Nad obcou sa vypína už približne 340 rokov, v minulosti priamo pod ním sedával vodca protihabsburského povstania František Rákoci aj so svojimi mužmi.
„Je historicky doložené, že Rákoci si na bojových výpravách na prelome 17. a 18. storočia tu, v tejto lokalite, zriadil svoje stanovisko, odkiaľ riadil boje. Keďže na tomto mieste už v tom období stál dub, sedával pod ním a využíval ho ako ochranu pred slnkom, keď rozhodoval, ako budú boje a jeho pôsobenie v tejto lokalite fungovať,“ povedal starosta Podlužian Pavel Miksa. História podľa neho hovorí, že pod dubom sedával aj s vojskom.
„Strom má v korune priemer z jednej strany viac ako dvadsať a z druhej vyše pätnásť metrov,“ dodal.
Z obce Podlužany vedie k dubu veľmi pekná prechádzka po vyznačenej trase a turisti si miesto obľúbili. Aj keď sa vzácny dub nachádza na Slovensku, strom je paradoxne obľúbenejší u turistov z Maďarska.
„Slovenských turistov k nemu chodí, samozrejme, dosť, ale máme aj také perličky, že sem chodia dovolenkári z Maďarska, ktorí zvyknú odstaviť autobus v Podlužanoch na parkovisku a spravia si výlet k tomuto dubu ako k historickej pamiatke na svojho rodáka,“ priblížil starosta.
Miestni sú na svoj dub hrdí dokonca až tak, že ho v roku 2016 prihlásili do celoslovenskej súťaže Strom roka. Postúpiť do európskeho kola sa im však nepodarilo. V roku 1996 dub vyhlásili za chránený strom.
„Je chránenou pamiatkou, preto oň musí byť odborne postarané, takže táto starostlivosť je zverená odborníkom zo životného prostredia. Každých štyri až päť rokov dochádza k jeho prerezaniu a odbornému ošetreniu. Zúčastnil sa aj súťaže, kde, žiaľ, nepostúpil. Bodovali iné stromy, ale my aj tak pokladáme tento náš za najkrajší na Slovensku. Nie je nám známe, že by bol na Slovensku starší a väčší dub, ako je tento náš,“ uzavrel starosta.
Historik z Trenčianskeho múzea Vladimír Pinďák vraví, že Rákoci patril k uhorskej šľachte. Kúsok od Trenčína sa odohrala jedna z významných bitiek, ktorá mu napokon zlomila väz.
„Rákociovské povstanie bolo vyvrcholením viacerých povstaní, ktoré aj na území dnešného Slovenska prebiehali už približne sto rokov. Všetky sa viedli proti Habsburgovcom, keď sa väčšinou vzoprela uhorská šľachta proti centralizačnej moci. Nepáčilo sa jej, že sa Habsburgovci miešali do náboženských záležitostí, keďže boli katolíci a šľachta väčšinou evanjelická. Nepozdávalo sa jej ani to, že z Viedne riadili celé Uhorsko a boli cudzinci, čo bol ďalší problém,“ vysvetlil Pinďák.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
Z týchto dôvodov vznikli povstania, pričom posledným z tých väčších bolo práve Rákociho. Na územie Slovenska vstúpil so svojimi oddielmi z Poľska v roku 1703. Začali sa k nemu pridávať chudobnejší, nižšie postavení ľudia, no šľachtici veľmi nechceli, pretože im napádali statky.
„Takto sa mu podarilo obsadiť veľké územie. Oblasť, ktorá bola stále ohrozená a najviac sa tam bojovalo, siahala práve od Trenčína po Komárno,“ opísal Pinďák. Rákoci nakoniec prehral rozhodujúcu bitku s cisárskym vojskom pri Hámroch v auguste 1708 a ušiel do vyhnanstva, kde aj dožil.
Slováci dnes Rákociho neoslavujú, ale Maďari ho považujú za významného vojvodcu a osobnosť svojich dejín. Aj preto sa stal pre nich Rákociho dub v Podlužanoch významným miestom.