Malá Británia - krajina vetra, mimóz, no najmä námorníkov

Dnes do Bretónska prúdia na dovolenky Francúzi aj Angličania, pretože pre oba národy je to celkom iný svet.

Vyše tisíc kilometrov dlhé pobrežie síce bičujú vlny a vietor, no klímu ovplyvňuje teplý Golfský prúd, a tak tu rastú aj palmy, kamélie, mimóza či oleandre.

Vôbec sa nečudujem Marte Davouze – predtým Železnej, bývalej manželke majiteľa TV Nova, že sa zamilovala do tunajšej krajiny a tesne pred šesťdesiatkou sa vydala za Bretónca Joela.

Stretla ho v bare a považovala ho pôvodne za námorníka. Veď vo všetkých bedekroch sa dočítate, že Bretónec sa narodí ako námorník a jeho srdce obmýva more.

Lov rýb a námorný obchod sú popri poľnohospodárstve hlavným povolaním Bretóncov. Takmer 20 000 ich pracuje ako námorníci aj posádky vojenskej flotily sú prevažne bretónske.

Foto: Katarína Sedláková, Pravda

Bretónsko, Francúzsko História mesta Dinan siaha do 11. storočia.

Keď som čítala Martinu knihu Dom v Bretónsku, rozhodla som sa, že tú krajinu musím navštíviť. Chcela som vidieť to drsné pobrežie, skalnaté polostrovy a mysy, malé prístavy, skryté zátoky a tajné zálivy. Veď aj Marta Davouze v knihe spomínala, že horúčavy tu nehrozia.

Po tohtoročných tropických teplotách v júli, keď sme aj vo švajčiarskych alpských údoliach zažili tridsiatky, som neverila, že sa z toho dá uniknúť. Teplomer v aute ešte v stredofrancúzskom kraji Auvergne ukazoval 39,5 stupňa.

Do bretónskeho Dinardu sme dorazili o pol desiatej večer. Bolo ešte stále svetlo, šestnásť stupňov a mala som chuť zvýsknuť od radosti. Sivé kamenné domčeky naozaj pripomínali Britániu.

A tie nadýchané bretónske oblaky! Nečudo, že sem chodilo maľovať toľko maliarov – Turner, Monet, Picasso a hlavne Gauguin.

Dedičstvo Britov a Američanov

Dinard, pôvodne rybárska dedina, je dnes rozkošné letovisko. Ešte začiatkom 20. storočia ho vraj opisovali ako najaristokratic­kejšie a najelegantnejšie prímorské kúpele v severnej Európe. A môžu za to podobne ako v prípade francúzskej riviéry a jej noblesných miest Cannes a Nice bohatí Briti.

Práve tí spolu s americkými návštevníkmi prebudovali v polovici 19. storočia rybársku dedinu na svoj obraz. Pozdĺž útesov tak vyrástli fantastické letné sídla s vežičkami, kupolami, terasami.

Foto: Katarína Sedláková, Pravda

Bretónsko, Francúzsko Na ostrovček Grand Bé sa za odlivu dá zo Saint Malo dostať suchou nohou.

Dinard má nádhernú pieskovú pláž, okolo ktorej vedie Promenade au Clair de Lune – Promenáda mesačného svitu.

Keď sa dosýta pokocháme výhľadmi na more aj žiarivými subtropickými záhonmi – určite dedičstvo Angličanov ako v Provensalsku – zamierime k mólu, kde už kotví korzárska loď. Náš cieľ je na dohľad, no vzdialený desať minút plavby cez zátoku – korzárske mesto Saint Malo.

Objaviteľ Cartier

Saint Malo je dnes významný prístav, kedysi šlo o nedobytnú pevnosť na skalnatom výbežku rieky Rance. Mesto vraj založil v šiestom storočí mních Maclou alebo Malo z Walesu a rýchlo si získalo povesť najväčšieho korzárskeho mesta.

Miestni obyvatelia drancovali v mene kráľa lode v Lamanšskom prielive a zo ziskov si stavali honosné domy za mestskými hradbami.

Znalci však upozorňujú, že by bolo mylné tvrdiť, že pôvodom bohatstva bolo pirátstvo. Mesto zbohatlo rybolovom okolo Novej zeme a obchodom, ktorý cez Falklandské ostrovy okolo Hornovho mysu zásoboval kolonizátorov v Peru.

