Vzácne a ohrozené miesta Slovenska, ktoré treba chrániť a zachrániť. Prečo sú pre nás dôležité? Môžete si o nich prečítať každý utorok.
Kedysi bol rozľahlou močarinou, ktorá siahala od Bratislavy až po Pezinok, Modru a Bernolákovo. Potom ho však začali odvodňovať, až takmer celý vyschol. Dnes má táto močaristá oblasť pri mestečku Svätý Jur rozlohu už len asi 655 hektárov.
Šúr je pamiatkou na mladšie štvrtohory. Vznikol pred vyše 10-tisíc rokmi, keď sa popri východných svahoch Malých Karpát vytvorila rozsiahla priehlbina. Tú zaplnila voda a v plytkom jazere sa potom hromadili usadeniny, piesok a štrk. Odumierajúce rastliny klesali na dno, kde vytvárali rašelinisko.
Ak máme veriť starým opisom, šúrske močariny nikdy nevysychali a rašelina bola na niektorých miestach hrubá až dva metre. Mĺkvy kraj s vlastnou mikroklímou, sfarbený do zelena, kam nebolo radno chodiť pešo ani na koni. Bahno bolo hlboké a pôda pod nohami vratká. Ako v skutočnom močiari.
Foto: Jaroslav Praženka
„Za pokojného parného letného dňa, keď je vnútrajšok lesa naplnený ťažkou korenistou vôňou z prehriatej stojacej vody, v ktorej sa rozkladajú zvyšky rastlín a opadaného lístia, a keď všade okolo znie monotónna pieseň hromady krvilačných komárov, máme dokonalý dojem, že sme niekde v tropickom pralese, blízko rovníka,“ vystihol atmosféru Šúra ešte v roku 1951 český ornitológ František Balát. Ako to potom muselo vyzerať dávnejšie, keď Matej Bel o Šúre hovoril ako o „prešporskom jazere“?
„Je výnimočný nielen v rámci Slovenska, ale aj v celej strednej Európe,“ tvrdí ochranár Jaromír Šíbl. „Ide o najväčší zachovaný zvyšok biotopu slatinného jelšového lesa, čo je vlastne typ mokraďových lesov. Také boli kedysi v nížinách na Slovensku a v strednej Európe bežné.“
Pôvodne zaberali veľké rozlohy, ale ľudia, ktorí osídľovali nížiny, ich postupne menili na poľnohospodársku pôdu. Všetky odvodnili a vyrúbali. „V takom rozsahu, ako sa zachoval v Jurskom Šúre, dnes mokraďový les už nikde na Slovensku nenájdeme,“ zdôrazňuje ochranár.
Mokrade alebo úroda?
Od začiatku 20. storočia zaniklo až 64 percent svetových mokradí. Podobný osud mal postihnúť aj Šúr. Už od 18. storočia sa ľudia snažili získať viac pôdy pre vinohrady a tamojší les vytínali. Na kyslej pôde sa však vinohradom nedarilo, a tak to skúsili s poľnohospodárstvom. V roku 1896 tadiaľ vykopali odvodňovací kanál, no aj ten sa postupne zaniesol usadeninami, takže hladina vody opäť stúpla.
Foto: Jaroslav Prazenka
V roku 1929 naplánovali takmer úplnú likvidáciu Šúra, našťastie prišla hospodárska kríza a na projekt neboli peniaze. Boj o vzácnu lokalitu pokračoval i za Slovenského štátu. Keď sa jej pár vzdelancov zastalo, vypočuli si kritiku, že „Slovensko potrebuje chlieb, a nie rojisko komárov“.
V rokoch 1941–1943 tam napokon vykopali kanál. Zo Šúra zostalo len torzo a jeho devastácia pokračovala i za socializmu – požiare, ťažba rašeliny, pokusy o pestovanie ryže, nelegálne skládky…
V roku 1952 sa podarilo dosiahnuť, že ho spolu so susedným Panónskym hájom vyhlásili za prírodnú rezerváciu, z utŕžených rán sa však ťažko spamätával. Dnes si už síce udržuje stabilnú hladinu vody, ale stále potrebuje ochranu. V okolitých obciach sa totiž rozmohla nekontrolovaná výstavba.
