Vzácne a ohrozené miesta Slovenska, ktoré treba chrániť a zachrániť. Prečo sú pre nás dôležité? Môžete si o nich prečítať každý utorok.
A keď je v najlepšom, akoby na chvíľu ohluchol. Prestáva vnímať, čo sa navôkol deje. Samičky zase lákajú kohútov svojím vlastným volaním. Hlucháň hôrny, známy tiež ako tetrov hlucháň, je výnimočný vták. Hrozí mu však vyhynutie, takže tie zvláštne tóny možno chápať aj ako SOS.
Ešte v roku 1972 žilo na Slovensku takmer 3 700 týchto vzácnych zvierat, v roku 2000 ich bolo už len asi 1 600, pred štyrmi rokmi necelých 1 100 a dnes sa ich počet odhaduje na 640 až 860. Od roku 1985 zaniklo minimálne 178 tokanísk. To všetko u nás hlucháňa zaradilo na červený zoznam – medzi vážne ohrozené živočíšne druhy.
Najvhodnejším prostredím pre hlucháňa sú prírodné lesy, kde človek príliš nezasahuje. Keďže ako druh pochádza z doby ľadovej, za tisíce rokov si zvykol na rôzne vrtochy prírody – aj na lesné kalamity. Na čo si však nezvykol, je ľudská činnosť.
„Tento vták je akousi ikonou starých, niekedy až 200-ročných horských lesov, ktoré v posledných rokoch dostávajú zabrať,“ vysvetľuje Jerguš Tesák, zoológ Svetového fondu na ochranu prírody – WWF Slovensko.
Podľa neho je hlucháň veľmi citlivý na rýchle zmeny vo svojich biotopoch, ktoré vznikajú následkom veľkoplošnej ťažby lesov. Nevie sa im prispôsobiť. Škodí mu tiež „obnova“ lesa, keď sa na mieste starých stromov vysadia nové, lebo prestarnuté porasty sú preňho žriedlom života.
„Práve také obýval a postupne, od 70. rokov, sa mu jeho územie začalo zmenšovať – až dodnes, keď táto redukcia dosiahla kritický bod,“ hovorí zoológ.
Životný priestor hlucháňovi kradne aj ťažba kalamitného dreva, lebo v suchom, „mŕtvom“ lese dokáže prežiť, no na „vyčistenej“ ploche už nie.
Ako príklad Tesák uvádza český Národný park Šumava, kde vyschli veľké územia a odborníci sa obávali, že to znamená i koniec hlucháňa. Ten to však napodiv nielen zvládol, ale jeho populácia sa dokonca päťnásobne zväčšila.
„Pre hlucháňa je dôležité, aby tam rástli stromy s vetvami až po zem, ktoré využíva ako úkryt pred predátormi či nepriaznivým počasím. Naopak, úplne nevyhovujúca je preňho plocha po spracovaní kalamity – holina. Nemá sa tam kde skryť a po čase mu husto vysadená mladina znemožní pohyb či rozhľad,“ približuje zoológ.
Zápas o prežitie
Hlavným územím pre hlucháňa boli u nás Nízke Tatry. Dôsledkom veľkoplošného spracovania kalamity, no aj plánovanej ťažby sa však táto oblasť jeho výskytu zmenšila až o 70 percent z pôvodného biotopu, ktorý v roku 2006 vyčlenili pre chránené vtáčie územie.
Pre ťažbu dreva už vymizli aj hlucháne zo Strážovských vrchov, ďalšie posledné jedince živoria vo Vtáčniku, v Považskom Inovci, na Čergove, Branisku, v Javorníkoch, na Poľane či v Kremnických vrchoch.
Významnými lokalitami sú ešte Vysoké Tatry, Veľká Fatra, Muránska planina či Stolické vrchy. Všade však týchto plachých vtákov ubúda.
