Foto: Ondřej Havelka
Pri dlhších cestách do výrazne odlišných kultúr cestovateľa neminie jav, ktorému sa hovorí „kultúrny šok“. Prebieha v niekoľkých fázach a pútnik s ním zažije eufóriu, ale aj dezorientáciu a odpor ku všetkému okolo seba.
Zvládnutie kultúrneho šoku je pritom jedným z nevyhnutných predpokladov, ako si cestu užiť a nechať sa poznávanou kultúrou obohatiť alebo priamo „prepodstatniť“.
Kultúrnych šokov som zažil mnoho a nie všetky som zvládol dokonca. Ten najťažší ma čakal pri návrate do Čiech po dvoch rokoch pobytu v afrických a arabských kultúrach. Býva označovaný ako spätný kultúrny šok.
Nadšenie, frustrácia a únik alebo prispôsobenie
Kultúrni antropológovia popisujú štyri základné fázy kultúrneho šoku: nadšenie, frustráciu, obrat a prispôsobenie, avšak každý prežíva kultúrny šok inak a jednotlivé fázy sa môžu významne líšiť.
Väčšinou sa vystriedajú tri elementárne fázy, pričom tretia má dve rozdielne podoby: 1. nadšenie, 2. odpor a 3. únik alebo naopak prispôsobenie.
Nie každý si vychutná kultúrny šok do konca a mnoho ľudí jednoducho vo fáze odporu voči inej kultúre volí čo najrýchlejší návrat domov.
Je to ale škoda, pretože až po prejdení všetkých krokov kultúrneho šoku začne cestovateľ naozaj poznávať odlišnú kultúru a učiť sa.
Stretol som sa aj s cestovateľmi, ktorí cítili najprv odpor, potom sa čiastočne prispôsobili a až po niekoľkých mesiacoch sa objavilo opojné nadšenie.
Iným sa zase viackrát za sebou vystriedalo nadšenie s odporom bez toho, aby sa dostavilo prijatie cudzej kultúry.
Inými slovami, stále s kultúrou vnútorne bojovali a to tak neúnavne, že nedošlo k premene cestovateľa cudzou kultúrou.
Prvá fáza, teda fáza nadšenia, obvykle prichádza bezprostredne po kontakte s cudzou kultúrou. Čím je nová kultúra odlišnejšia, tým výraznejšie býva vyvolané nadšenie.
Cestovateľ býva v tejto fáze nadšený (z jeho pohľadu) zvláštnymi zvykmi, správaním ľudí, otvorenými náboženskými prejavmi, neznámym jazykom alebo veľmi odlišnou hudbou.
Intenzitu prvej fázy prehlbuje aj odlišné podnebie, často veľmi rozdielna teplota vzduchu a aj iná strava.
Po niekoľkých týždňoch, maximálne niekoľkých mesiacoch sú to však tie isté skutočnosti, ktoré cestovateľov privedú k frustrácii.
Tie isté javy, ktoré pôvodne vyvolali nadšenie, v druhej fáze spôsobia silný odpor k novej kultúre, postoj odmietnutia a niekedy dokonca odsúdenie inej kultúry posudzovanej obvykle merítkami našej domácej kultúry, ktorú automaticky považujeme za smerodajnú alebo „tú správnu“.
Prvá fáza na Madagaskare
Svoj prvý kultúrny šok som zažil pri svojej prvej ceste mimo Európy. Vtedy som cestoval na Madagaskar. Mal som osemnásť rokov a nemal som absolútne žiadne skúsenosti.
Foto: Ondřej Havelka
Na Madagaskare som však pobudol iba mesiac, takže som zakúsil len omamnú prvú fázu, teda štyri krásne týždne úplného nadšenia z odlišnej kultúry. Pripadalo mi skvelé, že na cestách neexistujú žiadne pravidlá cestnej premávky, že ľudia spia v roztrhaných handrách na zemi, že na výpadovke za mestom stojí partia vojakov s lekármi a núti každého prechádzajúceho prehltnúť hrsť liekov kvôli epidémii cholery, že cestou na pobrežie vodič päťkrát opravoval bicykel značky J 14 6 a trikrát menil sviečky, že bosí černosi ťahajú rikše naložené obutými černochmi, že sa na nás rúti cyklón, že nikomu nerozumiem a mám hnačku z polievky, ktorej obsah nikdy neprezradím. Z Madagaskaru som odletel skôr, ako som stihol zakúsiť druhú fázu kultúrneho šoku.