Irán očami cyklocestovateľa: V spleti bazára sme objavili poklad. Toto je pán koberec (5)

V Iráne sme už mesiac. Mali sme možnosť nahliadnuť do zákulisia autoritárskeho štátu, v ktorom aj napriek všetkým snahám prevláda u ľudí zdravý úsudok a úsilie neklesnúť na duchu. Možno aj vďaka americkému embargu je tu dopad globalizácie veľmi zanedbateľný a snáď okrem Coca-Coly tu spojenie so západom nenájdete.

13.05.2018 07:00
Irán Foto:
Koberce na predaj.
debata

V Iráne neexistujú žiadne supermarkety, či siete občerstvení. Nie je tu žiadny McDonald's, Starbucks, Tesco, IKEA, Volkswagen a vôbec tovar, výrobky alebo značky, ktoré sa stali súčasťou nášho každodenného života.

Veciam sériovej výroby sa tu zatiaľ nepodarilo nahradiť tradičné remeslá či svojráznu ľudskú kreativitu. V mnohých krajinách pôsobia ručné výrobky osobitným čarom nevšednosti a umelecké trhy sa stávajú atrakciou pre miestnych alebo cezhraničných návštevníkov.

V Iráne sú však remeslá bežnou vecou a každodenným živobytím pre celé rodiny. Ľudia si nechodia kupovať nábytok pozliepaný z drevotriesky, ale zájdu na bazár – krytý trh, kde im ho na mieru a podľa vlastného vkusu zhotovia z masívu.

A tak práve historické bazáre stále ostávajú srdcom a centrom väčšiny iránskych miest, kde skutočne cítiť pulzujúceho ducha obchodovania.

Oliver za hrnčiarskym kruhom.
Tkáč kobercov
+18Priestory bazáru.

Prechádzka takýmto trhom nás okamžite pri vstupe prenáša do minulosti. Zrazu cestujeme časom a presúvame sa o pár storočí späť. Stále neporušené časti kashanského či iných bazárov, ktorými prechádzame, sa datujú do 11. storočia.

Je to ozajstný skvost pre oči. Dômyselná a do detailu premyslená architektúra obrovských krytých koridorov tiahnucich sa desiatky kilometrov v nás vzbudzuje túžbu objavovania tých najtmavších zákutí.

Historické bazáre pôsobia ako mesto v meste. Nájdete tu mešity, islamské školy, kúpele, čajovne, fontány, ale predovšetkým obchody a dielne, ktoré tu zrejme stoja už od počiatku.

Zachádzame do uličky, kde je hrnčiarska dielňa. Majiteľ okamžite zaostrí všetky zmysly a ako sme si už zvykli, veľmi prívetivo nás víta vo svojom svete. Krčahy, vázy, podnosy, poháre, črepníky a ďalšie všakovaké výrobky z hliny nás svojou jedinečnosťou nenechávajú vyjsť z údivu.

Majster hrnčiar zrejme ohúrený naším očividným záujmom o svoju prácu, ponúka Olimu hrnčiarsku stoličku a bez okolkov mu cez hlavu prevesuje svoju pracovnú zásteru. Oli sa na desať minút chopí žezla, či skôr hrnčiarskej hliny a snaží sa na krútiacom sa kruhu niečo sformovať.

Obchod s ručne klepanými medenými hrncami. Foto: SHUTTERSTOCK, Oliver a Janka - cycle2inspire
Irán, trhovisko, bazár Obchod s ručne klepanými medenými hrncami.

Rýchlokurz hrnčiarstva v perzštine je zrejme príliš tvrdý oriešok a po pár nevydarených pokusoch si radšej nechávame čas pre iné remeslá.

Prechádzame časťou, kde sa vyrábajú medené hrnce, podnosy, nádoby a zovšadiaľ sa ozýva buchot kladív. Všetko sa tu zhotovuje ručne, trpezlivo a s majstrovskou zručnosťou. Hneď nám vysvetľujú, že varenie v bronzových nádobách má také či onaké výhody a ponúkajú tovar zo svojich vlastných dielní a za bezkonkurenčné ceny. Veru keby sme mali príves, nechali by sme sa nahovoriť.

Podobne je to aj s ostatnými remeslami, a tak sa zastavujeme u stolára, kožiara, košikárov, kováčov, zlatníkov, bylinkárov, mlynárov, pekárov, cukrárov a pri remeslách, o ktorých ani nevieme, že vôbec existujú.

Všetci nás s radosťou nechávajú sledovať svoju prácu, klásť im otázky a k tomu nám bezprostredne ponúkajú šálku čaju. Nechodíme tu s nijakou organizovanou skupinou, či zaplatenou prehliadkou. Len sa tak motáme a rad-radom preskúmavame útroby starých bazárov.

V meste Qom objavujeme niečo pre nás unikátne. Ešte stále tu existujú dve dielne na farbenie hodvábu tradičnou metódou. Biele hodvábne nite na tkanie perzských kobercov sa tu doposiaľ ručne farbia.

Obchodník s kobercami. Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Irán, koberce, bazár Obchodník s kobercami.

Zvedavo vchádzame do jednej takejto dielničky a hneď nás privítajú úsmevy dvoch majstrov farbiarov. Obaja majú na sebe veľké zástery a vyhrnuté rukávy. Stoja pri veľkých kamenných kadiach a namáčajú ešte biele zväzky hrubých hodvábnych nití do prvej z kadí.

Dnes sa farbí namodro a o chvíľu sa už jemne modré nite prekladajú z prvej kade do druhej. Vysvetľujú nám, že používajú iba prírodné farbivá a hneď nám aj ukazujú množstvo vriec s rozličnými farbami v podobe práškov. Na modrú používajú prírodné indigo.

