Claire už predtým navštívila národný park Joshua Tree a tamojšiu púštnu krajinu si zamilovala. Raz ráno vyrazila do divočiny na túru, ktorá mala trvať šesť hodín.
Vzala si pár litrov vody, turistickú palicu a opaľovací krém. So sprievodcom v informačnom centre prebrala trasu, ktorú opísal ako nie príliš náročnú túru po peknej chodníku.
Prešla po nej asi asi tri kilometre, keď si uvedomila, že nemôže nájsť ďalšie turistické značky. Rozhodla sa, že si odpočinie na jednom z obrích balvanov pri ceste. „Bola som celkom vysoko. Balvan bol však klzký a keď som sa pokúsila zliezť dole, hneď som letela,“ povedala BBC.
„Vedela som, že padám a nemôžem to zastaviť. Bolo to ako v spomalenom filme. Dopadla som na zem, poriadne to treslo, zabolelo ma celé telo. V tej chvíli som si pomyslela, že je to zlé,“ dodala.
Dopadla na ľavý bok a poranila si panvu. Nemohla sa ani pohnúť, ani si privolať záchranu. Mobilný telefón nemal žiadny signál.
„Nikdy som si nepomyslela, že sa mi môže niečo také stať. Nedokázala som si predstaviť, že by sa taký extrémny scenár odohral v skutočnosti,“ povedala.
„Pomyslel som si: Nemôžem uveriť, že som v situácii, keď som sama, ľudia nevedia, že tu som, zranila som sa a nemôžem sa s nikým spojiť. Bola to chvíľa úplnej a neznesiteľnej hrôzy,“ dodala.
Najskôr prepadla panike, ale myšlienky sa ju čoskoro priviedli k praktickým veciam: potrebovala zmierniť bolesť, dostať sa preč zo slnka a uchovať si vodu potrebnú na prežitie. „Vedela som, že môžem ovplyvniť jedine to, ako dlho by som mohla vydržať.“
Proti bolesti prehltla aspirín, ktorý mala vo vrecku, a pred slnkom sa chránila závesom, ktorý vyrobila z paličky a plastovej tašky. Keď jej ďalší deň došla voda, pila vlastný moč, aby prežila.
„Od chvíle, keď som spadla, som natáčala krátke videá, aby bolo jasné, čo sa stalo, keby ma niekto našiel. Ešte som ich nevidela a neviem, či budem chcieť,“ povedala.
Nad vodou ju držali myšlienky, ktoré sa jej preháňali v hlave: koho by chcela znovu vidieť, kam by sa znovu pozrela, čo by zasa okúsila. Neznesiteľná jej však pripadala predstava, že by ju raz našli jej najbližší v púšti.
Opustená a zranená strávila v púšti štyri dni a tri noci. BBC povedala, že si dni rozkladala do sledu malých úloh. Polovicu prvého dňa strávila volaním o pomoc. Druhú polovicu venovala tomu, aby sa vyvarovala slnku a úpalu.
Našťastie nemala nič do činenia so štrkáčmi a kojotmi…
„Zakaždým, keď prichádzala noc, som bola čím ďalej, tým zúfalejšia. Na štvrtý deň bolo obzvlášť horúco a musela som bojovať, aby som sa držala. Prestávala som dúfať. Pýtala som sa sama seba, ako dlho ešte môžem vydržať,“ povedala.
Neskoro popoludní prvýkrát začula vrtuľník. Myslela si, že má halucinácie. Potom počula, že volajú na ňu: „Claire, hľadáme ťa.“
„Ležala som za balvanmi a nemohli ma vidieť. Začala som kričať z plných pľúc, ale nepočuli ma,“ spomínala.
Z turistickej palice a zo závesu proti slnku si urobila mávadlo a začala ním kývať zo zvyšku síl. Snaha sa vyplatila, záchranári ju čoskoro našli.
„Hovorili, že sú zvyknutí nachádzať ľudí vo veľmi zlom stave, ale ja som sa smiala – taká som bola bez seba šťastím, že ma našli,“ poznamenala.
Novozélanďanka absolvovala množstvo vyšetrení, užila mnoho liekov a podstúpila chirurgický zákrok. „Starostlivosť v nemocnici je neuveriteľná, ale neviem, čo bude na účte, keď dorazí,“ robí si starosti.
„Viem, že to musí byť drahé, pretože sa zaznamenávala každá pilulka a injekcia, ktorú som dostala.“
Jej priatelia však založili internetovú stránku so zbierkou peňazí, aby jej pomohli pokryť liečebné náklady.
Claire teraz podstupuje rehabilitáciu, podľa vlastných slov sa znovu učí chodiť. A netrpezlivo sa teší na chvíľu, keď zase bude samostatná a nezávislá.