„Asi jediné územie, kde sledujeme pozvoľné zväčšovanie populácie, je Tichá dolina v Tatranskom národnom parku,“ hodnotí Tesák. Teda práve tá lokalita, kde ministerstvo životného prostredia po dlhých sporoch medzi ochranármi a lesníkmi zakázalo ťažiť kalamitné drevo.
Pre dlhodobé prežitie hlucháňa je dôležitá i veľkosť územia. Malo by mať aspoň 550 hektárov lesa a umožňovať pohyb medzi viacerými takými oblasťami. Ak je rozloha primalá, populácia zanikne. Taký stav je napríklad vo Volovských vrchoch, kde sa asi štyri jedince tlačia v jednom z posledných zvyškov lesa, na ploche 50 hektárov, a preletujú niekoľko stoviek metrov do ďalšieho zvyšku.
„Dospelé to takto možno dva-tri roky zvládnu, ale úspešnosť výchovy mláďat je otázna. Tie potrebujú pokoj, bezpečie, priestor a dostatok potravy. To im taký malý zvyšok lesa neposkytne a hlucháň v lokalite po čase vyhynie,“ tvrdí zoológ.
Nevýhodou tohto druhu je, že na rozdiel od rysov či iných ohrozených zvierat sa jeho „umelé“ návraty do prírody končia neúspechom. Napríklad v rokoch 1978 až 2003 Nemci vypustili do pohoria Harz vyše tisíc hlucháňov, no už v roku 2007 po nich nezostalo ani stopy.
Sú totiž veľmi naviazané na špecifické prírodné podmienky, a keď ich nenájdu, vyhynú. Len tak ich nasadzovať do lesa preto nemá zmysel. „Je to, ako keby ste vypúšťali stovky rýb do vypusteného rybníka,“ porovnal Tesák.
Nevyhnutné kroky
Ako teda pomôcť? Aj keď rezort životného prostredia už vlani schválil program na záchranu hlucháňa, v praxi sa nedodržiava.
Naďalej sa ťaží v jeho biotopoch a jemu dochádza čas. Voči Slovensku začala konať už i Európska komisia, ktorá hrozí sankciami, ak nesplníme medzinárodné záväzky týkajúce sa ochrany vzácnych území.
Odborníci upozornili, že ak chceme, aby na Slovensku žilo aspoň 2 000 hlucháňov, treba pre ne vytvoriť minimálne 10-tisíc hektárov vhodných biotopov. Legislatívu je potrebné zmeniť tak, aby zohľadňovala ochranu vzácnych druhov.
Prestať ťažiť v starých lesoch, kde sa hlucháne zdržujú, a to aj vtedy, ak ide o kalamitné plochy. Holiny a mladiny pripravovať tak, aby ich o niekoľko rokov mohli opäť využívať.
Netreba totiž zabúdať, že hlucháň je tzv. dáždnikový druh. „To znamená, že keď zabezpečíme ochranu jeho životného priestoru, zachraňujeme aj širokú škálu ďalších vzácnych živočíchov, ako napríklad kuvička vrabčieho – našej najmenšej lesnej sovičky, ďatľa trojprstého, pôtika kapcavého či chránené netopiere,“ pripomína Tesák. Dať šancu hlucháňovi preto znamená uľahčiť prežitie celej plejáde výnimočných druhov.
Kam na výlet: 5 tipov v okolí
- 1) Slnečné hodiny – atrakcia v obci Nová Lesná – Malý Smokovec ponúka i základné informácie k panoráme Vysokých Tatier.
- 2) Diviačia obora pod lesom v smere na Spišskú Belú – možnosť, ako vidieť diviaka v bezpečí oplotenia.
- 3) Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry v obci Osturňa pri hranici s Poľskom, typická átriovými hospodárskymi usadlosťami.
- 4) Kaplnka pod Ostrvou – symbolický cintorín venovaný obetiam Vysokých Tatier.
- 5) Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici – ponúka prírodovednú, ochranársku, historickú a etnografickú expozíciu.