Druhá fáza v Indii
To sa mi pošťastilo hneď na ďalšej ceste, keď sme s kamarátom cestovali stopom cez biblické kraje Stredného východu do Indie.
Fáza nadšenia nám vydržala celé dva mesiace. Cesta po zemi do Indie a India samotná nás úplne očarila. Milovali sme stopovanie pestrofarebných, nákladom naložených nákladiakov v Iráne a v Pakistane, jazdiacich len o málo rýchlejšie ako je rýchlosť chôdze storočného Inda v snehovo bielom habite, kráčajúcom na svoj obľúbený presladený čaj s mliekom.
Milovali sme hlučné arabské trhovisko prekrikujúce sa s muezínmi vo vysokých minaretoch mešít. Milovali sme neopísateľne pálivé pouličné jedlo (aj osolený melón s chilli alebo osolený čaj s mliekom a chilli), po ktorom sme obvykle okamžite sťahovali nohavice, pretože pomsta je v Ázii nezvyčajne rýchla, často sprevádzaná krátkodobou horúčkou.
O niečo menej sme ale milovali absenciu toaliet v Indii, a keď sme sa postavili do radu roztomilo sa tváriacich vylučujúcich, neradi sme prijímali fakt, že na Indov sa pri tom nikto nepozeral, ale na nás áno a ešte to mnohí zaujato komentovali. Pritom výsledok nášho počínania bol, nezávisle na farbe pleti, totožný.
Milovali sme ukričanú hudbu, ktorá útočila zo všetkých strán a výškou hlasu speváčok prenikala až do kostí. Milovali sme všadeprítomné farby, chudých vodičov rikší a hrubé bráhmany, svätých mužov (hinduistické sádhu) fajčiacich veľmi silné konope a prekrásne ženy vo farebných sárach. Milovali sme Áziu a najmä Indiu v jej odlišnosti.
Lenže po dvoch mesiacoch nadšenia sa všetko obrátilo. Dlhodobé hnačky nás fyzicky vyčerpali. Začalo nám vadiť, že jedlo tak páli.
Začalo nám vadiť, že nemôžeme v súkromí ísť na záchod. Ukričaná hudba nám začala byť neznesiteľná, pomaly idúce nákladiaky nudné, náboženské prejavy ľudí nepochopiteľné, žobráci neznesiteľní, horúco úmorné a do toho všetkého sme skončili v nemocnici s akúsi infekciou, ktorá nás dostala až na samé dno.
Navyše nás z nemocnice nechceli pustiť, pretože ako sme čoskoro zistili, získavali za každý deň našej hospitalizácie zaujímavé peniaze a chceli pochopiteľne čo najviac. Nakoniec sme si po desiatich dňoch museli vytrhnúť infúzie zo žíl a v noci z nemocnice utiecť ako zločinci.
Celá India na nás pomyselne padla a začala nám pripadať odporná, nepochopiteľná, prefarbená. Hľadali sme umenie, mystiku, krásu a našli sme blikajúci gýč, ktorý vzhliada k euro-americkej kultúre a svojím pokusom o jej napodobňovanie ju skôr veľmi výstižne karikuje.
Zrazu sme si začali uvedomovať skutočnú podobu toho, čo sa nám zdalo očarujúce, a akoby sme vytriezveli prebudení do ťažkej opici. Neznesiteľná ťarcha prefarbenej, prevoňanej, prekričanej, prekorenenej Indie.
Druhá fáza kultúrneho šoku sa dostavila v plnej sile. Po dvoch týždňoch boja s druhou fázou sme totálne vyčerpaní zvolili únik, teda návrat domov. Lenže hneď niekoľko dní po návrate sme to ľutovali.
Tretia fáza, zlom a hlbší zmysel
Na svojej ďalšej Ceste stopom po Indii (tentokrát som cestoval sám) sa mi podarilo druhú fázu prekonať a až potom som sa konečne nechával pozvoľna meniť.
Nasýtil som sa Indiou a nechával sa pomaly, triezvo, v pokoji a dobrovoľne „prepodstatňovať“. Až vtedy som sa začal naozaj učiť, odkrývať hlbšie roviny inej kultúry, ktoré na prvý pohľad nevidieť pod paľbou povrchných prefarbených vnemov.
India sa konečne dostala do môjho vnútra a otvorila mi úplne nový horizont vnímania sveta. Zrazu som poznal dve odlišné kultúry, a bol tak schopný pozerať sa na svet z rôznych kultúrne podmienených uhlov. Bol to oslobodzujúci pocit.
Keď teda cestovateľ prekoná druhú fázu, dostaví sa odmena a cesta dostane nový (hlbší) zmysel. Cesta začne odhaľovať život. Cestovateľ zakúša to isté, čo doteraz, ale už z toho nie je ani euforicky nadšený, ani k tomu necíti odpor a nechuť. Jednoducho všetko prijme tak, ako to v skutočnosti je a začne pomaly vnímať okolitý svet cez program danej kultúry.
To, čo mu predtým pripadalo nechutné (napríklad, že krásne dievča obedujúce vedľa vás si veľmi objemne odpľuje hneď vedľa vášho taniera), zrazu pôsobí normálne. A naopak to, čo bolo normálne (vysmrkať sa do vreckovky a dať si ju do vrecka), je zrazu nechutné. Obsah predsa patrí kamkoľvek (na zem, na stôl, na lavičku, na sedačku v autobuse), len nie do vrecka.
Nie všetky odlišnosti ale spôsobujú frustráciu. Napríklad ženská nahota, bežná u niektorých afrických etník, vo mne budila iba príjemné pocity. Ani po mnohých mesiacoch vizuálneho štúdia čiernych pŕs sa nedostavila žiadna frustrácia a už vôbec nie odpor.
Pravdou ale je, že mužská nahota, ktorá síce nie je taká bežná ako tá ženská, ale cestovateľ sa s ňou v Afrike neraz stretne, vo mne frustráciu zobudila. To však nebol kultúrny šok, ale skôr prekvapenie, po ktorom som cítil istú nedostatočnosť.
Až vo vietnamskej saune na ďalšej Ceste som znovu získal stratené sebavedomie. Normálna dĺžka je zavádzajúci pojem. Svet je farebný a rôzny.