Poďme po poriadku. Letenky do izraelského Eilatu, mestečka na južnom cípe Izraela, ktoré sa nachádza pri Červenom mori obkľúčené Egyptom a Jordánskom, sme kúpili za dobrú cenu ešte v januári. Odlet z Bratislavy, obdobie školských prázdnin.
S nádejou, že začiatkom marca by teplota už mohla byť znesiteľná a podarí sa nám okúpať sa nielen v Červenom, ale najmä „posedieť“ si v hustých vodách Mŕtveho mora. Pretože to mal byť vrcholný zážitok pre naše deti: 16-ročnú tínedžerku Sáru a 8-ročného tretiaka Maxa.
A ešte, samozrejme, vidieť „božský“ Jeruzalem. Nakoniec bolo pre ne vrcholným zážitkom vozenie sa na ťave na benzínovej pumpe.
Ale nepredbiehajme. Manžel Dávid celé dni sledoval počasie v Eilate. Vyzeralo to, že teplota má šancu vystúpiť aj na 25 stupňov Celzia, čo je teplota, pri ktorej aj náš vychudnutý Maxim bez jediného gramu tuku bude ochotný namočiť sa do mora.
V deň, keď sme pristáli v Ovde, na letisku uprostred púšte asi hodinku jazdy autobusom od Eilatu, fúkal práve vietor 60 km za hodinu a všade púštna búrka v podobe červeného prachu.
V Bratislave svietilo slnko a bolo nádherne. My sme sa prišli zrekreovať do zimnej pľušte v Izraeli.
Vaša karta bola zamietnutá
Mali sme na minútu naplánovaný program. Pretože sme mali len dva plné dni na cestovanie, ešte zo Slovenska sme si cez internet prenajali auto. Vzhľadom na ceny prepravy v Izraeli sa to pre štyri osoby najviac oplatí.
Hneď po vystúpení z autobusu v Eilate sme prišli do požičovne po nášho „tátoša“. Hromada nervóznych čakajúcich záujemcov. A keď sme sa konečne dostali na rad, predložili všetky papiere, zistili sme, že medzinárodný vodičský sme si vybavovali zbytočne, aj tak ho tu nepotrebujeme.
Foto: Dávid Popovič
Ale pointa bola inde. Otrávená pracovníčka požičovne Jennifer potiahla prechladnutým nosom a oznámila nám: „Vaša kreditná karta bola zamietnutá.“
Keď si chcete požičať auto, zaplatíte nielen určitú sumu na deň, ale na účte vám dočasne vyblokujú 1 500 dolárov. Je to pre prípad, že by sa s autom niečo stalo. Počítali sme s tým a manžel Dávid mal na účte nastavený potrebný denný limit a sumu o dosť vyššiu, ako sme reálne potrebovali.
„Skúste to ešte raz,“ prosíme zúfalo Jennifer. Neochotne pretiahla kartu čítačkou. Zamietnuté. „Zavolajte do svojej banky. A vyriešte si to. Ďalší!“ O dve hodiny požičovňu zatvárali a na druhý deň sa začínal šabat, keď je všetko zatvorené. Skvelý začiatok!
Vitajte v raji!
Číslo banky sme v mobile nemali. Základná chyba. Potrebovali sme sa pripojiť na nejakú wifi. V Eilate je síce verejná wifi aj na ulici, ale v zásade je nafigu alebo preťažená práve vo chvíli, keď ju súrne potrebujete.
Keďže apartmán, ktorý sme si objednali, bol našťastie asi desať minút pešo odtiaľ, vybrali sme sa hľadať naše ubytovanie.
Vlastní ho sympatický starší pár, príjemní a žoviálni ľudia. Keď však máte problémy, ktoré potrebujete súrne riešiť, nemáte chuť zhovárať sa, aký bol let a aké je práve počasie na Slovensku.
Požiadali sme o kľúč a vysvetlili sme, že rýchlo potrebujeme wifi a spojiť sa s bankou. Heslo vraj nájdeme priamo na routeri.
Bielu „krabičku“ s wifi sme našli hneď, ale na nálepke sme videli samé hebrejské znaky. Navyše som zistila, že som si doma zabudla okuliare. Ale ani naše deti nevideli nič, čo by pripomínalo heslo.
Opäť ideme za majiteľom apartmánu. Nevieme nájsť heslo od wifi! Namiesto aby išiel pár krokov zo svojho bytu s nami, podáva nám lupu a zdôrazňuje, že tá lupa je historická vzácnosť z roku 1940. Máme vraj dať na ňu pozor.
Študujeme škatuľku od wifi s lupou z druhej svetovej vojny. Naveľa, naveľa, skúsime zadať jedno náhodné číslo medzi množstvom hebrejských znakov. Bingo. Wifi fičí. Zisťujeme číslo banky.
Následne telefonát. Minúta hovoru z Izraela stojí 1,70 eura. Zo slúchadla sa ozve komótny hlas automatu: „Vítame Vás… tento hovor bude nahrávaný. Ak chcete toto, stlačte číslo jeden. Ak tamto, potom číslo dva.“ Ani neviete, aké vedia byť sekundy dlhé.
