Kemp a chatová osada pri Manínskej tiesňave kedysi praskali vo švoch

28.07.2020 14:30

Manínska tiesňava alebo Manínska úžina, ako najužší skalný kaňon na Slovensku nazývajú domáci, bola pred verejnosťou doslova ukrytá až do konca 19. storočia.

Krásy prírodného skvostu ležiaceho len niekoľko kilometrov od Považskej Bystrice priniesli verejnosti až vtedajší trenčiansky župný lekár Jozef Brančík a etnograf a botanik Jozef Holuby.

Podľa považskobystrického lokálpatriota Milana Belása chodili Brančík s Holubym po Trenčianskej župe spolu s fotografom a po objavení krás Manínskej tiesňavy údajne Holuby skonštatoval, že sa hanbí za to, že má 30 rokov a nepoznal taký krásny kraj a tak blízko (asi 50 kilometrov) od Trenčína.

Manínska úžina bola taká úzka, že tam neviedla ani žiadna cesta a nedalo sa prejsť do dediniek Záskalie, Kostolec či Vrchteplá, ktoré sú na druhej strane tiesňavy.

Medzi mohutnými skalami bolo len toľko priestoru, aby tadiaľ mohol tiecť potok, ktorý si tam počas tisícročí prerazil cestu, uviedol Belás s tým, že ak cez tiesňavu chceli prejsť gazdovia s vozom, museli voz najskôr rozobrať, prácne ho preniesť pomedzi skaly a za nimi ho opäť zložiť.

Manínsku tiesňavu tak podľa neho pomaly začali objavovať turisti. V roku 1928 vyrástla neďaleko skalného kaňonu prvá turistická útulňa. Manínsku tiesňavu opísal a spropagoval aj Peter Jilemnický, ktorý začiatkom 40. rokov minulého storočia učil v škole v Kostolci.

Prelomovým však bol rok 1946, keď pomedzi dve najužšie miesta Manínskej tiesňavy postavili cestu. Skaly odstreľovali dynamitom a úzka cesta, ktorá je aj dnes priúzka pre dve autá, vznikla na drevenom mostíku nad potokom.

Tiesňava sa stala prístupná na automobiloch, a tak nečudo, že ju začalo navštevovať čoraz viac turistov. Obrovskú reklamu jej urobili aj Česi, ktorí pracovali vo vtedajších Považských strojárňach. Už predtým sa stali okolité skaly mekkou horolezcov, vznikol horolezecký klub a tamojšie skaly navštevovali najrenomovanejší československí horolezci, doplnil Belás.

Ako dodal, v roku 1967 vyhlásili Manínsku tiesňavu a jej okolie s dominujúcimi vrchmi Veľký a Malý Manín za národnú prírodnú rezerváciu. Ešte desať rokov predtým vznikol niekoľko stoviek metrov pred Manínskou tiesňavou prvý kemping, o dva roky neskôr začali rásť prvé drevené chatky a volejbalové ihrisko.

V roku 1964 vyrástlo neďaleko kempingu desať štvorlôžkových chatiek, na prelome desaťročí postavili pri autokempingu kúpalisko, v roku 1978 vyrástli prvé dva zruby a postupne tam vtedajší Zväzarm postavil chatovú oblasť so špičkovou reštauráciou, recepciou a potrebnou infraštruktúrou a službami, zaspomínal si Belás.

Turistický boom zažila Manínska tiesňava v 70. a 80. rokoch, keď bol autokemping preplnený stanmi, klientelu tvorili najmä východní Nemci, Česi, Poliaci, ale lokalitu s obľubou navštevovalo napríklad množstvo Holanďanov. Lákali ich okolitá príroda, prírodné pramene s kyselkou a fauna a flóra, akú inde vidieť nemohli.

V súčasnosti je podľa Belása prakticky všetko vrátane reštaurácie zatvorené, budovy chátrajú a návštevníci, ktorých stále chodí do Manínskej tiesňavy množstvo, si vlastne ani nemajú kde dať nejaké občerstvenie, nehovoriac o ubytovaní.

Po Nežnej revolúcii sa objavili problémy s pozemkami, turisti z NDR, Poľska, ale i Česi sa začali orientovať viac na západ a dovtedy jedno z vyhľadávaných turistických centier Považia osirelo.

I v súčasnosti navštívia Manínsku tiesňavu tisíce turistov ročne, no ich výlety sú väčšinou jednodňové.

Čo sa v porovnaní s minulosťou nezmenilo, je záujem horolezcov, ktorým okolité skaly ponúkajú náročné skalné výstupy.

Ešte pred niekoľkými rokmi ožívali kemping a chatová osada raz do roka počas veľkolepých motozrazov, i tie sú už však minulosťou.

Čo prežilo, je jeden z najstarších turistických pochodov Jilemnického jarná 25-ka, ktorý má za sebou už viac ako štyri desiatky ročníkov a každoročne sa na tri trasy vydajú tisícky milovníkov turistiky.

Jedným z najnavštevo­vanejších miest Manínskej tiesňavy je symbolický cintorín obetí hôr. Nielen tých v okolí tiesňavy. Horolezcov z Považskej Bystrice a okolia, ktorí tragicky zahynuli v horách na Slovensku i v zahraničí, pripomínajú desiatky pamätných tabuliek umiestnených na skalách.

Niektorí pamätníci hovoria, že cintorín je symbolický i pre zašlú slávu niekdajšej turistickej mekky stredného Považia.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Manínska tiesňava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku