Začíname s tým, že nie sme z Ameriky a že Američana v Iráne len tak skoro nestretnú. Držitelia pasov z USA, Veľkej Británie a Kanady sa skrátka do Iránu ako bežní turisti nedostanú (môžu prísť iba cez organizovaný zájazd a so sprievodcom), čo tunajší nechápu.
To, že sme zo Slovenska, im až tak veľa nehovorí. Myseľ sa im zasekla pri prvej informácii, že Američana asi fakt naživo neuvidia.
Druhé sklamanie nasleduje krátko na to. „Áno, Irán je nádherná krajina s veľmi dobrými ľuďmi, no bez slobody.“ Musíme podotknúť, že tento dodatok (bez slobody) neprišiel v prvý deň, ale až postupom času strávenom v Iráne.
Janka je názoru, že s pravdou treba von, aj keď je akákoľvek. Oli je skeptickejší a presadzuje umiernenejšiu cestu. Skôr potešiť ľudí tým, čo chcú počuť a tiež sa vyhnúť zbytočným konfrontáciám.
Prekvapujúco sa s Jankinou verziou po pár oťukoch akoby otvárajú skryté vrátka prinášajúce necenzurované a niekedy aj vášnivejšie reakcie.
Zisťujeme, že Iránci veľmi dobre chápu tunajšiu situáciu a autoritársky systém, ktorý je založený na princípoch klasickej diktatúry. Tí mladí nešetria kritikou na svoje štátne zriadenie dopĺňajúc to, čo by chceli a nemôžu a ako si mullahovia (islamskí vodcovia) ukradli štát pre seba.
„Tí mullahovia by si zaslúžili vyhnanie z krajiny“, alebo „nenávidíme islam“ boli len miernejšie reakcie, ktoré sa k nám dostali. Pri iných sme to dokonca boli my, čo sme museli dotyčných krotiť. Zasypali nás množstvom svojich názorov na ekonomiku, diskrimináciu žien, zahraničnú politiku, a tak ďalej.
Na druhej strane sme sa však stretli aj so staršími Iráncami, ktorých reakcie boli skôr diplomatickejšie uvedomujúc si, že ešte majú čo stratiť (svoje zázemie, dôchodky) alebo argumentujúc tým, že sa im nežije až tak zle.
Áno, v určitom zmysle má staršia generácia pravdu a naozaj v iránskych mestách nenájdete skoro žiadnych bezdomovcov alebo žobrákov. Nepostará sa síce o nich štát, ale rodina či komunita, ktorá je natoľko spätá, že nedovolí, aby niekto hladoval alebo spal na ulici.
Ľudia si sami uvedomujú, že ak majú stály príjem, život v Iráne môže byť celkom dobrý (na naše pomery aj nadštandardný).
Dostať sa však ku stálej, zaplatenej práci je čoraz náročnejšie. Veľa ľudí, hlavne vo fabrikách, pracuje s mesačnými kontraktmi, ktoré sa môžu kedykoľvek vypovedať, napríklad aj kvôli politickému prešľapu.
Po islamskej revolúcii (počas posledných 40 rokov) vzrástla populácia tejto krajiny o sto percent (z 37 miliónov na 80 miliónov).
Enormné ekonomické zaťaženie spolu s embargom spôsobili zlé podnikateľské podmienky, ktoré nedokážu vytvoriť dostatok pracovných miest.
Na uliciach vidieť postávať demograficky najrozšírenejšiu skupinu mladých mužov dúfajúcich, že ich najmú aspoň na jeden deň manuálnej práce. Niektorí vypomáhajú v obchodoch, na farmách alebo v dielňach svojich otcov. Pri mnohopočetných rodinách však tento model nefunguje a nedokáže dať prácu všetkým.
Situácia žien je ešte horšia. Ak nie sú miesta pre mužov, ženy môžu na zamestnanie už kompletne zabudnúť. Ich rolou v islamskej spoločnosti je starať sa o domácnosť, muža a deti. „Aj ja by som chcela mať kariéru, svoj príjem a svoju slobodu“, hovorí nám Fereshte (dnes už dobrá kamarátka zo Shirazu).
Sama vyštudovala právo a keďže je z uvoľnenejšej rodiny, jej postoje a názory sú progresívnejšie (no pre Irán radikálne), než postoje iných mladých žien, ktoré tu stretávame.
Systémový brainwashing sa začína už od skorého veku. Iránska diktatúra si žiaľ za svoje jadro zobrala náboženstvo. Islam sa tak stal nástrojom ovládania ľudí a spoločnosti, pre mnohých dnes predstavujúc hlavnú príčinu potláčania slobody.
Už od základných škôl, rozdelených na chlapčenské a dievčenské, sa deťom vtĺkajú princípy poddajnosti, pocitu viny a podobne.
Mohsen z Marvdastu satiricky komentuje túto situáciu. „Len si predstavte, že pred dvoma týždňami zrušili môjmu synovi hodinu angličtiny. Na základných školách sa už vyučovať nebude. A viete, čo im dali namiesto toho? O hodinu plaču naviac.“ Nechápavo sa na seba dívame. „To ako doslova?“ „Áno, budú mať šesť hodín islamu do týždňa, kde ich učia, ako sa má dobre oplakávať. Chápete to?“
Chlapec má len desať rokov a fakt sme ani len netušili, že na základných školách existuje hodina plaču. V nej sa deti učia, ako správne a hlasno slziť, ako nariekať za zomrelých prorokov a ľutovať svoje zlé skutky.
