Bývalá železničná trať v centrálnej časti severnej Istrie bola pred rokmi zdrojom práce a obchodu, po vyše sto rokoch lokomotívy a vagóny nahradili cyklisti a turisti.
Do mestečka Grožnjan, ktoré je výborným východiskovým bodom pre cyklotúru Parenzanou, sa dá vojsť len po vlastných alebo na dvoch kolesách. Auto nechávame na záchytnom parkovisku a na „bajkoch“ s batohmi na pleciach sa vydávame hľadať náš apartmán.
Obrázky na ubytovacom portáli sľubujú romantický nocľah v malom domčeku v duchu miestnej architektúry s ešte romantickejším výhľadom do údolia rieky Mirna.
Opatrnosť je namieste, a tak sa nedávame opantať fotografickou nerealitou a čakáme skôr menej ako viac.
Keď nám však domáca pani ukáže náš prechodný domov, konštatujeme len jedno – skutočnosť prekonala naše očakávanie.
Legenda hovorí, že kedysi dávno, predtým ako Istriu začali obývať ľudia, žili v doline rieky Mirna obri. Najväčší z nich sa volal Dragonja, čo je názov najsevernejšej istrijskej rieky.
Volali ho aj obor Oráč, pretože vyoral brázdu od Čičarie na severe Istrie smerom k moru. Tou brázdou zažala tiecť voda a obor Dragonja nazval rieku Mirna.
Podľa legendy obri postavili na Istrii mnoho ďalších miest – Motovun, Vrh, Sovinjak, Oprtalj, Završje, Roč aj Grožnjan.
Na konci im zostalo ešte trochu kameňa, z ktorého vybudovali posledné, dnes najmenšieho chorvátske mestečko Hum.
Namiesto Talianov umelci
Vráťme sa však ku stredovekému Grožnjanu, vzdialenému od Umagu dvadsať kilometrov. Takmer každý vchod do úzkych domov nesie príbeh o starovekej Grisignane, čo je taliansky názov mesta.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Pamiatky Grožnjanu sa zachovali dodnes, stredoveké jadro mesta zostalo z väčšej časti nedotknuté – hlavná mestská brána na východnej strane, ako aj časť hradieb.
Vedľa brány sa nachádza Fonticus s renesančnou lodžiou z konca 16. storočia, ktorý bol sídlom súdu a väznice.
Na hlavnom námestí je barokový farský Kostol svätého Víta. Okrem neho sa v meste nachádza aj Kostol svätého Kozmu a Damiána zo šestnásteho storočia a o tri storočia novší Kostol svätého Mikuláša.
Obnova domov v meste sa mohla realizovať vďaka asociácii, ktorá vznikla v januári 1965. Grožnjan v tomto roku dostáva pomenovanie Mesto juhoslovanských umelcov. K rekonštrukcii domov sa pristúpilo vďaka iniciatíve Medzinárodnej asociácie mladých hudobníkov (International Association of Young Musicans).
V roku 1969 mesto hostilo veľké letné sústredenie, ktorého účastníci bývali v zrekonštruovaných domoch a koncertovali v priestoroch obnoveného hradu. Hudbou žije mesto aj dnes. Každý rok sa tu koná populárny jazzový festival Jazz Is Back.
Grožnjanu, ktorý po druhej svetovej vojne opustili takmer všetci talianski obyvatelia, teda opätovne vdýchli život miestni umelci aj umelci z iných krajín a kontinentov.
Desiatky galérií s keramikou, výtvarným umením, so šperkmi či starožitným nábytkom vítajú návštevníkov doslova na každom rohu. Takmer v každom domci s umením narazíte na človeka, ktorý ho tvorí.
Dvere galérií sú otvorené od rána do neskorého večera, veď galeristi sú zároveň umelcami a majiteľmi výstavných priestorov.
Spolu s turistami sedia na kamenných lavičkách na ulici pred domami a popíjajú víno či domácu pálenku loza.
Obchodík s patinovanými striebornými šperkmi ma nenecháva ľahostajnou. A zatiaľ čo vyberám ten správny náramok na svoju ruku, púšťame sa do debaty s usmiatym majiteľom malej dielne a galérie.
Úprimne sa teší, že sa nám jeho tvorba páči a na krk nám pribudnú darčeky – strieborné prívesky. Len tak.
Kávu nemám!
Hoci vzdialenosť od mora je už pomerne veľká, aj do centrálnej časti severnej Istrie mieria kroky cudzincov. Domáci majú sezónu štyri mesiace. Za ten čas sa treba obracať. Nie však za každú cenu.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
A tak majiteľ kaviarne s najkrajším výhľadom vyradil zo svojej ponuky kávu. Skupinkám turistov uvažujúcich o tom, či si sadnú k niektorému zo stolov na terase a pokochajú sa nádherným výhľadom, ako prvé povie: Kávu nemám!
A tak hostia odchádzajú so zvesenými nosmi a my sa pri pohári bielej Malvazie čudujeme. Prečo, keď káva je dobrý biznis?
„Je, ale nie za každú cenu. Za štyri mesiace, ktoré u nás trvá sezóna, ma to z biedy nevytrhne,“ hovorí sympatický štíhly päťdesiatnik.