Po chvíľke nás nasmerujú na malý rebrík, ktorý vedie na strechu samotného bazáru. Štveráme sa nahor a o chvíľu sme v obklopení rozvešaných šnúr, na ktorých sa sušia už zafarbené nite. Stará architektúra strechy bazáru, množstvá modrých hodvábnych zväzkov nás na moment prenesú do čias Marka Pola a veľkých karaván.

Perzské koberce

Od hodvábnych nití k hodvábnym kobercom nie je na tomto bazáre ďaleko, a tak už zakrátko vstupujeme do malej dielničky, kde sa ručne vyšívajú tieto skvosty. Akiste nám dáte za pravdu, že pojem perzský koberec bude mať všade na svete svoju váhu. Spojenie dávnych tradícií, kvalitného materiálu, jedinečného dizajnu a majstrovskej zručnosti právom predurčuje týmto skvostom svetové renomé.

Tkáč kobercov Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Irán, bazár Tkáč kobercov

Nikdy sme si nemysleli, že aspoň na chvíľu nahliadneme do ich tvorby. Na vlastné oči tu vidíme, ako sa tieto vzácne, doslova umelecké diela šijú tou istou metódu ako storočia predtým. Vyšitie trvá jednému zručnému majstrovi okolo šesť mesiacov v kuse.

Koberec sa vyšíva podľa do detailu navrhnutej predlohy. Majster kobercov potom podľa týchto na milimetre presných šablón viaže z hodvábu uzly, ktoré v konečnom dôsledku vytvoria požadované obrazce.

V Iráne sa študuje dizajn kobercov na univerzitách a každá väčšia dielňa či fabrika má vlastného návrhára a vlastný štýl. Experti na koberce vedia dokonca určiť podľa dizajnu, z ktorej dielne koberec pochádza.

Tie najlepšie sú samozrejme vyrobené z hodvábu a sú ručne šité. Ich cena je preto mnohonásobne vyššia ako cena vlnených tkaných kobercov. Aj preto sú určené hlavne na export pre zámožnejších klientov.

Čoskoro dokončený koberec, ktorý nám majster vyšívač ukazuje, čaká na svojho klienta v Spojených arabských emirátoch. Cena za tento kus o výmere zhruba 1,5m x 1m sa pohybuje okolo 5 000 eur.

Fabrika na koberce Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Irán, bazár Fabrika na koberce

Po nahliadnutí do tejto malej dielne sa nám o niečo neskôr ponúka možnosť prehliadky továrne na výrobu veľkých kobercov (6m x 4m) v blízkosti mesta Kashan. Vezieme sa sem večer taxíkom s milým mladým Iráncom, ktorý nás prijal k sebe domov. Tu sa zrazu popri ceste začínajú objavovať malé továrne, jedna vedľa druhej.

Kashan je veľmi známy výrobou kobercov, no netrúfame si odhadnúť, koľko ich tu môže byť. Možno päťdesiat, ba aj viac. Každá z týchto malých fabričiek má svoju predajňu obrátenú k ceste a za obrovskými presklenými výkladmi vidíme visieť koberce všetkých možných farieb a vzorov.

Taxík pristavuje pri jednej z nich. Samozrejme, ako je to zvykom, majiteľ závodu nám ponúka šálku čaju. Potom nasleduje večerná prehliadka továrne. Vstupujeme dnu a hneď nás víta zvuk obrovských tkacích strojov. Vo veľkej hale sa nachádzajú len dva, no rámusu narobia výdatne. Ešte nikdy sme niečo také veru nevideli.

Pred každým zo strojov sú rady a rady veľkých šulcov nití všetkých možných farieb pripevnené na kovovej konštrukcii. Niektoré sa točia a uvoľňujú požadované vlákno do stroja. K nemu smeruje stovka, možno aj viac takýchto vlákien všetkých farieb. Jedna obrovská pavučina.

My sa iba s otvorenými ústami dívame a už si aj nechávame vysvetľovať všetko možné. Zisťujeme, že v nepretržitej prevádzke utkajú dva stroje asi desať kobercov za deň.

Na monitore počítača možno vidieť vzor, ktorý sa práve tká. Všetko je, dá sa povedať, automatické. Stroj si vie sám vybrať nite, ktoré potrebuje. Zamestnanci nepretržite kontrolujú, či je všetko v poriadku. Ak sa niečo niekde zasekne, rýchlo stroj zastavia a opravia daný riadok.

Takto strojovo tkané koberce prechádzajú po utkaní ručným zošívaním okrajov a drobnými úpravami. Na ich výrobu sa používajú kombinácie syntetických vlákien, bavlny a vlny. Hoci nie sú robené z hodvábu, sú pre nás stále umeleckými dielami.

Kobercová lekcia sa chýli ku koncu a nám sa otvárajú oči. To čo máme na Slovensku v obývačkách a považujeme za koberce, by v Iráne asi nazvali rohožami a pravdepodobne by ich umiestnili akurát tak do pivnice.

Pre nich je pravý koberec najdôležitejšou časťou zariadenia domu. Sedí a oddychuje sa na ňom, predstavuje stôl i posteľ. Je centrom každej miestnosti a nič by nemalo narúšať jeho vzor či harmóniu.

Na jeho výber sa teda kladie veľký dôraz a kúpa je dôležitým rozhodnutím. Mladé páry často navštívia veľké množstvo predajní, než si vyberú ten „pravý.“

Keby bol jeden z nich lietajúci, naložili by sme ho veru poriadne a presunuli tieto krásne iránske výtvory k nám domov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #cyklistika #Irán #Irán očami cyklocestovateľa