší zasa oplakávajú časy spred islamskej revolúcie.
V takýchto domácnostiach majú ženy rozpustené vlasy a nosia krátke sukne. Je to ako keď si zavesíte kabát na vešiak. Šatky alebo hidžáby sa nosia len vonku, lebo sa musia, a doma už nehrajú žiadnu rolu.
Podobne je to aj so všetkým ostatným, čo sa týka systému. Z ulice nevidíte na žiadnej budove v Iráne zavesený satelit (tieto musia byť pedantne skryté vo dvoroch alebo zašité niekde na strechách pred políciou).
Dôvodom je nelegálne pozeranie zakázaného iránskeho kanála Manoto. Tento je jediným spojením exilového vysielania z Londýna a satiricky vyobrazuje vládny režim, či ponúka necenzurované správy, filmy alebo telenovely.
Sporadicky prerušuje program rušička signálu alebo reklama na koncerty iránskych popových skupín, ktoré sa organizujú v susedných krajinách.
„Budúci mesiac bude koncert Andyho v Azerbajdžane,“ hovorí nám nadšene sedemnásťročná Helen. Pýtame sa jej, či je takýchto akcií cez rok viac. „Áno, stále niekto príde buď z USA alebo z Británie. Vo svete máme veľa známych spevákov. Do Iránu sa však nemôžu vrátiť, a tak my chodíme za nimi všade tam, kde nepotrebujeme víza.“
„Tak to je super, aspoň si môžete zájsť na koncert,“ reagujeme zasa my. „No to áno, ale je to aj dosť drahé. Navyše na hranici musíme zaplatiť 40 dolárov za výstup z krajiny.“ Zaujímavé, poplatok za odchod do cudziny sme zatiaľ nevideli nikde. Bude to asi jedno z opatrení, ako zabrániť alebo sťažiť domácim cestovanie, myslíme si v duchu.
„Však keby tu aspoň bola nejaká diskotéka, no v celej krajine nie je ani jeden klub. Naši náboženskí vodcovia zakázali modernú hudbu.“
Podobné rozhovory sa vedú doma za zavretými dverami, kde sa vláda, štát a tiež islam ako taký otvorene konfrontuje.
Záujem je o všetko západné a hlavne o slobodný životný štýl. Sen mnohých mladých Iráncov je dostať sa z krajiny a žiť nelimitovaný život, aký poznajú z filmov alebo z rodinných fotografií spred roka 1979.
Rodinné albumy sú naozaj perlou tohto kontrastu. Listujúc v jednom z nich narazíme na skupinu mladých dievčat pózujúcich v bikinách a s rozpustenými vlasmi. „Na tejto fotografii je moja babka s kamarátkami“, konštatuje Helen.
Keďže v Iráne je akákoľvek zábava zakázaná, akcie podobného charakteru sa organizujú iba v domácnosti. Po večeri sa na oknách do ulice zatiahnu ťažké tmavé závesy, do rohu miestnosti sa umiestni laserový svetlomet a debna s reproduktorom.
O malú chvíľu začne hrať súčasný iránsky pop v podaní Andyho a lusknutím prsta je parket plný tancujúcich. Samozrejme, nechýba ani domáce víno alebo podomácky vypálená pálenka.
V Iráne sa chodí spávať tak okolo jednej, druhej v noci, takže tieto domáce párty nenabúravajú ľudom harmonogram. Veselo sa tancuje a popíja, presne tak ako aj u nás.
Pri odchode domov (pretože väčšinou sa stretne širšia rodina a priatelia) sa však znova všetci stíšia, rozlúčia, nahodia hidžáby, či dokonca čádory a v tichosti sa vytratia do vlastných príbytkov.
Pre nás je to zážitok na celý život, no pre Iráncov jeden zo spôsobov, ako sa uvoľniť, odpútať od nalinkovanej reality, alebo aspoň na chvíľu zaspomínať na staré dobré časy.