Bretónsko

Fotogaléria 11 fotiek

+8

Vraj aj názov Malvinas – Malvíny je odvodené od Saint Malo. Za hugenotskej vojny bolo mesto dokonca vyhlásené za nezávislú republiku. Jacques Cartier v roku 1534 vyplával zo Saint Mala a objavil rieku Sv. Vavrinca, čím sa začala kolonizácia Kanady.

O tom všetkom sa môžete dozvedieť viac v krásnom Múzeu histórie na pevnostnej veži. Aj keby vás história nezaujímala, výhľady z veže stoja za to. Dohliadnete odtiaľ aj na ostrovček Grand Bé, kde sa nachádza hrob spisovateľa Chateaubrianda a na ktorý sa za odlivu dá dostať suchou nohou.

Vo veži nájdete model Cartierovej lode, majestátny obraz vojvodkyne Anny, ktorej dom s vežičkou možno obdivovať v meste, zbierku vyrezávaných námorníckych fajok a rôzne člny… a kopu informácií, ale bohužiaľ, všetky len vo francúzštine.

Radšej teda vybehneme na hradby, kde sa dá prechádzať a pozerať na prístav aj na námestia plné kaviarničiek, typicky francúzskych kolotočov či umelcov ponúkajúcich akvarely s morskými motívmi…

V meste je nádherná katedrála a ani v nej nechýba model lode. Manžel podotkne, že korzárom sa muselo dobre dariť, keď si postavili taký monumentálny kostol.

Všetko pôsobí autenticky, až sa nechce veriť, že po bombardovaní za druhej svetovej vojny bolo Saint Malo skoro celé zničené – dnes je zreštaurované a nestratilo nič zo svojho šarmu.

Večera s Adrianou

Lenže Bretónsko, to nie sú len korzári. Z Dinardu premávajú lode nielen cez Atlantik, ale aj po rieke Rance. Napríklad do nádherného stredovekého mestečka Dinan, čo je vlastne hradbami obohnaná citadela.

Aj tu sa dá prechádzať po hradbách z 13. storočia, žasnúť nad rozkošnými hrazdenými domčekmi, ktoré majú trámy natreté raz na modro, inokedy na žlto či na zeleno.

Vnútri sú obchodíky s látkami, umeleckými výrobkami či reštaurácie. V Dinane sú dva úžasné kostoly – akoby bretónske mestá súťažili, kde postavia krajšiu katedrálu. V uliciach vyhrávajú muzikanti a ľudia v okolitých creperies – palacinkárňach im nadšene tlieskajú.

Foto: SHUTTERSTOCK

Bretónsko, Francúzsko Výhľad z pevnosti Saint Malo.

Bretónsko je krajina mnohých tvárí a my ich chceme vidieť čím viac. A tak sa ďalší deň vyberieme na Cap Frehel – aj tam sa síce dá dostať loďou, no tá by mys preslávený okrovou alebo ružovo sfarbenou žulou len oboplávala bez možnosti vystúpiť, takže zvolíme auto.

Mys je prírodnou rezerváciou vtákov – hniezdia tu stovky čajok – a vresovísk. Vystúpime kúsok od majáka, ktorý je na skalisku uprostred fialového vresu. Nádhera. Po okraji skál sa kľukatí cestička dlhá štyri a pol kilometra, ktorá vedie až k pevnosti Fort La Latte.

Vyrazíme po nej, no po pol hodine nás znepokojí čierňava na oblohe. V drsnom Bretónsku sa počasie mení rýchlo a často tu prší. Preto je tu taká bujná vegetácia, no moknúť sa nám nechce.

Radšej sa vrátime k autu a prifrčíme bližšie k pevnosti. Tá je v súkromných rukách, no turisti sú vítaní.

Prejdeme cez dva padacie mosty, preskúmame každú komôrku a vylezieme aj na vyhliadku na streche veže. Na vlastné nebezpečenstvo – ale za ten výhľad to stojí.

Foto: Katarína Sedláková, Pravda

Bretónsko, Francúzsko Dinan a jeho riečny prístav.

Čierňava je čoraz intenzívnejšia, fučí, vlny divo bijú, začínajú padať kvapky – a dolu nevzrušene na kajaku pádluje akási dievčina.

Možno je miestna a jasné – Bretóncom predsa srdce obmýva more. Nejaká búrka ich nevyvedie z miery. My si však radšej dáme večeru v bezpečí pod strechou nášho hotela v Dinarde.

Keď nás usadia pod zarámovaný obrázok Adriany Karembeu, usmejeme sa pod fúzy. A tu je zasa jedna naša – len meno Sklenaříková ako jazykolam radšej vynechali.