Po česky hovoriaca teta na linke nám konečne oznamuje, že si máme stiahnuť aplikáciu banky do mobilu a pripojiť sa k účtu. Ale načo, keď nevieme, v čom je problém? Všetko by predsa malo teoreticky fungovať!
Nejdem vás zaťažovať podrobnosťami typu, že uprostred rozhovoru došiel manželovi kredit. Keď si ho išiel dobiť, mobil mu na protest zhasol. Potom si nevedel spomenúť na 9-miestne číslo identifikátora k svojmu účtu. A tak to pokračovalo. Myslela som, že naozaj v ten večer dostane mŕtvicu. Do toho deti: „My sme hladní, chceme jesť!“ Vitajte v raji!
Podvozok lietadla na hlave
Konečne sa nám podarilo dostať do bankového účtu. Navýšili sme denný limit, hoci aj ten pôvodný mal byť v poriadku. Pätnásť minút pred koncom pracovného času sme sa ocitli opäť v autopožičovni.
Foto: Dávid Popovič
Nasrdená Jennifer pretiahla kartu terminálom. Fungovalo to! Takmer som vyronila slzu od šťastia. Podpísali sme papiere a zobrali kľúče od auta.
Nuž, jazdiť s automatickou prevodovkou je v zásade primitívne, ak ste to už niekedy robili. Ale kým sa zorientujete, že D je drive (jazda), R (reverse) cúvať, N neutrál a potom sú tam ešte ďalšie písmenká, vyzerá prvá jazda asi ako prvé milovanie. Dôležité je, aby to nezanechalo následky!
Hneď na pláži je v Eilate veľké obchodné centrum. Zaparkovali sme na parkovisku pred ním naše auto, pretože sme potrebovali nakúpiť nejaké potraviny, z ktorých sa dá pripraviť večera pre štyroch ľudí. V Izraeli je dosť draho, kebab stojí desať eur, pivo 5–6 eur.
Človek by očakával, že parking pri veľkom obchodnom centre bude zadarmo, ale nebolo to tak. Parkovacie automaty vyžadovali vhodenie mincí. Kde ich zobrať? Ďalšia dilema. Hľadáme bankomat, ktorý nám aj tak dá len bankovky.
Odrazu nám nad hlavou preletí obrovské dopravné lietadlo. Takmer mi podvozkom pokazilo účes! Aj priamo v centre Eilatu je totiž letisko, 5 km dlhá letisková dráha a „nálety“ lietadiel sú tu štandardom.
Tentoraz som bola tesne pred mŕtvicou ja. Vyhlásila som, že parkovanie neplatíme, pomstím sa Izraelčanom za tento stres. Nakúpili sme potraviny a vrátili sme sa do apartmánu.
To, že elektrická dvojplatnička v kuchynke fungovala len vtedy, keď ste ľavým ukazovákom pridržiavali zástrčku v špeciálnom uhle, a postele vŕzgali tak, že aj väzni v tretej nápravnej sa vyspia lepšie, je len drobné ozvláštnenie večera a nasledujúcej noci.
Kaňon alebo kakaňon?
Na druhý deň sme navštívili botanickú záhradu v Eilate. Dobre počujete, v púštnej krajine, akou je izraelský Eilat, majú botanickú záhradu! Strážna služba nás pri vstupe upozornila, že dovnútra sa nesmú nosiť potraviny. Čo tam majú mäsožravú kvetinu Adelu?
Foto: Dávid Popovič
Pri pokladnici je nápis v angličtine: „Nekradnite, vláda neznáša konkurenciu!“ Pýtam sa pokladníčky, prečo nesmieme mať v batôžku jedlo. Vysvetlenie je jednoduché – pretože všetci návštevníci by sa pod tropicky zelenými listami posadili na lavičky a robili si tam romantické pikniky. Nikde naokolo v „mesačnej krajine“ totiž taká príroda nie je.
Okruh v „púštnej džungli“ je pomerne rýchly a krátky. Dotrhaný skleník vyzerá, že ho niekto už dávno opustil.
Ale všetky rastlinky tu vyrástli doslova zo semien a ocitnete sa na kúsku dažďového pralesa v púštnych podmienkach!
Autom sa zájdeme pozrieť aj do Červeného kaňonu v kamennej púšti kúsok od Eilatu. Vstup doň je zakázaný po zotmení a nenašli sme odvahu chodiť po jeho dne. Kto si bez viny, zhoď zhora kameň!
Stačí, keď sa „šuter“ nechtiac skotúľa spod topánky nepokojného turistu pod vplyvom zemskej príťažlivosti.
Ale je to krásne miesto, najmä, keď práve zapadá slnko. Až také nádherné, že črevné poryvy prinútia niektorých „účastníkov zájazdu“ premenovať kaňon na „kakaňon“.
