Dvadsaťpäťročný Martinčan je dobrodruh na pohľadanie. Cestovateľ „z povolania“ sa rozhodol prejsť stopom celý svet a zatiaľ sa mu to darí. Od roku 2015 obišiel západnú Európu, časť Afriky aj USA. Fotí miesta, kde sa natáčali známe filmy a seriály, aby ľudia videli, ako sa tieto lokácie časom zmenili.
Svoj notebook nepoužíva na prácu, len na uchovávanie zážitkov. Hovorí, že dobrých ľudí je všade dosť a vďaka nim sa každý deň dobre naje aj porozpráva.
Doteraz prešiel 60 000 kilometrov, navštívil vyše 50 krajín. Za prestopovanie sveta bez peňazí je zapísaný v Slovenskej knihe rekordov, do tej Guinessovej by sa mal dostať onedlho.
Foto: Jaroslav Staník
Akoby nestačilo, že nikdy ráno nevie, kde presne skončí večer, on sa svoj extrémny štýl pokúsi posunúť ešte ďalej za hranice predstáv bežného turistu. Začiatkom decembra sa totiž chystá do Mexika, odkiaľ stopom prejde strednou Amerikou až do Panamy.
Aby sa však na južný kontinent dostal, musí prejsť jedným z najnebezpečnejších miest planéty zvaným Darién Gap, kde naňho okrem dravých a jedovatých zvierat džungle môžu číhať aj nebezpečné drogové kartely. Keď sa mu 200-kilometrový pochod za plánovaných 10 dní podarí, stane sa prvým Slovákom, ktorý zdolá celé toto územie pešo.
Prečo ste sa vydali na cesty?
Prečo? Prečo nie? Moja filozofia znie, že nechcem makať v nejakej fabrike na to, aby som si možno dovolil v lete dovolenku v Chorvátsku. Nechcem len snívať a živoriť medzi štyrmi múrmi. Povedal som si, že radšej budem živoriť na ulici, ale budem si plniť sny.
Foto: Jaroslav Staník
Z čoho teda žijete tie tri roky, čo spoznávate svet?
Z dobroty ľudu. Robím druhým spoločnosť, zabávam ich, a to ma viac-menej živí. Ako stopár po svete som pre nich atrakcia a môj príbeh im otvára srdcia. Cestujem úplne bez peňazí a som odkázaný len na láskavosť tých, čo stretnem. V ruksaku mám iba stan, spacák, dve tričká, džíny, notebook.
Vždy sa vám podarí natrafiť na niekoho ochotného?
Ak nie, stále je tu kopec iných možností, napríklad práca za jedlo alebo takzvaný dumpster diving, teda vyberanie potravín z odpadkových košov za obchodnými domami, ktoré sú najmä v zahraničí dosť dobre zásobené ešte čerstvým tovarom. Toto je však posledná možnosť, často ju nevyužívam.
Prečo, v časoch lacných leteniek, cestujete práve stopom?
Mnoho cestovateľov sa vyberá do sveta autami, motorkami či lietadlami. No takto prichádzajú o priamy kontakt s domácimi a nemajú k nim tak blízko. Miestni mi často poradia aj zaujímavé miesta, o ktorých nevedia ani cestovky, dozviem sa o ich kultúre a živote.
Čo ak vám dlhé hodiny nik nezastaví alebo nejde smerom, ktorým plánujete?
Nikdy nemám pevné plány a vždy sa nájde niekto, kto ma kamsi vezme a potom hľadám ďalšie spojenia. Ak ma však naozaj vysadia na mieste, kde nič nie je, vezmem na chrbát ruksak a idem pešo.
Nie je stopovanie aj nebezpečné?
Za celé tri roky som odmietol nastúpiť len k jednému vodičovi, mal extrémne vypité. Inak sa mi nestalo nič nepríjemné. Väčšinou stopujem so slovenskou vlajkou na batohu, takže šoféri hneď vedia, že som zo zahraničia.
