Afrika je plná kontrastov. Ale je drahá. Buď patríte k tým, ktorí si to môžu dovoliť a tým pádom bývate v drahých rezortoch so špičkovou stravou a v obchodoch platíte sumy pre cudzincov, alebo sa sem nevyberiete.
Aj na Zanzibare nás prekvapila bieda. Taká, s akou sme sa nestretli ani v Tanzánii. Asi nie nadarmo nazývajú Tanzánci svoj zanzibarský „prívesok“ chudobincom. Sprievodca Henrich Krejča nás na úvod upozornil: „Toto nie sú Seychely…“
Foto: Dana Závadová
Na Zanzibare žije 97 percent moslimov. V čase, kedy sme dovolenkovali na severnom cípe Nungwi, (začiatkom augusta), sa práve začínal ramadán. Počas dňa nesmú nič, čo majú radi. Jesť, fajčiť, piť ani súložiť. Netrpia, po zotmení to všetko predsa dobehnú. Ostrov sa na chvíľu vyľudnil, väčšina reštaurácií bola zatvorených a atmosféra tu skutočne pripomínala vianočnú. Ako ma totiž informoval jeden z „beach boys“, tí praví, naozajstní moslimovia, berú ramadán smrteľne vážne.
Tanzánia (v tom čase Tanganika) a Zanzibar sa spojili do Zjednotenej tanzánskej republiky v roku 1964 a odvtedy tento „spolok“ nedá mnohým Zanzibarčanom spávať. Veľmi túžia po osamostatnení, nech by ich to stálo hoci aj preliatu krv. Údajne prezident Tanzánie zmiešal tanzanijský piesok so zanzibarským v snahe vysvetliť nespokojným Zanzibarčanom, že ak sa vážne chcú osamostnatniť, nech im najprv vrátia piesok… Aj negramotný Zanzibarčan tuší, že je to „impossible“.
Foto: Dana Závadová
Mnohí z mladšej generácie, ktorých som tu stretla, dokázali hovoriť o sne samostatnosti veľmi zapálene. Veria, že jedného dňa sa tento zázrak stane. Veď kedysi sme sa prikrývali len listami z kokosových paliem, a kde sme dnes, povedal mladý sprievodca z prírodného akvária, ktorý mimochodom vedel plynule po anglicky, zato však netušil, koľko má rokov.
Oslovil ma medzi rečou na pláži. „Slečna, príďte sa pozrieť na naše korytnačky. Odtiaľto je to týmto smerom len štyri minúty. Ja tam pracujem. Vidíte moje tričko?“, ukazoval prstom na logo. Potom už upaľoval do práce, kde sme sa o štyri minúty stretli. Bol to najlepší sprievodca, resp. „vykladač“, akého som kedy mala. Korytnačky im prinášajú rybári. Za ich lov sú totiž horibilné pokuty. V lagúne ich držia maximálne dvadsať – obzrieť si ich možno za päť amerických dolárov. Vie rozprávať hodiny o tom, ako sa korytnačky množia, potom ich vracajú späť do mora. Počas rozhovoru ich kŕmil a hľadal svojho najstaršieho obľúbenca. Keď je voda vysoká, turisti si s nimi môžu aj zaplávať. Korytnačky nie sú nebezpečné, no keby niekoho vyľakali, okamžite za ním skočí v snahe ochrániť ho.
Pomerne slušne sa tu okrem rybárov darí predavačom suvenírov. Musia platiť prenájom miesta a takisto dane štátu. Ročná suma je pravdaže z nášho pohľadu smiešna (asi 200 eur), no pre nich to nie je žiadna „sranda“. Jeden z nich, ktorý víta turistov do svojho obchodu rovnako, ako všetci ostatní na Zanzibare, teda slovami: "Poďte sa pozrieť, veď pozretie je zadarmo“, je z Tanzánie a keďže si nemôže dovoliť prenajať byt, v obchode po zotmení spáva. Stačí mu k tomu jedna kartónová krabica a to, že žije plnohodnotne, dopĺňa faktom, že kúpe sa v mori alebo sprchuje na pláži. Hoci sú tu už všetci pomixovaní – Zanzibarčania žijú v Tanzánii a ľudia z tanzánskej Dodomy či Daar es Salaamu prišli sem, Zanzibarčanom sa to nepáči. Prečo nám berú prácu? Argumentujú aj tým, že pre Zanzibar sa nič nerobí. Len sa odtiaľ berie. Preto túžia po slobode, ktorú už v minulosti mali.
Foto: Dana Závadová
Na pláži si skoro každý domorodec dá tú námahu, aby vás oslovil. Jambo, hej, nechce si kúpiť – na predaj majú rôzne suveníry, pripravení zjednávať. Keď vidia aspoň náznak úsmevu alebo ochotu odpovedať na otázky, ktoré títo neškodní „beach boys“ chrlia, začnú byť otravní ako muchy. Si z Nórska, Ameriky, Francúzska, Nemecka?, tipujú krajiny, ktorými sa to na ostrove hemží najčastejšie.
Neprehliadnuteľnou kapitolou v Tanzánii sú masajovia. Turistov spravidla fascinujú tým, že netúžia len po jednej žene a nebozkávajú sa. Na Zanzibare nežili, ako atrakciu ich tam pre turistov doviezli Taliani. Podľa slov domorodcov však toto nie sú praví masajovia! Radi vás na to upozornia, dodajú, že ide o falošných masajov, ktorí iba predstierajú, že sú masajovia, aby na nás zarobili.
Na ostrove ma šokovala angličtina miestnych. Áno, sú anglická kolónia, majú v sebe zakódované, že čo je anglické, to je dobré a čo je európske, je lepšie ako africké, no všetko, čo vedia, sa naučili v škole. Angličtina nie je ich materinský jazyk. Neviem si predstaviť slovenského šoféra, ktorý by sa dohovoril tak plynule po anglicky ako oni s nami. A častokrát to nebola angličtina na úrovni niekoľkých posplietaných slov bez používania gramatiky. Oni sa vedia schuti zasmiať aj na tom, ak nejakému anglickému slovíčku nerozumiete. Aj ten chlapec z akvária na sebe makal. Zdôraznil, že s kolegami by sa mohol pokojne rozprávať po svahilsky, ale kam by to viedlo? Veď by sa nikam neposunul…
Foto: Dana Závadová
Hakuna matata je heslo, ktorým sa Zanzibarčania riadia. V preklade znamená „žiaden problém“. Cestovná kancelária, ktorá sa tu nachádza, nesie zas názov, ktorý je na Zanzibare rovnako obľúbený: Pole, pole. Značí „len pomaly“. Inak je na Zanzibare skutočne všetko, čo sľubujú cestovné kancelárie. Dlhé piesočnaté pláže s palmami, tyrkysové more a zachovalý podmorský svet. Koho vyvaľovanie na pláži začne nudiť, ten sa môže vybrať na tzv. "spice tour“, kde sa pestujú klinčeky, vanilka, muškátový oriešok či škorica. Štvrť Stone Town v hlavnom meste Zanzibar City bola vyhlásená za svetovú pamiatku UNESCO.
Zanzibar so svojimi milión obyvateľmi je od roku 1964 súčasťou Tanzánie. Hlavným exportným artiklom sú koreniny – klinček, vanilka, muškátový oriešok či škorica. Ostrov žije predovšetkým z cestovného ruchu a rybolovu. Ročne ho navštívi až 100-tisíc ľudí. Preslávil ho spevák Fredy Mercury, ktorý sa tu v roku 1946 narodil.