Ako v pralese – v Haluzickej tiesňave sa prenesiete v čase

, 29.07.2018 07:00
Haluzice
Zrúcanina vzácneho románskeho kostolíka. Autor:

Slovensko je čarovná krajina plná prírodných krás, fascinujúcej histórie aj jedinečných historických skvostov. Známe pamiatky však nie sú to jediné, čím sa naša krajina môže pýšiť. Skrýva oveľa viac, mnohé poklady sú však zahalené tajomstvom a vie o nich len pár miestnych. Práve tie vám chceme predstaviť v seriáli Utajené poklady Slovenska.

Prales plný tajomnej zelene, vysokých stromov, šumiacich listov a čistej rieky, ktorá sa prediera dnom rokliny. Tak to vyzerá v Haluzickej tiesňave, ktorá je významným lesníckym miestom a zároveň prírodnou pamiatkou.

Pri prechádzke tiesňavou dlhou približne kilometer, širokou dvesto metrov a hlbokou päťdesiat metrov, sa turista cíti akoby sa preniesol v čase do praveku.

Tento dojem umocňujú mohutné stromy, ale aj brečtan, ktorý ovíja okolité skalnaté svahy. Tajomná tiesňava však skrýva omnoho viac ako len prírodné krásy.

Na jej dne skončilo v minulosti niekoľko domov a dokonca aj časť opevnenia vzácneho románskeho kostolíka, ktorý stojí na kopci nad ňou. Haluzice sú malou dedinkou neďaleko Beckova, a kým na hrady do Beckova, Trenčína či Čachtíc prúdia davy turistov, nie všetci tušia, že len pár kilometrov od vyhľadávaných turistických atrakcií je obec, kde môžu nájsť historický unikát, ktorým je kostolík, ale aj prírodnú pamiatku.

Kamenné hrádze na Haluzickom potoku majú takmer...
Kamenné hrádze na Haluzickom potoku majú takmer 100 rokov. Autor: Milan Kráľ, Pravda

„Haluzická tiesňava je vo štvrtom stupni ochrany prírody a vznikla eróziou Haluzického potoka v málo odolných bridliciach a dolomitoch flyšového pásma Bielych Karpát,“ hovorí starosta Haluzíc Miloš Madila. Pohľad do hlbokej rokliny, ale aj z jej dna hore, k týčiacim sa vrcholkom stromov, obklopených päťdesiatmetrovými skalnými stenami, je fascinujúci.

Jemný piesčitý materiál sa zo strmých bočných stien následkom poveternostných vplyvov zosypával a tvoril na úpätí stien násypové kužele. Väčšie prívaly vody ho potom posúvali nižšie a sutinové naplaveniny zanášali pozemky, kde si pestovali úrodu obyvatelia

Štvrtka nad Váhom. Ohrozená bola však aj obec Haluzice. „Do tiesňavy spadli aj domy,“ hovorí starosta a dodáva, že je výnimočná nedotknutou prírodou. „Stromy sú vysoké, husté, a ak aj spadnú, zostanú na mieste, nikto s nimi nehýbe, akurát chodník sa vyčistí, aby bol schodný,“ dodáva starosta.

Tiesňavu už objavujú aj turisti a najmä cez víkendy sú ich plné Haluzice. „V sobotu či v nedeľu je v obci okolo dvesto turistov, od rána do tmy chodia z celého Slovenska aj z Čiech a Moravy,“ hovorí starosta. Tiesňavu môžu prejsť náučným chodníkom, ktorý sa vybudoval pod záštitou Lesov Slovenskej republiky.

Archeologička pri čistení hrobového a...
Archeologička pri čistení hrobového a kostrového nálezu. Autor: MICHAL MLYNKA

V tiesňave je niekoľko prehľadných tabúľ s množstvom informácií a najnovšie pribudol aj drevený altánok. Samotných Haluzičanov v obci býva okolo sedemdesiat, veľa je tu však aj chatárov a chalupárov.

„Domy, ktoré do tiesňavy popadali, si ja nepamätám, to bolo veľmi dávno,“ spomína jedna z najstarších obyvateliek Haluzíc Terézia Jobbagyová (83). Na detstvo na dne tiesňavy si však pamätá dobre.

„Voľakedy tu v obci ani vodovod nebol a po vodu pre dobytok, ale aj na užívanie sa chodilo do toho jarka, tak sme to volali, teraz sa tomu vraví tiesňava,“ spomína pamätníčka. Medzi miestnymi sa traduje, že kedysi na druhej strane tiesňavy stálo veľa domov, čo potvrdzujú aj dochované historické mapy.

„Ale keď bola cholera, vtedy ľudia vymreli a domy zostali pusté, preto sa druhá strana volá aj Na Pustom,“ dodáva Terézia Jobbagyová. Kým na mape z konca 18. storočia je ešte vidieť, ako bola časť domov usporiadaná po oboch brehoch potoka, neskôr už domy stavali od potoka ďalej, keďže časť z nich sa zosunula do rozširujúcej sa tiesňavy.