Mučenie vlastných detí
Nasledujúci deň nás čakal skutočne náročný program. Dvesto kilometrov z Eilatu k Mŕtvemu moru. A odtiaľ ešte nahor ďalších sto kilometrov do Jeruzalema a naspäť do Eilatu.
Izraelčania majú vo skvelom stave cestu číslo 90 vedúcu popri Mŕtvom mori do Jeruzalema. Má jednu drobnú chybu. Maximálna povolená rýchlosť je deväťdesiatka.
Foto: Dávid Popovič
Choďte deväťdesiatkou rovnú čiaru púšťou! Rýchlosť tu nikto nedodržiava. Až na to, že netušíme, koľko je tu pokuta za jej prekročenie.
Pri ikshviezdičkovom rezorte pri Mŕtvom mori, kam sa bez problémov dostanete na pláž, sedeli na ležadlách hostia v hrubých teplákových súpravách. Bolo maximálne 20 stupňov Celzia a my sme deťom prikázali, že sa musia okúpať, pretože len ponorením do vody sa dá zistiť, ako to nadnáša.
Otužilci zvaní Ľadové medvede to predsa majú omnoho horšie! Naše deti sa v prezliekarni neochotne prezliekli. Namočili sa do hustej slanej vody. Povedali, že je to zábava, vyšli von a začali drgľovať zubami.
To ešte nevedeli, že musia vliezť pod plážovú sprchu, ktorá je na rozdiel od morskej vody omnoho chladnejšia.
Keby to videli sociálni pracovníci nórskej Barnevernet (kontroverzná štátna inštitúcia, ktorá v Nórsku zabezpečuje ochranu práv detí a mládeže), už by naše ratolesti pridelili do pestúnskej starostlivosti inej rodiny. Veď toto je mučenie!
Laminátové parkety zasľúbeného bytu
V Jeruzaleme sme si zapli off line navigáciu len podľa GPS a vopred stiahnutej mapy, aby sme nemuseli míňať dáta. Keďže občas vyhlásila, že sme v tuneli, v ktorom sme neboli, bolo to celkom adrenalínové.
Raz sa nám dokonca autom podarilo vojsť do historického centra Jeruzalema, k Jaffskej bráne, kam majú prístup jedine taxíky. Nedalo sa otočiť nikde inde, len priamo pred policajnou stanicou. Prečo nie? Pochopili sme, že aj to je súčasť našej krížovej cesty.
Foto: Dávid Popovič
Vonku bolo osem stupňov Celzia a odporná vlhká zima liezla pod nechty. Po návšteve Múru nárekov sme sa rozhodli schovať sa aspoň na chvíľu do nejakej reštaurácie a dať si teplú polievku.
Keď po 25 minútach doniesli cibuľačku (nič iné nemali), bola studená ako psí ňufák. Chutila, ako keď cibuľu pokrájate nadrobno a zalejete vodou. A to je všetko. Samozrejme, že som im ju vrátila.
„Mami, teraz nám do nej napľujú,“ zaplakala naša Sára, ktorá študuje na hotelovej akadémii a vie, čo sa patrí, keď vás hosť dostatočne naštve.
„Nevadí, budú tam aspoň nejaké živočíšne bielkoviny, moja.“ Aj zohriata cibuľačka chutila ako vývar z ponožiek, ktorý zabudli osoliť. Mala som chuť oprieť si čelo o Múr nárekov.
Pred odletom domov sme mali hodinu na vrátenie auta. Prišli sme ešte skôr, ako autopožičovňu otvárali. Už vtedy tam stála šóra nervóznych ľudí.
Minúty bežali a 15 minút pred odjazdom nášho autobusu na letisko som sa natlačila dopredu so zúfalou prosbou, že naozaj nestihneme lietadlo a potrebujeme súrne vrátiť auto.
Dáma, ktorá pôsobila rovnako otrávene ako jej predchodkyňa Jennifer, odvrkla, že jej je to ľúto, ale majú veľa práce. Ešte nám stihla vynadať, že sme odparkovali voz na zlom mieste, ale inde naozaj nebol jediný voľný „flek“.
Skrátim to. Vo chvíli, keď sa kolesá lietadla dotkli slovenskej zeme, všetci cestujúci začali tlieskať. A to ešte netušili, či lietadlu budú fungovať brzdy.
Náš Maxík si pod sedadlom v kabíne zabudol svoj ruksak s tabletom, takže, samozrejme, stresový hormón kortizol u mňa dosiahol aj v tento deň dostatočnú hladinu.
Taxikár síce vedel, že v Bratislave otvárajú nový futbalový štadión Tehelné pole, ale odhodlane sa rozhodol pre cestu, ktorá v nedeľu viedla z letiska cez zápchy a davy fanúšikov.
Keď sme konečne prišli domov, kľakla som si a pobozkala som laminátové parkety nášho „zasľúbeného bytu“. Bol to jeden z najsilnejších zážitkov pre naše deti. Matkina modlitba. Domov, sladký domov.