Magnezitovce a Slavošovce spája tunel. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby tunel dlhý 2,4 kilometra aj plnil účel, pre ktorý bol vybudovaný. Ale neplní. Tunelom nikdy neprešiel jediný vlak, ide však o jedinečné technické dielo, ktoré sa stalo podzemnou spojnicou medzi dvoma obcami a ich obyvateľmi.
Práve tunel dal vzniknúť mnohým manželstvám či priateľstvám medzi obyvateľmi Magnezitoviec a Slavošoviec a dnes ho vyhľadáva ako atrakciu čoraz viac turistov.
Slavošovský tunel je zrejme jediným na svete, do ktorého sa vchádza zo strany od Slavošoviec zhora dole.
„Budovaný bol v rokoch Slovenského štátu. Začal sa stavať v apríli 1941 a prerazený bol v roku 1944, tiež v apríli. S prácami sa však pokračovalo až do roku 1949. Zaujímavé je, že keď sa pracovalo na obložení vstupu do tunela, majstri mali drevené nosidlá a na nich kamene, ktorými sa obkladal oblúk. Jeden kameň vážil 115 až 120 kilogramov,“ hovorí Milan Sajenko (85), ktorý má najväčšiu zásluhu na sprístupnení Slavošovského tunela, zároveň je najstarším obecným poslancom na Slovensku a aj napriek vysokému veku tunelom stále sprevádza návštevníkov.
Foto: Archív Milana Sajenka
„Keď došlo k mníchovskej zrade a k veľkým územným zmenám, bolo rozhodnuté, že takýto tunel na tomto úseku je potrebný,“ vysvetľuje Sajenko. Slovensko muselo dať po Viedenskej arbitráži Maďarsku veľký kus územia a tak aj územie, ktoré je dnes za Betliarom smerom na Rožňavu a Lučenec, pripadlo maďarským železniciam. To isté sa stalo i s cestou vedúcou zo železničného uzla Plešivec. Tá mala pokračovať na Slavošovce, bola však prerušená, keďže po novom viedla cez maďarské územie a maďarská strana vyžadovala platbu za jej využívanie.
„Ak chcel ísť niekto zo Slavošoviec, v Štítniku čakala motorka slovenských železníc, do ktorej nastúpili colníci a maďarskí žandári, a pokiaľ chcel niekto cestovať cez Betliar do Polomy či Dobšinej, tak v Štítniku zamkli za ním dvere a pri prejazde cez Rožňavu až do začiatku Betliara boli cestujúci zamknutí vo vlaku. To bol ten jeden úsek, kde bola územná celistvosť narušená. Vyriešiť túto situáciu mohlo len vybudovanie vhodnej alternatívnej trate,“ ozrejmil Sajenko.
Veľkú úlohu zohral vtedy aj významný slavošovský podnik – tamojšia papiereň. „V Slavošovskej papierni bol veľmi ambiciózny generálny riaditeľ a keď došlo k územnému narušeniu, rozhodol sa, že podnikne určite kroky,“ hovorí Sajenko.
Riaditeľ niekoľkokrát žiadal vtedajšiu vládu situáciu riešiť. Nakoniec sa rozhodlo, že treba vystavať novú trať aj preto, že Slavošovské papierne boli najväčšie, ktoré na Slovensku vyrábali rotačný papier, teda papier používaný na tlač novín a časopisov. Po tom, čo časť územia pripadla Maďarsku, museli začať tovar voziť konskými povozmi cez kopec.
Foto: Archív Milana Sajenka
Problém bol aj s poštou, vlakom prísť nemohla, tak každé ráno o tretej hodine musel ísť jeden zo zamestnancov papierne zo Slavošoviec do Dobšinej peši po poštu, aby sa s ňou ešte dopoludnia do papierne vrátil.
Už v roku 1940 sa postavila cesta do Dobšinej, ktorá bola prvým spojením medzi slovenským územím. Uvažovalo sa však o tom, čo ďalej. Rozhodlo sa, že je potrebné vybudovať aj železničné spojenie.
„Za prechod cez Maďarsko sa veľa platilo. Riešením bolo vybudovať novú spojku. Nakoniec postavili dvanásť mostov z tesanej žuly. Kameň opracovávali fyzicky postihnutí robotníci, nepočujúci, nemí, ktorí boli vychovaní v Kremnici. Hrubá práca, opracovanie kameňov, sa urobila v lome, ale dotvárnenie sa robilo ručne. Aj priamo v Slavošovciach žili nepočujúci manželia, ktorí kamene takto prácne dotvárali ručne,“ uvádza Sajenko.
Projekt na stavbu železnice vypracovali už v roku 1939, o tom, že trať povedie do Slavošoviec, rozhodla vláda. Na dokumentácii pracovali prevažne ruskí inžinieri, emigranti, ktorí na Slovensko prišli, vyštudovali tu a ďalej odovzdávali svoje vedomosti. Tunel bol súčasťou zložitej stavby Gemerskej spojky.
Foto: Archív Milana Sajenka
„Do zeme sa muselo zapustiť niekoľko desiatok veľkých železobetónových pilierov. Oblúkom pokračovala železnica na druhú stranu, kadiaľ sa mala dostať až k tunelu. Budovať sa začal smerom od Kopráša a prichádzal až do Slavošoviec. Materiál, čo sa sem navozil, posudzovali stavební inžinieri. Žulové kamene vyvážali výťahom. Čo bolo potrebné dostať do tunela, naložilo sa na výťah, ten klesol dole až po základňu, na koľajničky zaviezli vagón a odtiaľ automaticky pokračoval až na druhú dolinu,“ vysvetľuje Sajenko.
