Cestopis: Kosovo je krajinou-nekrajinou

Krajina-nekrajina. Cestovatelia ju nemôžu zarátať medzi navštívené krajiny. Slovensko totiž Kosovo de iure považuje za súčasť Srbskej republiky. O Kosove sa mnohí z nás dozvedeli až v roku 1999, keď územie začala čistiť juhoslovanská armáda. Nasledovali bombové nálety krajín NATO. Aliančné lietadlá preleteli aj ponad Slovenskom. Kosovo vyhlásilo roku 2008 samostatnosť. Dnes túto krajinu uznáva 98 krajín sveta. Ich počet bol vyšší, ale konzistentná politika Srbska dosiahla ich zoškrtanie o 15 krajín. V EÚ neuznáva Kosovo ako samostatný štát okrem Slovenska ani Španielsko, Grécko a Cyprus.

05.02.2022 06:00
debata (13)
VIDEO: Precestovali sme najmladšiu krajinu Európy – Kosovo . Krajina plná nádhernych pamiatok
Video

Kosovo bolo už počas Juhoslovanskej socialistickej republiky autonómnou oblasťou. Rozlohou zaberá asi pätinu Slovenska – zhruba 10-tisíc km2, ktoré obýva asi 1,9 milióna obyvateľov. Oficiálne jazyky sú albánčina a srbčina. Preto sú aj tabule obcí dvojjazyčné, hoci na niektorých je jeden jazykový variant preškrtnutý. Dôvod je jednoduchý: väčšinová národnosť takto ukazuje svoju dominanciu.

Obavy, ako sa budú miestne autority správať k slovenskému pasu, sa nenaplnili. Dostali sme pečiatku a vstúpili sme do Kosova.

Spôsob jazdy autom je pre Stredoeurópanov divoký: na pravidlá z autoškoly sa nedá úplne spoľahnúť. Oči treba mať všade, odvšadiaľ môže prísť druhé auto, využiť škáru a strčiť sa tesne pred alebo vedľa. Akékoľvek oneskorenie na červenej sa trestá trúbením. Cudzie poznávacie značky si niekedy vyslúžili zhovievavé úsmevy domácich šoférov.

Presúvame sa po pomerne moderných diaľniciach, ktoré začali stavať v roku 2014 a sú úplne zadarmo. Najprv zastávka v obci Gračanica, kde sa nachádza jeden zo štyroch kostolíkov srbskej ortodoxnej cirkvi zapísaný do zoznamu pamiatok UNESCO. Kostolík je obohnaný múrom so žiletkovým drôtom. Je z dôb stredovekého srbského štátu, ktorého jadrom bola práve táto oblasť. Vnútri je zakázané fotografovať. Po slovensky sa pýtame prítomnej sestry, či môžeme fotiť. Opýta sa, odkiaľ sme. Slovensko, Slovačka. V poriadku, môžeme fotiť, odpovedala. Nakukneme do miestnej pekárničky, kde sa rozpráva po srbsky a dokonca sa platí srbskými dinármi, hoci v Kosove sa oficiálne platí eurom. Vidíme autá so srbskými poznávacími značkami, ktoré však majú prelepené označenie SRB. Ako sa neskôr dozvedáme, práve do Gračanice sa presťahovali Srbi z Prištiny.

Ideme do hlavného mesta, ktorým je Priština. Mnoho cestovateľov Prištinu považuje za najnevzhľadnejšie mesto na svete. Je panelákovo sivé. Osviežením pre turistu je socha a obrovský plagát amerického prezidenta Billa Clintona. Pozornému oku neujde ani módny salón Hillary len kúsok od neho. Práve 42. americký prezident a jeho administratíva potvrdili použitie sily proti Juhoslávii v roku 1999. Nastali nálety na Belehrad a iné miesta v celej krajine a tá neskôr súhlasila s rozmiestnením jednotiek KFOR v Kosove. Priština nemá pre turistu veľa atrakcií. Národná knižnica sídli v architektonicky veľmi zvláštnej budove. Tá je zložená zo skleneno-kovovej bublinatej konštrukcie. Odtiaľ sa peši dá dostať k pamätníku, resp. skôr nápisu Newborn, ktorý poukazuje na osamostatnenie Kosova, pričom je premaľovaný každý rok podľa aktuálneho motta. Hneď vedľa je pamätná socha Madeleine Albrightovej.