Dievčatká sa zasa pripravujú na jedinú rolu poslušnej manželky, podriadenej mužovi vo všetkých oblastiach. Individuálne túžby, či nasledovanie svojich snov nie sú v systéme vítané.
Na otázku: „Čo by si teda chcel robiť?“ alebo „Čím by si chcel byť?“, nevie bežný mladý Iránec odpovedať. Najčastejšie počuť, že chce byť lekárom, pretože tí jediní zarábajú nadštandardné peniaze.
My ako cyklocestovatelia sme vnímali islamskú propagandu na každom rohu. Samozrejme, systém má aj svojich prívržencov, ktorí ho buď z presvedčenia alebo skôr z vlastných výhod nasledujú. O aké percento ide, netušíme, keďže sa viac-menej stretávame s jeho odporcami.
V meste Qom asi prvý raz naplno zažívame atmosféru islamského režimu a spôsobu života. V tomto pre islam svätom meste žijú predovšetkým jeho zástancovia. Počas našich prechádzok centrom často iba krútime hlavami a pýtame sa, kam sme sa to vlastne dostali.
V samotnom jadre islamskej republiky sa tu z mnohých náboženských škôl ako na páse chrlia noví mullahovia.
Avšak vyvrcholenie nás čaká v Teheráne. Do hlavného mesta neplánovane prichádzame deň pred oslavami islamskej revolúcie. Fariborz, manžel už spomínanej Fereshte, nás očakáva.
Nájsť jeho malý byt v strede obrovského mesta je dobrodružstvo samo o sebe. Po chvíľke bicyklovania rušnými ulicami si všímame, že nás sleduje muž na motorke. Keď zastavujeme, on zastaví tiež. Odbočíme, on odbočí za nami.
Vymieňame si vzájomné pohľady, no on si stále udržuje vzdialenosť tak na dvadsať metrov a kamennú tvár.
Nechceme sa vydať ďalej do menších uličiek a radšej mierime na rušnejšie miesta. Máme obavy, že sa nás chystá okradnúť (v Iráne ľudia dobre vedia, že cudzinci si tu nemôžu vyberať peniaze z bankomatov, a teda nosia pri sebe väčšiu hotovosť). Začína to byť skutočne napínavá situácia.
Motorkár si nás dokonca fotí na mobil a s niekým komunikuje. Rozhodneme sa čo najrýchlejšie zájsť na hlavnú ulicu a kontaktovať Fariborza. Nechceme mu síce spôsobiť problémy, no zároveň nevieme, ako postupovať ďalej.
S výdychom sa konečne stretávame na križovatke dvoch ulíc. Po prvotných pozdravoch mu hneď vysvetľujeme, čo sa deje a ukazujeme smerom k mužovi, ktorý nás sleduje z druhej strany cesty.
Fariborz vykročí k nemu a obaja sa púšťajú do menšej debaty. Po chvíľke si potrasú ruky a Fariborz sa vracia k nám. Vysvetľuje: „Je to v pohode, len vás sledoval tajný. Chcel vedieť, s kým sa stretávate a kam idete. Máme deň pred oslavami revolúcie a tak sú všetci v strehu. Tajní a náboženská polícia kontroluje každého, predovšetkým cudzincov.“
Fariborza ako právnika je ľahko rozpoznať podľa malého odznaku, ktorý nosí vždy pripnutý na svojej košeli alebo obleku. Jeho pozícia vzbudzuje všeobecný rešpekt. To sa potvrdzuje aj na druhý deň, keď sa s ním vydávame do bulvárov a jadra osláv islamskej revolúcie.
Zábery z tejto akcie sme už mali možnosť vidieť mimo Iránu, no byť v ich centre sa stáva zážitkom na celý život. Sme tu jediní cudzinci – v záplave čiernych čádorov a početných transparentov.
Oli so svojím objektívom okamžite vzbudzuje pozornosť (tajných) a Fariborz musí hneď niekoľkokrát vysvetľovať, že nie je novinár a nepracuje pre žiadnu BBC. Je na ňom vidieť, že sa tu sám necíti dobre a nechce mať žiadne trouble navyše. Ako nám povedal, toto je prvý raz, čo to vidí na vlastné oči.
Z megafónov hučí propaganda v plnom prúde. Ľudia nesú v rukách iránske zástavy a rôzne protiamerické a protiizraelské slogany. Down with USA! Down with Israel!
No inak sa nám zdajú celkom pokojní. Pochodujú hore dolu po uliciach. Často vidíme celé rodiny s malými deťmi. Fariborz vysvetľuje: „Tu v Teheráne už mullahovia nemajú dostatočnú podporu, a tak privážajú autobusy ľudí zo vzdialených dedín. Je to fraška, len aby režim ukázal svoju silu v krajine a tiež okolitému svetu. Nie všetci manifestujúci sú fanatici a mnohí z nich vlastne nemajú inú možnosť, len sa zapojiť.“
Atmosféra tu nie je násilná, no vzduch je tak či tak dosť dusný. Väčšina ľudí zrejme ani nevie, že niečo takéto nevedomky vytvára a keby nás niektorí z nich stretli na ulici, iste by sa plní očakávania pýtali, či sme z Ameriky.
Dnes to tak nie je, keďže dav je zmanipulovaný a mullahovia sa aspoň nakrátko tešia všeobecnej úcte.
Nečakáme na pálenie americkej vlajky, aj keď Oli by si to celkom rád nafotil. Fariborz nás čo najkratšou cestou vedie domov. Vidieť, ako sa mu uľavilo a z tváre sa mu pomaly vytráca napätie.