Irán očami cyklocestovateľa: Prečo je nutné byť Ing. a ako sa z umenia stalo útočisko (6)

Irán je krajinou, kde je každý deň v znamení objavovania niečoho nového. Či sú to prírodné krásy, pamiatky, zvyky alebo paradoxy bežného života.

20.05.2018 07:00
Irán očami cyklocestovateľa, cycle2inspire, Foto:
Huslista v obchode.
debata

Spomínali sme už tradičné remeslá, ktoré sú pre mnohých Iráncov hlavným zdrojom príjmov. Tvorivá, no slabo zaplatená a fyzicky náročná práca však odrádza mladých od voľby tohto povolania.

Pre mladšiu generáciu je dnes veľmi dôležitý spoločenský status a zamestnanie, ktoré so sebou okrem lepšieho zárobku prináša aj určitý rešpekt okolia.

Niet preto divu, že väčšina rozhovorov s miestnymi sa začína práve vetou: Aká je tvoja práca, alebo akú máš skončenú vysokú školu?

Pri predstavovaní dávajú Iránci veľakrát dôraz na vyštudovaný titul. Tak napríklad: „Volám sa Mohamed a som skončený inžinier.“ Pri takýchto stretnutiach si bleskurýchle vymeníme medzi sebou pohľady a v duchu sa usmejeme jeden na druhého.

Zurchane
Kapela v Qazvine
+7Maľby

Spoločenský štatút nie je pre nás prioritou a okrem toho sa často za krásnym obalom skrýva aj niečo iné. V Iráne toto nie je výnimkou a hlavne pri titule Ing.

Obrovská nezamestnanosť vyše 30 % znamená, že na jedno pracovné miesto sa hlási mnohonásobne viac uchádzačov. Tunajšie vysoké školy chrlia absolventov, z ktorých väčšina je nútená robiť predavačov, taxikárov či iné nie odborné práce.

V meste Qazvin stretávame skupinu mladých ľudí okolo tridsiatky, taktiež inžinierov. Veľmi pohodová partia nás bez váhania berie medzi seba. Jeden z tímu – Ehsan nám ponúka svoje hudobné štúdio na nocľah. S radosťou prijímame ponuku a už sa nevieme dočkať, čo sa zo situácie vyvinie.

Eshan býva v trojpodlažnom mestskom dome so svojimi rodičmi a starším bratom. Na prízemí je malá kancelária a v suteréne hudobná škola, ktorú si tu súrodenci svojpomocne otvorili. Jeden z bratov sa škole venuje na plný úväzok a druhý si ešte privyrába v obchode s potravinami.

Po zoznámení sa s jeho rodinou začínajú postupne do domáckej školy prichádzať prví študenti a študentky na hodinu tradičného nástroja setar (strunový nástroj podobný gitare).

Hudobná výchova a vôbec akékoľvek umenie, ktoré nemá základy v islame, je pre iránsky autoritársky systém nežiaduce, a preto ho v školských osnovách nenájdete.

„Ženy majú dokonca v Iráne zakázané spievať na verejnosti,“ vysvetľuje nám Ehsan a pokračuje: „Naša škola sa venuje tradičným hudobným nástrojom a nebyť nadšencov hudby dnes by už len málokto vedel hrať napríklad na setar, taar, daf alebo santur“.

Tieto názvy nám toho veľa nehovoria, no už o chvíľu dostávame praktickú lekciu z iránskych nástrojov. Zisťujeme, že napríklad taký daf je jedným z najstarších perkusných hudobných nástrojov na svete. Santur je niečo podobné nášmu cimbalu a taar je zasa predchodca gitary.

Na stene kancelárie vidíme fotografie Ehsana a ostatných členov súboru, ktorý bratia hudobníci založili. Sú tu taktiež porozvešiavané rozličné ocenenia z domácich súťaží, ktoré skupina získala počas svojho pomerne krátkeho pôsobenia.

Ani nevieme ako, no opäť sa stávame deťmi šťasteny, keďže práve dnes sa v suteréne schádza celá kapela na nácvik. Asi hodinová skúška novej piesne v nás zanecháva hlboký dojem dúfajúc, že jedného dňa táto partia zavíta aj na Slovensko.

Počas našej cesty sme sa stretli ešte s mnohými inžiniermi, ktorí našli záľubu v rozličných formách umenia. Žiaľ, veľa z nich začalo s objavovaním svojho talentu až po skončení vysokej školy.

Jedným z tých zaujímavejších je maliar miniatúr Arash. Pri rozhovore s ním sa dozvedáme, že iránska miniatúra je unikátom vo svete a dostávame prezentáciu tých najznámejších maliarov či obrazov.