Mince nájdené pri archeologickom výskume.
Mince nájdené pri archeologickom výskume. Autor: MICHAL MLYNKA

Nielen prírodná pamiatka

Haluzická tiesňava nie je len prírodnou, ale aj technickou pamiatkou. Kvôli jej postupnému rozširovaniu, keď voda so sebou brala, čo jej v ceste stálo, začali sa už v rokoch 1912 až 1913 prvé asanačné práce. Tie však svoj účel nesplnili a tiesňava sa rozširovala ďalej.

Až v rokoch 1926 a 1927 realizoval profesor Leo Skatula (1889 – 1974) premyslený projekt zahrádzania Haluzického potoka. Vybudovala sa sústava, ktorú tvorilo osem murovaných prehrádzok a v dolnej časti dláždené koryto odstupňované sedemnástimi stupňami. Svahy vtedy stabilizovali zalesňovaním pomocou terás z vŕbových plôtikov. Strž na konci uzavreli štvormetrovou kamennou prehrádzkou.

Celková dĺžka upraveného Haluzického potoka vrátane strže je 1,5 kilometra. Prehrádzky z kameňa tak zabránili vode, aby pokračovala vo vymieľaní, umožnili usadzovanie splavenín a zaisťovali svahy úbočí.

Tiež dokázali a stále dokážu zachytiť prívalové zrážky, prepustiť len určité množstvo vody a znížiť tak povodňovú vlnu. Toto technické dielo je majetkom štátu a spravuje ho Štátny podnik Lesy Slovenska, odštepný závod Trenčín.

„Predtým ako sa toto dielo postavilo, bola evidentná erózia, bez neho by sa tiesňava rozširovala aj prehlbovala a mohla so sebou vziať ďalšie domy. Navyše všetko, čo potok vyplavil, sa objavilo vo Štvrtku na poliach, čo tamojších obyvateľov netešilo. Profesor Skatula navyše sledoval prítoky Váhu, pretože mal projekt na jeho využitie na výrobu elektrickej energie, a vymyslel systém prehrádzok. Tie sa nachádzajú aj v iných obciach, ale nie v takom rozsahu ako v Haluziciach. To množstvo prehrádzok je na takom malom úseku unikátne. Navyše je to aj výnimočné technické dielo, takže v prípade Haluzickej tiesňavy nejde len o prírodnú, ale aj o technickú pamiatku,“ povedala Eva Bošková z Lesov SR, odštepného závodu Trenčín. Jedinečný bol aj spôsob zalesňovania tiesňavy.

„Pri kostolíku, kde je bočná strž, spravili drevený žľab na odtekanie vody a v nošiach nosili hlinu a sadenice. Akým spôsobom sa šplhali po strmej stráni, to nám nie je jasné, ale spravili tam betónové schodíky, kde potom dávali hlinu a sadenice. Z pôvodného zalesnenia nezostalo až tak veľa, ale spôsobilo, že prvé dreviny umožnili ďalším, aby sa tam uchytili, zakorenili a aby držali svah,“ dodala Bošková.

Na dne tiesňavy je ešte jedna slovenská rarita, a to vysoké vŕby. Kým podľa nej vŕba bežne nedosahuje viac ako 25 metrov výšky, v tiesňave sú vŕby vysoké aj tridsať metrov, pretože sa ťahali za svetlom.

Kostolík Matúša Čáka

Priamo nad tiesňovou stojí vzácny Haluzický kostolík. Podľa výkonného riaditeľa hradu Beckov Petra Pastiera je stavbou z prvej štvrtiny 13. storočia a ide o neskororománsku jednoloďovú stavbu.

„Má polkruhovú apsidu a v severnej časti sa nachádza sakristia. V minulosti patril Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, v 16. storočí ho získali protestanti a protestantský bol až do 1. polovice 17. storočia. Po Rákociho povstaniach prešiel opäť do vlastníctva katolíkov. Už začiatkom 19. storočia je jeho životná púť ukončená a od tej doby chátra. Od roku 1968 je zakonzervovaný,“ vysvetľuje Pastier.

Archeologický výskum Haluzického kostolíka robili počas dvoch letných sezón v rokoch 2014 a 2015. Pri výskume sondy kopali ručne, aby neohrozili murované konštrukcie. Chceli zistiť a overiť zvyšky vývojových stavebných etáp kostola, ale aj pochovávanie na cintoríne pri kostole.

Práve tu objavili archeológovia kostry. Patrili siedmim deťom a trom dospelým. Pri deťoch našli sklenené koráliky z náhrdelníkov, ale sondy narazili aj na niekoľko mincí. Zistili tiež, že základy kostola vybudovali priamo na skale, ktorá bola čiastočne upravovaná.

„V okolí kostolíka sa nachádzajú archeologické lokality staršieho dáta, čo potvrdili aj nálezy pravekej keramiky,“ ozrejmil unikátnosť lokality archeológ Michal Mlynka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Leto s Pravdou #Utajené poklady Slovenska #Utajené skvosty Slovenska
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku