Duny na poľskej Sahare lákali aj wehrmacht

Pieskové kopce tiahnúce sa kam až oko dovidí, pahýle mŕtvych stromov, neustávajúci vietor nesúci so sebou zrnká piesku, ktorý zasypáva ešte živú prírodu. Nejde o scenériu z púšte v niektorej z exotických krajín alebo o opis krajiny zo sci-fi literatúry.

28.06.2011 15:29

Správa o dopravnej nehode - stiahnite si vo... Foto:
Slowinski národný park
debata

Obrovské piesočné duny, ktoré sa vplyvom vetra postupne presúvajú, sú najväčšou zaujímavosťou Slowińského národného parku na poľskom pobreží Baltského mora.

Pohyblivé duny sa nachádzajú na Łebskom kose, najznámejšia z nich je Loncká duna vysoká 42 metrov. Duna sa presúva o viac ako desať metrov za rok, závisí to od toho, ako často prichádzajú búrky a víchrice. „Ničí všetko, čo jej stojí v ceste,“ povedala Elžbieta Rutkowská zo správy Slowińského národného parku.

V stredoveku v smere „putovania“ duny ležala osada Lonczka, po ktorej piesočná hora dostala meno. Dedinka postupne skončila pod vrstvami piesku. Vďaka pohybu duny sa znovu objavujú skôr zasypané miesta, odhaľujú sa pahýle stromov, mŕtvy les. Na niektorých miestach z piesku vyrastajú chumáče tráv a oživujú „poľskú Saharu“.

To, že piesočné duny pri pobreží Baltického mora pripomínajú púštne podmienky, využíval v čase druhej svetovej vojny, kedy toto územie ešte patrilo Nemecku, wehrmacht. V tunajšom vojenskom priestore sa pod velením neskoršieho poľného maršala Erwina Romella cvičili vojaci pred tiahnutím do Afriky. „Duny tu občas odkrývajú stopy ich pobytu,“ hovorí Rutkowská. Pod vrstvami piesku sa našli zvyšky poľnej kuchyne, rozbitý riad, tehly.

Pri brehu mora, kde sú dnes čisté, piesčité pláže, nacisti začiatkom 40. rokov postavili tiež základňu, na ktorej testovali protiletecké a balistické rakety. Cestičku, ktorá k nej vedie a po ktorej teraz vozia elektrické vláčiky turistov, ktorým sa nechce chodiť pešo, postavili sovietski vojnoví zajatci.

Okrem Lonckej duny sa turisti môžu ísť pozrieť aj na Czolpińskú dunu, ktorá je ale viac zalesnená. Pohyb návštevníkov po Slowinskom národnom parku je obmedzený. „Nemôžeme ich pustiť všade, duny by rozšlapali,“ vysvetľuje Rutkowská. Najmä u detí vysoké kopce z čistého piesku vzbudzujú nadšenie: váľajú po nich sudy alebo robia kotrmelce. Do národného parku ročne zavíta okolo 300 000 platiacich návštevníkov. Tých, ktorí si vstupenku nekúpia, je vraj ešte raz toľko.

Divoká príroda, zvlnená krajina a rozľahlé pláže Slowińského národného parku lákajú aj filmárov. Tu sa odohráva jedna zo scén legendárnej komédie Sexmisia. Hrdinovia Maks a Albert so svojou zachránkyňou pri úteku z podzemia zo sveta, v ktorom vládnu ženy, vyliezajú na pláž a trmácajú sa cez nehostinnú pustinu, ktorú „zahrali“ piesočné duny v národnom parku. Nedávno sa tu natáčalo pokračovanie dobrodružstiev hrdinského kapitána Hansa Klossa, ktoré kedysi v televízii sledovali Poliaci, ľudia v Československu aj v iných krajinách východného bloku.

„Veľmi nadšení z toho nie sme,“ hovorí o záujme tvorcov filmov o scenérii zo Slowińského národného parku Rutkowská. Štáby so svojou technikou podľa nej ničia prírodu a nepôsobia výchovne na turistov.

debata chyba