Z nich nás asi najviac očarili diela Aliho Rezu Aghamiriho, ktoré žiaria farbami a harmóniou. Podľa Arasha je to majster kvetov a prírody a i našim laickým očiam sa jeho diela zdajú prepracované do najmenších detailov. V každom z nich možno vidieť dokonalosť majstrovej maliarskej ruky.

Maliar miniatúr. Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Irán očami cyklocestovateľa Maliar miniatúr.

Miniatúry sa tvoria so špeciálnym štetcom z mačacej srsti a sú často maľované na ťavie kosti. Len málo ľudí má natoľko pevnú ruku, aby dokázalo tvoriť touto starou technikou.

Arash dvakrát do týždňa po práci navštevuje súkromnú školu svojho majstra. Pri otázke, či by sa rozhodol pre štúdium tohto umenia, keby mal takúto možnosť, mu na tvári badáme záblesk smútku. „Toto je to, čo ma robí šťastným, no bez dobrého titulu by som v tejto spoločnosti nič neznamenal“.

Mužské zurchane

V Európe sa len málokedy, a ak vôbec, stretávame s tradičným iránskym umením alebo remeslami. Objavujeme tu preto kompletne nový svet, ktorý nás nesmierne obohacuje a zanecháva v nás nezabudnuteľné zážitky.

Práve takýmto príkladom je aj ich tradičný šport zurchane. Keď sa nám teda v Kashane naskytne príležitosť nahliadnuť hlbšie do tohto športu, neváhame ani minútu. Vstup je tu pre ženy zakázaný, no v našom prípade (turistická výnimka) aj Janka môže zhliadnuť to, čo iránske ženy vedia len z počutia alebo televízie.

Zurchane Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Irán očami cyklocestovateľa Zurchane

Zurchane sa cvičí v historických a len na tento účel postavených domoch. Za vstupným koridorom je v strede miestnosti vyhĺbený kruh s priemerom asi 5 metrov. Každý kúsok voľnej steny je pokrytý čierno-bielymi historickými fotografiami do pol pása oblečených mužov s dvoma kyjakmi v ruke.

Z jednej strany tejto arény je miesto pre divákov a z druhej, o niečo vyvýšenej plošiny, miesto pre speváka a bubeníka. Tí udávajú cvičiacim rytmus.

Dnes je tento spev islamskou modlitbou, no šport samotný alebo skôr bojové umenie pochádza ešte spred islamských čias starej Perzie.

Prichádzame chvíľu pred začiatkom a Oli má možnosť vyskúšať si toto kužeľovité náradie na vlastnej koži. Do rúk mu dajú dva ľahšie (9 kilové) drevené kyjaky. Jeden z iránskych mladíkov mu ukazuje, ako s nimi narábať a v čom vlastne tieto cviky spočívajú. Na prvý pohľad to vyzerá celkom jednoducho, no okamžite zisťuje, že opak je pravdou a po chvíľke odkladá oba kyjaky na svoje miesto.

Postupne prichádzajú ďalší chlapci, mladíci a aj starší muži. Niektorí sa chystajú iba pozerať, iní sa už pripravujú a vyberajú si svoje kyjaky.

Zurchane Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Irán očami cyklocestovateľa Zurchane

Zaznie bubon a všetci sa hneď presunú do kruhu. Zdvihnú kyjaky a do rytmu bubna začínajú s určenou motorikou. Jedno kolo trvá takých desať minút a sprevádza ho spev islamskej modlitby.

Rytmus bubna sa postupne zvyšuje a len tí najlepší z mužov dokážu pokračovať až do konca. Každé kolo sa končí zborovým pokrikom a po kratšej pauze pokračuje zurchane ďalej.

„Kluby zurchane usporadúvajú rozličné turnaje“, vysvetľuje nám počas jednej z prestávok milý Iránec a ukazuje na fotografie tých najlepších športovcov. „Týmto sa podarilo postúpiť do regionálnych a národných turnajov,“ pokračuje s hrdosťou.

Hneď chápeme, že zurchane je špeciálne nielen pre nás cudzincov, ale aj pre samotných Iráncov.

Z klubu odchádzame opäť obohatení o ďalší nevšedný zážitok. Zamýšľame sa nad mladými Iráncami, ktorých sme cestou stretli a ktorí s veľkým zápalom znovu objavujú svoje talenty.

Bolo naozaj úžasné vidieť, že práve umenie sa stalo pre mnohých z nich akýmsi útočiskom, ale i východiskom z tunajšieho systému.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Irán #Irán očami cyklocestovateľa