Neznalí tunajších pomerov dávame poriadne zabrať našim anjelom strážnym a s nemalou dávkou šťastia, niekedy na milimetre, unikáme nepriazni osudu.
Cyklistika cez rušné iránske mestá sa dá pokojne prirovnať k adrenalínovým športom, pri ktorých predvídavosť predstavuje jednu zo základných, ak nie životu nevyhnutných, zručností.
Prvé dni bicyklovania touto krajinou so sebou prinášajú neustály stres a z toho prameniacu vyčerpanosť. Pred príchodom do Iránu máme už za sebou prebrázdených mnoho tisíc kilometrov cez menej rozvinuté krajiny, no zdá sa, že ani tieto skúsenosti nás nepripravili na tunajšie pomery.
V čom je teda jazda Iránom iná? Okrem neexistujúcich pravidiel bežnej premávky je to jedinečný štýl šoférovania, s ktorým sme sa zatiaľ nikde inde nestretli. Bežná je napríklad jazda áut do protismeru na štvorprúdovej ceste, náhle odbočovanie bez akýchkoľvek smeroviek, príjazd na hlavnú cestu bez dania prednosti v jazde, bezdôvodné zastavenie v strede cesty, nepochopiteľné manévrovanie, alebo len tak otvorenie dverí bez nahliadnutia do spätného zrkadla.
Cyklistika cez rušné mestá nám dáva poriadne zabrať, no ku podivu pre tunajších sú tieto „nuansy“ úplne normálne. Ani raz počas dvoch mesiacov nevidíme na cestách žiadny konflikt, hlasné trúbenie, alebo iné prejavy agresivity. Každý si tu proste jazdí podľa nepísaných pravidiel a štýlom, ktorý je všeobecne zaužívaný. Šoféruje sa tu skrátka s predpokladom, že ktokoľvek môže kedykoľvek zmeniť čokoľvek.
Na uliciach nebadáme skoro žiadne značky, a tak sa pýtame nášho známeho (len tak pre zaujímavosť), kto má vlastne prednosť na kruhovom objazde, keďže my sme na to zatiaľ neprišli.
„To je jasné, až keď prídete na kruháč“, znie jeho odpoveď. A teda, ani tu neplatia žiadne pravidlá a ľudia si svojím zvláštnym spôsobom vytvorili vlastný systém bez predpisov. „Nikto nechce byť prvý, rýchlejší alebo ohroziť niekoho iného. Všetci sa prispôsobujú všetkým.“
Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Naozaj, okrem nás dvoch sa tu nikto nerozčuľuje nad náhlou zmenou smeru jazdy, či odbočovaním bez indikácie. Neostáva nám teda nič iné, len sa tomuto chaosu prispôsobiť a postupne sami zisťujeme, že suverénnosť a predvídavosť sú jediným krokom vpred.
Pýtame sa známeho na cyklotrasy, no tušiac odpoveď meníme našu otázku na: „Je v Iráne cyklotrasa“? Odpoveď, ktorú dostávame je: „Čo je to cyklotrasa?“
Podobne je to aj s chodcami na uliciach. Sebadôvera a razantnosť sú často jedinou možnosťou, ako sa niekam dostať. Na vlastnej koži skúšame dva typy prechodu cez cestu. Prvý sme nazvali chicken run (slepačí beh) a spočíva v tom, že si človek počká na pár sekúnd slabšej premávky a v správnom momente sa bleskovo rozbehne na druhú stranu.
Druhému, ktorý je podľa našich pozorovaní zaužívaný predovšetkým u mužskej populácie, sme dali názov bull crossing (prechod býka). Tu sa jednoducho človek nedíva ani na jednu ani na druhú stranu, smelo vykročí na cestu, svojou prítomnosťou zastaví dopravu a cieľavedome prejde na jej druhú stranu. Pri druhom štýle je hlavné nezastať a pokračovať v tom istom tempe až do konca.
Vyskúšali sme si asi oba spôsoby, no úprimne povediac bull crossing bol často na Janku trochu priveľa.
Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Ako cyklisti sa vždy snažíme vyberať skôr pravý opak a držať sa mimo hlavných ťahov, kde je doprava oveľa pokojnejšia. Brázdenie zabudnutých ciest nás napĺňa pokojom a túžbou objavovania, ktoré so sebou prináša rozličné výzvy.
Pre Janku to bola po prvý krát skúsenosť bicyklovania v hidžábe. V chladných zimných dňoch sa šatka na hlave, či dlhé nohavice a rukávy stali úplnou nevyhnutnosťou, takže pravidlo zahaľovania jej v konečnom dôsledku nerobilo žiadny problém.
Postupne sa aj udivené pohľady mužov, ktorí veru nie sú zvyknutí vidieť ženu na bicykli, stali iba dennou rutinou.
Presne tak, ako aj v iných moslimských krajinách, je lepšie držať sa pokope. Koncept osamelej ženy, či už domácej, alebo cestovateľky je v islamských krajinách stále tabu. Žena je v tejto kultúre vždy pod ochranou muža, či už je to jej otec, brat, alebo neskôr manžel.
Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Donedávna bol dokonca vstup do krajiny pre sólo ženy zakázaný. Dnes tomu tak nie je, no cudzinky, ktoré cestujú na vlastnú päsť, tu ešte stále nie sú spoločensky akceptované a o cyklistkách už ani nehovoriac.
Mladým dievčatám pri stretnutí s Jankou mnohokrát len túžobne svietia oči a neveriacky jej kladú otázku: „Ty môžeš bicyklovať? Aj my by sme sa to chceli naučiť.“ Pri takýchto momentoch sa nám opäť otvárajú oči a uvedomujeme si, že aj obyčajné bicyklovanie je v niektorých častiach sveta pre ženy nedostupné. Dúfame, že jedného dňa sa tieto spoločenské pravidlá uvoľnia a iránske ženy bez problémov vysadnú na bicykle.
Vzdialenosti a výkyvy počasia
Irán je obrovskou krajinou, ktorú väčšinou tvorí vyprahnutá náhorná plošina nad 1000 metrov nad morom. Jediný zelený pás lesov sa nachádza na severe, pri pobreží Kaspického mora. Okrem bláznivej dopravy sa tu teda musíte obrniť pred dramatickými výkyvmi počasia a veľkými vzdialenosťami medzi mestami.
Prechádzame Alahom zabudnutými osadami, kde nás veľmi milo vítajú tunajší a obdarúvajú jedlom, či čajom. Tradičné usadlosti pre nás predstavujú na vyprahnutých cestách útočisko a oázu pred ďalšími kilometrami.
Pri príchode do prístavného mesta Bandar Abbas na pobreží Perzského zálivu nás na začiatku januára čakalo príjemných 25 ºC. O mesiac a tisíc kilometrov neskôr v meste Esfahan to bola zasa bohatá nádielka snehu.
Pri jednom z priesmykov ponorenom do hmly nás zastaví policajná hliadka. Vyberáme telefón a pomocou prekladača sa dozvedáme, že najbližšia civilizácia je o päťdesiat kilometrov ďalej na druhej strane pohoria. Počasie je naozaj nepriaznivé, sme premrznutí a na konci so silami.
Empatický policajt nám pohotovo ponúka svoju izbu na stanici záchrannej služby: „Dnes nemôžete ísť ďalej. Počasie sa má iba zhoršovať. Poďte na stanicu a ostaňte na noc. Zajtra môžete pokračovať.“ Bez namietania a s výdychom šťastia ponuku prijímame.
Izba s dvoma posteľami a ohrievačom je na záchrannej stanici červeného polmesiaca (ekvivalent červeného kríža). Trvá nám pár minút, kým rozmrzneme a zatiaľ nám už „anjel“ policajt prináša na podnose teplú večeru. O takomto servise sa nám naozaj ani nesnívalo a núkame mu peniaze aspoň za jedlo. Pán policajt toto razantne odmieta a necháva nás odpočinúť si.
S podobnými prejavmi ľudskosti sa v Iráne stretávame na dennom poriadku, čo nám v drsných podmienkam dodáva entuziazmus a chuť bicyklovať ďalej.
Foto: Oliver a Janka - cycle2inspire
Často nás zastavovali posádky áut, obdarúvali datľami, vodou, čajom, ponúkali jedlo, či nocľah. Iránska pohostinnosť a dobrota v dobe západnej globalizácie a individualizmu nemajú vo svete obdobu, no nie sú jediným dôvodom, prečo sa vybrať do tejto krajiny.
Cestovať Iránom znamená objavovať bohatú perzskú históriu a kultúru, či spoznávať islamskú vieru a spôsob života. Rovnako môže každý človek nahliadnuť do jedinečného sveta bez veľkoobchodov, Starbucksu, či amerických seriálov.
Pre nás to boli dva náročné mesiace plné zážitkov, prekvapení a skúseností na celý život. Predovšetkým sme sa tu naučili, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá, a že sa vždy treba dívať pod povrch.
Prajeme všetkým cestovateľom a ľuďom s otvorenou mysľou, aby sa nebáli a išli objaviť tento perzský poklad.
V prípade otázok alebo záujmu o naše cesty, či fotografie nás pokojne kontaktujte cez Facebook.