Tunel ešte aj dnes budí obdiv. Vek sa však na ňom podpísal. Zo strany od Magnezitoviec doň zateká a zo slavošovskej strany voda šesťdesiat rokov zanášala nánosy štrku a piesku, ktoré upchali vchod. Lesná spoločnosť a ľudia z obce sa však pred pár rokmi spojili a začali násyp odstraňovať. Dnes sa doň dá dostať po drevených schodoch a je tak zrejme jediným železničným tunelom na svete, do ktorého sa dá vojsť zhora.
Tunel v číslach
Slavošovský tunel začali stavať v apríli 1941 a stavbu ukončili v apríli 1944. Meria 2¤400 metrov. Cesta cez tunel pešo trvá 35 až 45 minút. Podľa projektov sa ním mal preháňať vlak rýchlosťou do 75 kilometrov za hodinu.
Polovica tunela je v Banskobystrickom a druhá v Košickom kraji. Je vysoký v oblúku okolo 5,5 až 6 metrov. Šírka v najširšom bode je približne 5,5 metra. Vnútro má tvar odseknutej elipsy.
Tunel nemá odvetrávacie šachty a chýba aj odvetrávací komín. Keď sa postavíte dnu, zacítite silný prievan, ten mal von dostávať aj exhaláty. Na stavbe pracovalo sedemsto robotníkov.
Skratka pre medziobecné lásky
Slavošovským tunelom síce nikdy neprešiel vlak, ale ľuďom prirástol k srdcu. Na čele s Milanom Sajenkom začali premýšľať, ako ho využiť. „Nie je zbytočný. Naopak, je veľmi cenný. Chodili ním futbalisti pešo na zápasy. Vliezli od nás v Slavošovciach dole, naložili na chrbát ruksaky s výstrojom, striedali sa v nosení a večer prišli domov. Keby nešli tunelom, ale naokolo, cesta by trvala najmenej dve hodiny, cez tunel trvá 35 až 45 minút. Tunel dal aj základ niektorým manželstvám. U nás boli pekní mládenci, v Kolpáši pekné dievčatá, tak prechádzali tunelom,“ hovorí Sajenko. Aj chlapi z dediny hovoria, že tunel využívali vždy.
„Keď sme nemali baterku, vzali sme palicu, tou sme sa dotýkali jednej steny a prešli celým tunelom. Pozor bolo treba dávať iba na odvodňovací kanál v strede a menšie kanály každých osem metrov,“ povedal jeden z obyvateľov obce.
Významnú úlohu zohral tunel aj v Slovenskom národnom povstaní. Počas neho bolo potrebné zriadiť nemocnicu v Dobšinej, tak sa rozhodlo, že z Brezna časti vojenskej nemocnice prevezú až k začiatku tunela. Tam ich naložili na vagóny, previezli k slavošovskému výstupu, kde čakali nákladné autá, a náklad putoval nimi ďalej. Počas SNP ho strážili partizáni, ukrývali sa v ňom aj utečenci.
Turistická aj kultúrna atrakcia
Máloktorá obec na Slovensku dokáže svoj poklad tak predať ako dedinka Slavošovce. K tunelu vedie množstvo ukazovateľov a smerových tabúľ a ak by turista náhodou predsa poblúdil, miestni mu ochotne ukážu cestu. Na tunel sú hrdí. Pred ním navyše zanietenci z obce vybudovali neprehliadnuteľné posedenie s drevenými sochami, lavičkami a inými atrakciami.
Foto: Archív Milana Sajenka
„Tunel bol počas mnohých rokov zanesený. Nechodilo sa tam, nebol tam prístup. Za roky čo tam pretekal potok, nanosil sa tam štrk a piesok. Až v roku 1994 , keď som nastúpil na miesto starostu, začali sme tam podnikať s jedným pánom, spravili sme rebrík, posedenie pri tuneli a postupne sme to pripravovali tak, aby to mohli vidieť aj návštevníci,“ hovorí starosta Slavošoviec Štefan Bašták.
„V posledných rokoch sa to však vyčistilo aj zásluhou lesného družstva. Tiež som vybavoval finančné prostriedky cez projekt Krajina nespoznaná cez Košický samosprávny kraj. Vďaka tomu sme vybudovali do tunela schody a nahradili nimi rebrík. Potom sme si vymysleli, že by bolo pekné, keby sme tam usporiadali nejaký koncert,“ dodáva slavošovský starosta.
Ako prvý v tuneli vystupoval Peter Nagy a pochvaľoval si akustiku, z koncertu v tuneli sa tešili ľudia aj hudobníci. „Prvý koncert mal veľký ohlas, vystupovali na ňom populárni hudobníci, potom sme požiadali pre druhý ročník vyjadrenie hasičov, ale veliteľ nám to zakázal, že čo ak by tam náhodou vypukol požiar,“ povedal starosta. Aj keď obec nedostala súhlas na usporiadanie druhého ročníka, plánu spopularizovať tunel sa nevzdala a koncert usporiadala vonku pred ním.
Už je na svete aj projekt na postavenie drevenej tribúny. V tuneli sa navyše každoročne na Mikuláša stretávajú starostovia osemnástich obcí aj s muzikantmi a vďaka podnikavým ľuďom si k nemu nachádza cestu čoraz viac turistov. Prichádzajú nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia.