Na Orave žil vraj kedysi starý boháč a jediné, čo ešte nemal, bol vlastný hrad. Uvedomoval si, že stavba na vysokom brale by trvala veľmi dlho, takže by sa jej zrejme nedožil, no zaumienil si, že ten hrad postaví, aj keby mu mal pomáhať čert z horúceho pekla. Len čo mu to zišlo na um, diabol sa naozaj zjavil.
Podľa zmluvy, ktorú uzavreli, sa čertovský staviteľ zaviazal, že na najvyššom brale len za sedem dní a sedem nocí vybuduje veľkolepý hrad. Ak to stihne, môže si po 77 rokoch prísť po boháčovu dušu.
Hneď nato sa pustil do diela, ale vláčenie ťažkých kameňov mu dávalo zabrať. Boháč medzitým pochopil, že neuzavrel práve najlepší obchod, lebo ľudská duša má väčšiu cenu ako hmotné statky. Začal sa modliť k Bohu, aby ho ratoval.
Na sklonku siedmej noci bol hrad takmer hotový a zostávalo už iba priniesť tri posledné balvany. Keď sa s nimi diabol blížil – či už to bol zásah zhora, alebo náhoda – kohút trikrát zakikiríkal, čím ohlásil nový deň.
Vládca pekiel prehral a zúriac, že aj keď sa toľko nadrel, obišiel naprázdno, odhodil tie tri obrovské balvany do diaľky. Jeden z nich dopadol dole do rieky Orava, druhý do Dolnej Lehoty a tretí na vrch Šibenica, kde potom v roku 1672 popravili vodcu protihabsburského povstania Gašpara Piku.
Druhá legenda sa viaže k času, keď na hrade sídlil gróf Peter Komorovský. Na panstve uplatňoval právo prvej noci – z kostolov unášal cnostné devy, ktoré práve vstúpili do zväzku manželského. Na hrade ich potom zneuctil, týral a niekedy aj zabil.
Keď sa raz takto chystal na istú Marienku, tá radšej vyskočila z okna, ako by mu bola po vôli. Gróf s pohárom vína v ruke vyzrel za ňou z obloka a vtedy doňho udrel blesk, ktorý ho spálil až na popol. O nejaký čas si ľudia všimli, ako okolo hradu poletuje biela holubica a jastrab…
Hrôzostrašné sú i ďalšie historky. Údajne tu straší druhá manželka grófa Juraja Thurza Alžbeta Coborová, ktorá v noci kontroluje, či je všetko v poriadku, a na najvyššom mieste hradu zase počuť vzlyky bezdetnej hradnej pani Barbory Kostkovej. Tú mal ktosi ako mladú otráviť, aby sa jej muž mohol znova oženiť a dočkať sa vytúžených potomkov.
Napokon je tu ešte povesť o bielej panej, teda manželke krutého magistra Donča. Keď chcel raz v zúrivosti zabiť slúžku, žena mu v tom zabránila a on jej za trest odťal ruku. Krátko nato zomrela, no ešte predtým mu odpustila a sľúbila, že sa bude modliť za spásu jeho duše.
Mal však toho na rováši tak veľa, že sa zaňho chodí modliť dodnes – vždy na Všetkých svätých a na Kvetnú nedeľu ju vraj vídať v citadele. Celá v bielom tam odriekava prosby za hriešneho manžela.