Kedysi dávno, keď Bojnice ešte neboli zámkom, ale opevneným hradom, žil tam šťastný šľachtický pár. Jedného dňa však musel pán odísť do vojny, a keď sa po čase vrátil, radosť z toho, že prežil a konečne je v civile, mu skalili chýry o ľúbostných pletkách jeho ženy.
Dopočul sa, že kým s mečom v ruke bojoval proti nepriateľom, ona sa pri stole aj na lôžku zabávala s cudzími rytiermi. Keby to robil muž, nikomu by to neprekážalo, no bolo to nezlučiteľné so správaním veľkomožnej dámy.
Situáciu sťažoval fakt, že zatiaľ čo pán slúžil v armáde, prišlo na svet dieťa s nejasným pôvodom. Mohol byť síce jeho otcom, no po panstve sa šírili reči, že je to ľavoboček. Dnes by také spory hravo vyriešila analýza DNA, no vtedy to bola otázka života a smrti.
Napriek tomu, že ich manželstvo predtým fungovalo a jeho dobrotivá polovička mu bola oddanou manželkou, klebety sa tak rozmohli, že im uveril aj unavený vojnový veterán. Ohováračská kampaň ho presvedčila, že ho žena zradila a spravila z neho paroháča. Aj keď nactiutŕhačom chýbali dôkazy, dosiahli, že pán privolil k zvláštnemu riešeniu.
O vine či nevine hradnej panej mal rozhodnúť Boží súd – s dieťaťom v náručí skočí z Huňadyho veže. Ak ju Boh zachráni a prežije, bude to znamenať, že sa ničoho zlého nedopustila. Tí, čo ženu ohovorili, si nad takým rozsudkom mädlili ruky, ale prerátali sa.
Mladá žena odetá v čiernom vzala na ruky svoje malé dieťa a s vedomím, že na nej páchajú krivdu, odovzdane vyskočila z veže. Do priekopy však nepadli. Namiesto toho sa vzniesli k nebesám.
Do priepasti, naopak, popadali všetci tí, čo ju pred manželom tak podlo očierňovali. Zahanbený pán hradu a čerstvý vdovec až vtedy pochopil, ako strašne sa zmýlil. Hľadajúc pokoj pre hryzúce svedomie odišiel do kláštora a nikto už o ňom nepočul.
V okolí hradu však stále počuť náreky a stony. Sú to duše tých, čo celú tragédiu spôsobili. A ich obeť, Čierna pani, sa zase zjavuje na zámku, kde smúti za manželom.
Druhá legenda je príbehom Petra Pókyho, ktorý bol na hrade kastelánom koncom 15. storočia. Jeho odporný vzhľad zodpovedal zákernej povahe. Liečivé pramene termálnej vody z okolia dovtedy využívalo panstvo aj ľud.
Lakomý kastelán sa však neštítil zbohatnúť aj na ľudskom nešťastí, pri prameňoch vody postavil zábrany a každý, kto ich chcel využiť, musel zaplatiť. Pre bohatých to nebol problém, jediní, kto na to doplatil, boli chudobní.
Raz do Bojníc zavítal chorý starý mrzák. Dúfal, že by mu liečivá voda mohla pomôcť. Keďže však nemal ani groša, krutý Póky ho surovo vyhnal. Starec kastelána preklial a jeho slová sa naplnili.
Zmizol liečivý prameň a zlaté dukáty, ktorými si Póky plnil truhlice, sa premenili na okrúhle kamienky. Liečivá voda však z Bojníc nezmizla. Vytryskla tam zakrátko znova po smrti surového kastelána.