„Úplne zlyhali štátne orgány, ktoré majú na starosti územnú reguláciu. Výstavba nespĺňa základné nároky na ochranu prírody. Zasahuje až do tesnej blízkosti prírodnej rezervácie. A na stole sú pritom ďalšie stavebné zámery, ktoré by chceli pokračovať až na hranicu chráneného územia. To je dnes vlastne už zo všetkých strán obkľúčené výstavbou,“ upozorňuje Šíbl.
Voda v Šúre pochádza takmer výlučne z potokov, ktoré vytekajú z kopcov. Ak je jej dosť, les je zaplavený aj po celý rok. Keď je suchšie, niekoľko mesiacov.
Foto: Jaroslav Praženka
„Ak je taký rok ako teraz, že v máji dosť pršalo, tak v tých najhlbších miestach, takzvaných vyhoreniskách – lebo tam v minulosti rašelina vyhorela do hĺbky, môže byť vody aj po pás, miestami možno i po krk,“ približuje ochranár.
Nemôže sa tam niekto utopiť? Podľa Šíbla taký prípad síce nie je známy, ale kolujú legendy, že keď kedysi Turci obliehali Svätý Jur, v močarinách našla smrť nejaká ich menšia jednotka.
Chránená divočina
V Šúre v súčasnosti platí najvyšší stupeň ochrany, takže pohyb bez špeciálneho povolenia je zakázaný. Okrajovými časťami rezervácie však vedie i štyri kilometre dlhý náučný chodník, kde sú aj informačné tabule.
A prečo sú mokrade také dôležité? Fungujú ako prírodné špongie. V čase, keď je vody nadbytok, sa napĺňajú, čím zmierňujú riziko záplav, a keď je sucho, vodu zase uvoľňujú. Okrem toho tvoria biomasu i kyslík a sú akousi prírodnou chladničkou, pretože pohlcujú teplo.
Jurský Šúr skrýva mnohé poklady. Nielen jelše či ozrutné 600-ročné duby, na ktorých objatie sa musia spojiť štyria ľudia, ale aj jedinečné rastliny, ako je horec pľúcny s nádhernými modrými kvetmi, bublinatka obyčajná – vodná mäsožravá rastlina, trsť obyčajná – najvyššia tráva na Slovensku, ktorá môže merať vyše troch metrov, či hviezdovec sivý, aký sa u nás nikde inde nevyskytuje.
Foto: Jaroslav Praženka
Žijú tam diviaky, jelene a srny, orol kráľovský, plachý bocian čierny, kaňa močiarna, rybárik riečny, ohrozené vodné slimáky, vyše 700 druhov motýľov, roháče, modlivky, mloky, čík európsky – ryba, ktorá vie vzduch hltať i z hladiny, alebo štítovec jarný. Toho volajú žijúca fosília, lebo sa ponáša na vyhynuté trilobity.
Je zázrak, že Šúr prežil všetky pokusy o zničenie. Pšeničných polí a vinohradov je predsa neúrekom, ale mokraďové lesy vybudovať nedokážeme…
Kam na výlet: 6 tipov v okolí
- 1/ Biely Kameň – zrúcaniny gotického hradu, ktoré ležia na zalesnenom návrší nad Svätým Jurom.
- 2/ Červený Kameň – hrad a múzeum zamerané na bývanie šľachty a meštianstva.
- 3/ Kaštieľ v Budmericiach z 19. storočia obklopený anglickým parkom.
- 4/ Malokarpatská vínna cesta – spája „vinohradnícke“ mestá a obce (napr. Bratislavu, Sv. Jur, Pezinok, Modru a Trnavu).
- 5/ Veľkomoravské hradisko Neštich nad rovnomennou časťou Svätého Jura.
- 6/ Elesko – Zoya Museum v Modre, časť zbierky tvorí kolekcia diel Andyho Warhola.