Za niekoľko ďalších storočí odviezli európski otrokári afrických mužov, žien a detí cez Atlantický oceán milióny.
Mnoho ich zomrelo v hrozných podmienkach na otrokárskych lodiach, zatiaľ čo tí, čo prežili, museli zniesť život plný trápenia a vyčerpávajúcej poľnohospodárskej práce, napísala agentúra Reuters.
Pre niektorých z nich sa začala hrozivá cesta hlboko vnútri západoafrickej Ghany. Po tom, čo ich zajali otrokári, museli pochodovať 200 kilometrov po prašných cestách do otrokárskych hradov usadených na pobreží Atlantiku, kde sa nalodili na lode smerujúce do Severnej Ameriky. Svoju rodnú krajinu už nikdy nevideli.
Z Adidwanu v centrálnej časti krajiny museli ísť otroci na juh cez mesto Obuasi, kde sa ťaží zlato. Kwaku Agyei, miestny pastor a staršina, tu rozpráva históriu obchodu s otrokmi mladým pracovníkom vo svojej štvrti. V jeho rozprávaní sa mieša poníženie, ktoré je s otroctvom spojené, a zároveň pýcha na jeho predkov.
„Zajali nás, pretože vedeli, že sme veľmi silní,“ rozpráva 71-ročný muž. „Poslali našich predkov pracovať na cukrové plantáže. Otrokárstvo nás prinútilo si uvedomiť, že bieli muži sú krutí,“ dodáva.
Mnohí západoafrickí vládcovia, napríklad z kráľovstva Ashanti, ktorých potomkovia stále v dnešnej Ghane žijú, však z otrokárstva tiež ťažili. Zajatých otrokov predávali za zbrane, látky, alkohol a ďalší západný tovar.
„Naši starší vymieňali svoje deti za ‚pekné veci‘, napríklad za škatuľky zápaliek,“ hovorí Agyei. Na povrch sa však čoskoro znova prederie pýcha: „Za rozvojom Ameriky stoja naši predkovia, to vám môžem povedať,“ hovorí starec.
Päťdesiatročný Abdul Sumudu Shaibu žije takisto v Obuasi a tiež rozpráva o svojich silných predkoch. Ukazuje fotografiu svojho dedka, ktorú si uložil do mobilu. „Moji predkovia boli obri,“ hovorí. „Boli dobre stavaní a silní. Pozrite sa na môjho dedka, aký je na tejto fotografií vysoký,“ ukazuje.
S otrokárskym nájazdníkmi tiež podľa neho bojovali. V súbojoch však niekedy prehrali, a preto občas boli zajatí do otroctva.
Keď sa blížil koniec cesty Ghanou, mohli sa zajatci naposledy rituálne vykúpať v rieke pri Assini Manso, ktorá je dnes posvätným pamätným miestom.
Obrázok otrokov zviazaných za členky reťazami v tejto bažinatej oblasti posiatej mangrovníkmi sľubuje „už nikdy znova“.
V rieke sa tu v kruhu piatich priateliek z kostola kúpe 75-ročná Newyorčanka Regis Thomsonová. „Keď si pomyslím, čo museli moji predkovia pretrpieť…,“ hovorí americká turistka a dodáva, že po návrate bude rozprávať svoju skúsenosť, aby si dnešné deti boli vedomé svojej minulosti. „Je toho veľa, čo ešte musíme urobiť,“ uzatvára.
Po tom, čo sa zajatci vykúpali, vydali sa na záverečnú časť cesty Ghanou, na posledné miesto, ktoré zo svojej rodnej krajiny uvideli: otrokárske pevnosti pri Atlantiku, ako napríklad hrady Cape Coast alebo Elmina.
Tridsaťročná Saviour Asantová pracuje ako kaderníčka v Obuasi. Keď vyrastala, nad obchodom s otrokmi príliš nepremýšľala. To sa zmenilo po návšteve hradu Cape Coast. „Celý deň som plakala. Počúvať tieto príbehy bolo veľmi bolestivé,“ hovorí.
Z hradov, v ktorých Európania žili v pohodlí priamo nad pivnicami, kde boli zatvorení otroci, prešli nakoniec zajatí Afričania takzvanými „dverami, z ktorých niet návratu“ a vstúpili na lode, ktoré ich vzali do Ameriky.