Trochu rozhorčenejšie pridáva: „Prídu, idú na toaletu a potom tri hodiny sedia pri jednej káve. Takých nepotrebujem!“
Aj obsluha v neďalekej reštaurácii je svojská. Dvaja čašníci – starší páni – pochopili dobu a hovoria takmer všetkými jazykmi. Zopár slov v chorvátčine z nás robí spriaznencov a o chvíľu sa nájde aj voľný stôl na preplnenej terase.
V regióne, ktorý sa spája s hľuzovkami, nechýba táto špecialita na ponukovom lístku. Biela hľuzovka z Motovunského lesa, ktorá sa zbiera pomocou špeciálne vycvičených psov, podľa odborníkov v ničom nezaostáva za tou najvzácnejšou z Alby.
Istrijskému zlatu, ako sa hľuzovke hovorí, sa pripisujú vlastnosti afrodiziaka. Je výzvou pre mnohé gastronomické experimenty – v perfektnej harmónii s predjedlom, hlavným jedlom, so šalátmi a dokonca s dezertmi.
Neprekvapí nás teda, keď v špecializovanej predajni v Grožnjane nájdeme okrem olejov a nátierok aj hľuzovkovú čokoládu či zákusok. My však ostávame pri klasike a pochutnávame si na domácich cestovinách, kde úplne navrchu tróni nastrúhaná hľuzovka.
Parenzana pre peších aj cyklistov
Parenzana sa začína neďaleko nad mestom. Na bývalú železničnú trať premenenú na cyklotrasu nás s patričnou hrdosťou upozornili aj domáci v Rovinji. Na mapách, ktoré sme dostali, sú pôsobivé fotky cyklistov vchádzajúcich do tmavých tunelov a prechádzajúcich po päťdesiat metrov vysokom viadukte.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Prvý vlak prešiel po úzkorozchodnej trati medzi mestami Buje v dnešnom Chorvátsku a talianskym Terstom 1. apríla 1902.
So svojimi 123 kilometrami patrila železnica medzi najdlhšie svojho typu v Európe. Vlak počas trinástich kilometrov v Taliansku, 32 kilometrov v Slovinsku a 78 kilometrov v Chorvátsku prechádzal deviatimi tunelmi s celkovou dĺžkou 1 530 metrov, jedenástimi mostmi a šiestimi viaduktmi. Na trati bolo 35 staníc.
Vďaka viacerým hornatým úsekom so stúpaním až 25 percent sa vlak presúval pomalou rýchlosťou, a tak mohli cestujúci nastupovať a vystupovať aj za jazdy. Vraví sa, že niektorí dokonca občas vlak do kopca aj potlačili…
Miestni obyvatelia využívali Parenzanu na presun k svojim políčkam, sadom a viniciam, železnica prevážala aj bežné produkty. Okrem ovocia, vápenca či vína to bola soľ zo slovinských miest Piran a Sečovlje a olivy z chorvátskych miest Buje a Motovun.
Parenzana prežila prvú svetovú vojnu a konkurencii lodnej a automobilovej dopravy Parenzana odolávala do roku 1935. Posledný augustový deň toho roku bol vypravený posledný vlak na trati.
Vagóny sa predali, koľajnice sa rozobrali a putovali na africký kontinent. Stanice sa premenili na obytné domy.
Pri príležitosti 100. výročia otvorenia trate Parenzana sa začalo uvažovať o jej revitalizácii. Niektoré úseky prešli úpravou – čistili sa od buriny, na viaduktoch pribudlo zábradlie a na trati orientačné a informačné tabule.
Osemdesiatkilometrový zrevitalizovaný úsek bývalej železnice Parenzana – cesta zdravia a priateľstva pre peších aj cyklistov – sa dočkal svojho otvorenia 10. mája 2008.
Svetlo na konci tunela
Pomaly sa rozbiehame po širokej makadamovej ceste. Míňame pohorie Učka, terasovité olivové háje, vinice a kamenné domce. Cesta sa takmer po celý čas smerom do Motovunu zvažuje, a tak pedále používame minimálne.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Trochu klaustrofobicky pôsobí najdlhší tunel, najmä vtedy, keď sa pri nefungujúcom osvetlení ocitneme v úplnej tme.
Mojou rovnováhou a zmyslom pre priestor to trochu zatrasie, ale o pár sekúnd už vidím svetlo na konci tunela a môj nepríjemný pocit je minulosťou.
Záverečné kilometre do Motovunu na kopci nám dávajú trochu zabrať, najmä dvanásťpercentné stúpanie po kamennej dlažbe v uličkách mesta plného turistov.
Prechádzame mestskou bránou, aby sme sa pokochali výhľadmi na okolité kopce plné viníc a olivových hájov.
Pri spiatočnej ceste pár kilometrov lemujeme rieku Mirna a opäť sa napájame na Parenzanu, tentoraz však šliapeme do kopca až po Grožnjan.
Po príchode do mesta mierime priamo k „našej“ kaviarni s najkrajšou vyhliadkou. S jej majiteľom, ktorý nemá v ponuke kávu, sme totiž včera uzatvorili stávku: „Ak sa dostanete do Motovunu a späť, máte u mňa čašu vína.“ Živjeli!
Foto: Jana Kollárová, Pravda