Ako sa dá „prestopovať“ do Ameriky či Afriky?
Dostať sa do Maroka bolo jednoduché, nasadol som na kamiónový trajekt z Európy. Amerika bola zložitejšia. Letenku do USA mi zaplatil Francúz, ktorého som stopol z mesta Toulon do Paríža.
Počas cesty sme sa výborne porozprávali a on sa sám od seba rozhodol, že ma obdaruje. Cestou na letisko som však ostal zaseknutý 6 hodín v metre, pretože na vedľajšej zastávke sa objavil podozrivý kufor. Nikam som teda neodletel.
Zanedlho som však v Anglicku stretol istého Čecha, ktorému sa môj projekt natoľko zapáčil, že mi k narodeninám venoval let do USA. Takto som dostal dve letenky od totálne neznámych ľudí a objavil som sa v Bostone.
Foto: Jaroslav Staník
Ako najdlhšie ste cestovali s jedným šoférom?
Bolo to v Amerike, na mojej ceste zo západného pobrežia do Atlanty, a zároveň sa mi vtedy splnil sen. Podarilo sa mi totiž stopnúť legendárny kamión Peterbilt 386, z ktorých v USA jazdí už asi len 20 kusov. Ním som potom šiel asi 2 500 kilometrov.
Aké ďalšie zaujímavé autá vám ešte zastavili?
Podarilo sa mi stopnúť napríklad Ferrari F 420, Lamborghini, Dodge Challenge, Corvettu Stingray zo '67 – zberateľský kúsok.
Máte na cestách nejakého partnera?
Nie, vždy stopujem sám. Prvý raz sa chystám s ďalšími dobrodruhmi na cestu cez Darién Gap, ideme tam štyria, okrem mňa ešte traja Česi. Na cestovanie osamote som si zvykol, som tak voľný a rozhodujem sa len podľa seba.
Foto: Jaroslav Staník
Aký máte najhorší zážitok z ciest?
Raz som na juhu Španielska musel prejsť pešo a bez jedla 200 kilometrov, posledné dni som bol už skutočne vyčerpaný.
Ďalšia nepríjemnosť ma postretla v Chicagu, keď mi na priechode priamo na nohe zastalo obrovské SUV, ktoré mi nedalo presnosť. Ostal som so štvornásobnou zlomeninou, z ktorej som sa liečil rok a pol a ďalší polrok som sa súdil so šoférom o náhradu nákladov 180 000 dolárov.
A na ktoré miesto z vašich ciest nikdy nezabudnete?
Ak by ste sa chystali do USA, určite neobíďte mesto Santa Rosa v Novom Mexiku. Nachádza sa pri ňom jazero Blue Hole (Modrá diera), dlhé asi 10 metrov, rovnako široké, ktorého dno je 52 metrov hlboko. A cez priezračnú vodu dovidieť až na úplný spodok.
Ďalšie zaujímavé miesto je Meteor Crater pri Grand Canyone v Arizonskej púšti, nájdete ho asi 60 kilometrov východne od Flagstaffu. Je to obrovská jama, ktorú pri páde vyhĺbil meteorit pred 5 miliónmi rokov. Fascinujúce, čo dokáže padajúci kameň.
Kam vás zdvihnutý palec zavedie ďalej?
Keď prejdeme Darién Gap, prestopujem južnú Ameriku a chcem sa pozrieť aj do najjužnejšieho mesta, argentínskej Ushuaie. Odtiaľ sa vrátim do Brazílie, tam si „stopnem“ nejakú nákladnú loď a ešte sa pozriem do Austrálie, na Nový Zéland aj do Ázie – Japonska, Ruska.
Pôvodne som si myslel, že prejdem okolo sveta za nejaké štyri roky. Ale cestovanie sa mi natoľko zapáčilo, že pokojne budem stopovať ešte aj ďalších 20 rokov. Moje dobrodružstvá môžete sledovať na mojom Facebooku.