Jeden z príbehov hovorí o tom, ako hrad vznikol a získal svoje meno. Stibor ho vraj postavil pre svojho šaša Becka. Jedného dňa sa totiž po dlhej poľovačke cítil príšerne unavený, zvalil sa do trávy a hľadel na vysoké bralo, ktoré sa týčilo k oblohe nad riekou Váh.
Už vtedy platilo, že nie je dobre, ak má šéf zlú náladu, lebo si jeho podriadení – vtedy navyše poddaní, nemohli byť istí, čo zase vymyslí. A tak sa ho všetci snažili rozptýliť, ale márne.
V tej dobe, našťastie, žili ľudia, ktorí mali v náplni práce zlepšovať náladu. Boli to dvorní šašovia, a ten Stiborov patril k špičke. Ako sa mu podarilo vylúdiť úsmev na pánovej tvári, už nie je známe, no isté je, že Stibora tak rozveselil, že bol až príliš štedrý. Beckovi, ako sa jeho verný klaun volal, v slabej chvíli sľúbil, že mu splní každé želanie. Becko bol možno šašo, ale nie hlúpy – veľmoža požiadal, aby mu na vysokom brale postavil hrad.
Keby bol Stibor politikom, asi by sa vykrúcal a na sľub rýchlo zabudol, no on vždy dodržal slovo. Lenže keď bol hrad hotový, tak ho ohúril, že ho chcel pre seba. A tak začal vyjednávať. Šašovi dal ponuku, aká sa neodmieta – za hrad mu dá toľko zlata, koľko sám váži.
Becko uznal, že je to výhodný obchod – napokon, čo by robil sám v takej rozľahlej nehnuteľnosti? Prijal teda zlato, ale s jednou podmienkou – že hrad ponesie jeho meno. Odvtedy sa volá Beckov.
Kým v prvej povesti vystupuje Stibor ako veľkorysý džentlmen, v druhej ako krutý vládca. Počas jednej bujarej hostiny za ním totiž dokrivkal jeho milovaný poľovnícky pes. V tom, kto mu zranil nohu, sa zdroje rozchádzajú.
Jedni tvrdia, že to bol sluha z kuchyne, iní, že ovdovený otec, ktorý psa udrel palicou, aby bránil svoje deti. Nech je, ako chce, veľmoža to tak rozhnevalo, že nariadil, aby úbohého previnilca zhodili z hradnej skaly. Ten však ešte predtým stihol zakričať: „Do roka a do dňa sa tu stretneme!“
Stibor sa to síce v rámci psychohygieny snažil vytesniť, ale tá kliatba mu znela v hlave ako verklík. Aby na ňu zabudol, utápal si myseľ v alkohole. Tak to bolo aj rok po tragickej udalosti. Opitý veľmož si ľahol do hradnej záhrady, aby si oddýchol, no zaspal.
Vtedy sa k nemu priplazila zmija, a keď sa Stibor prebudil a vystrašený sa ju pokúšal striasť, pohrýzla ho do očí. Jed ho oslepil a ako tak v bolestiach zmätene blúdil po veľkom areáli hradu, zrútil sa do priepasti. Presne na mieste, kde pred rokom zhodili jeho obeť.