Všetky fázy šoku v Afrike
Ako som už spomenul, celou procedúrou kultúrneho šoku som hneď dvakrát prešiel v Afrike. Prvým kultúrnym šokom sme s priateľkou (dnes manželkou) prešli v subsaharskej Afrike, kde sme sa zdržiavali rok.
Stopom a pešo sme pomaly cestovali okolo celého čierneho kontinentu a postupne sa stretávali s mnohými (z nášho pohľadu) nepochopiteľnými kultúrami.
Zo začiatku sme odlišné kultúry merali tou našou domáckou, ktorú sme považovali za smerodajnú. Sociológovia tento prístup označujú ako etnocentrizmus.
Foto: Ondřej Havelka
Postupne sme ale prestali považovať svoju rodnú kultúru za smerodajnú a pochopili sme, že každá kultúra je iná, a každá má nescudziteľné právo na svojbytnosť. Žiadna kultúra nie je „tá správna“. Tomuto postoju sociológovia hovoria kultúrny relativizmus.
Po prejdení všetkých fáz kultúrneho šoku v čiernej Afrike sme si ďalšie a ďalšie kultúry užívali v plnej miere. Žiadnu z týchto kultúr sme však nestihli poriadne prijať, pretože sme pomaly putovali.
Preto nám všeličo stále pripadalo divné. Nechápali sme rytmus v hudbe, sandále na hlave, voodoo v hlave, muchy v očiach, prekračovanie umierajúcich chudákov, silu konope, násilie medzi etnikmi alebo to, že na urasteného černocha nefunguje elektrický paralyzér.
K plnému prijatiu inej kultúry a dokonalému „prepodstatneniu“ u nás došlo až v Egypte. Po roku strávenom v čiernej Afrike sme zo Sudánu priplávali po Níle do Egypta a okamžite sme pocítili zásadnú zmenu kultúry.
Chceli sme sa zdržať mesiac, ale nakoniec to bol ďalší rok, počas ktorého sme v Egypte pracovali, cestovali, naučili sa hovorenú arabčinu a prešli všetkými fázami kultúrneho šoku.
Po pol roku došlo k plnému prijatiu kultúry. Pripadalo nám úplne normálne sypať odpadky z okna. Niečo zožerú ťavy, niečo kozy a zvyšok rozfúka vietor.
Pripadalo nám normálne, že pracovná schôdzka sa uskutoční asi hodinku až tri po dohodnutom čase stretnutia alebo že predavač v obchode spí (prípadne tam jednoducho vôbec nie je), a tak mu na stole necháme peniaze a odchádzame s nákupom.
Dokonca nás už nešokovali skutočnosti, ktoré nás v súčasnosti už opäť šokujú, ako bola napríklad vražda zo cti, keď otec zabil dcéru (našu susedku) za to, že sa stretávala s Beduínom.
Postupne sme vrástli do inej kultúry a prijali iný program, ktorým človek číta okolitý dej. To, čo sa európskym turistom zdalo exotické, nám pripadalo normálne a naopak.
Spätný kultúrny šok v plnej sile
Po dvoch rokoch v afrických a arabských kultúrach sme sa cez krajiny Stredného východu a Balkánu vrátili domov. Po niekoľkých dňoch prišiel silný spätný (návratový) kultúrny otras.
Ľudia tu v obchode nezjednávajú, čo nám pripadalo divné až nezdvorilé, veď kúpiť za prvú cenu je (z arabského pohľadu) vrcholná ukážka pohŕdaním druhou osobou.
Týždeň sme nestihli jediný dopravný prostriedok, pretože všetky išli (nepochopiteľne, až zákerne) na čas.
Na pracovnom pohovore sa okamžite hovorilo o práci, čo je v polovici sveta nemožné, veď najskôr sa musíme spoznať, pohovoriť o rodine a náboženstve, potom o športe a autách a až potom o práci.
Foto: Ondřej Havelka
Ľuďom pripadalo zvláštne, že ryžu s omáčkou jeme rukami a nikdy neberieme do ľavej ruky jedlo. Mimochodom mokrý fľak na zadnej strane nohavíc v Egypte oveľa rýchlejšie schne a nevyvoláva pohoršenie.
Šokovala nás rýchlosť života, ktorú sme arabským tempom vôbec nestíhali, ale nezdalo sa, že by tí zrýchlení ľudia okolo nás boli nejako „ďalej“.
Český život nám pripadal až nemecky sterilný. Vlastne sme v ňom život márne hľadali. Bolela nás hlava z neustále sa valiacich správ, ktoré dookola opakujú to isté a kĺžu len po povrchu, ale o to rýchlejšie a krvavejšie.
Nezostalo nám iné, než prejsť všetky fázy kultúrneho šoku a znovu sa zaradiť do našej rodnej kultúry.
Dnes už žijeme plne v programe českej kultúry, ale mnohé skutočnosti, ktoré sú nám v médiách prezentované ako zvláštne, hlúpe alebo nesprávne, stále dokážeme pochopiť pohľadom cez iný kultúrny program.
Porekadlo, koľko jazykov poznáš, toľkokrát si človekom, môžem potvrdiť v prípade, že k inému jazyku si človek osvojí aj inú kultúru, čím odlišnejší, tým lepší.
Dr. Ondřej Havelka – cestovateľ, religionista, teológ, podnikateľ
Vyštudoval humanitné vedy na Univerzite Hradec Králové, teológiu na Univerzite Karlovej v Prahe, manažment na CBS v Prahe a aplikovanú etiku na Univerzite Karlovej v Prahe.
Foto: Ondřej Havelka
Rigorózne konanie absolvoval na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde je v súčasnej dobe doktorandom. Nezávisle precestoval viac ako stovku krajín po celom svete.
Okrem mnohých ďalších uskutočnil dvojročnú cestu stopom a pešo naprieč celou Afrikou so zameraním na unikátnu domorodá etnika, ich kultúru a najmä religiozitu.
Všetky veľké svetové náboženstvá študoval v ich pôvodných domovinách na piatich kontinentoch sveta v priebehu mnohých rokov a to nielen na popredných univerzitách, ale aj medzi bežnými veriacimi v miestach považovaných za kolísky daných náboženstiev.
Publikuje reportáže a odborné články, napísal niekoľko cestopisov zameraných na domorodá etnika, rozprávkovú trilógiu s presahom do geografie a filozofie a niekoľko teologických kníh vystavaných pohľadom pútnika. Svoje blogy publikuje aj na Pravda.sk.
Žije s manželkou a tromi deťmi v Jizerských horách v tesnom susedstve megalitického dolmenu.