Opúšťame mesto a okolo obrovskej americkej ambasády pokračujeme na sever k pamätníku Bitky na Kosovom poli. Pamätník je opäť obkolesený plotom a stráži ho policajt. Ten si od nás berie pasy. Väčšina pamiatok v Kosove je chránená aj KFOR a políciou pred zničením kosovskými extrémistami. Pamätník je vysoká veža, z ktorej je vidieť miesto bitky z roku 1389, keď sa stretli vojská Srbska a Uhorska s Osmanmi. Podľa historikov sa bitka skončila nerozhodne, ale odvtedy Osmani už len postupovali a o 140 rokov klopali až na brány dnešných slovenských miest. Z veže je v diaľke vidieť aj jedinú kosovskú tepelnú elektráreň. Apropo práca: nezamestnanosť v Kosove dosahuje takmer 60 percent.

Vydávame sa do rozdeleného mesta Mitrovica. Jeho južná časť je obývaná kosovskými Albáncami, na severe za riečkou Ibar žijú zase Srbi. V Mitrovici nemá vláda sídliaca v Prištine takmer žiadnu moc. Prechádzame po svetovo známom moste, ktorý strážia opäť vojaci KFOR, konkrétne talianski karabinieri. Britská ambasáda má na svojej webovej stránke výstrahu, aby sa jej občania Mitrovice pre časté bombové útoky vyhýbali. Počas našej návštevy vládol pokoj. Po prechode cez most sa nám otvára srbská časť. Je síce rozlohovo menšia oproti albánskej, ale víta nás obrovskými vlajkami a sochami z histórie Srbska. Aj tam sa platí srbskými dinármi. Pýtame sa miestnych, či chodia na druhú stranu. Môžu, ale horšie je to vo večerných hodinách. Rovnaký prístup majú aj Albánci na svojej strane mesta.

Kosovo - Najmladšia krajina Európy

Kosovo vyhlásilo roku 2008 samostatnosť. Dnes túto krajinu uznáva 98 krajín sveta. Ich počet bol vyšší, ale konzistentná politika Srbska dosiahla ich zoškrtanie o 15 krajín. V EÚ neuznáva Kosovo ako samostatný štát okrem Slovenska ani Španielsko, Grécko a Cyprus.

Fotogaléria
Kláštor v Gračanici zapísany do UNESCO
Kláštor v Gračanici zapísany do UNESCO. Vnútro...
+10Kláštor v Gračanici zapísany do UNESCO. Vnútro...

Po Mitrovici pokračujeme do horskej oblasti na severozápade krajiny, spíme v mestečku Peje (Peć). Za nami sú vrcholy týčiace sa do výšin. Jeden z nich presahuje náš najvyšší Gerlach len o jeden meter. Kým sa dostaneme do hotela, musíme byť trpezliví. Hlavné dopravné ťahy idú v Kosove vždy stredom mesta, a tak Peje nie je výnimkou. Dôsledkom toho sú zápchy a opäť nedočkavé trúbenie.

Vyskúšali sme pljeskavicu, kebab, ale aj steak, ako príloha sa tradične podáva chlieb a šalát. Ceny jedla sú oproti našim výrazne nižšie. Cena piva je rovnaká, pričom čapované podávajú len malé pivá z miestnych pivovarov. Pivo je južansky vodové, ťažko porovnateľné s našimi. Kaviarne a reštaurácie sú celkom plné, ale väčšina hostí pije len kávu alebo čaj. Počas našej návštevy bol v Kosove lockdown, pričom platil zákaz vychádzania po polnoci. Porušenie sa trestalo pokutou do dvesto eur. Preto všetky reštaurácie zatvárali už o 23. hodine, čo je na Balkán neobvykle skoro.

V hoteli nás prekvapil jeho vedúci perfektnou češtinou. Kosovčania sú jazykovo celkom zdatní: hovoria anglicky, nemecky, ale aj taliansky alebo francúzsky. Slováci majú však výhodu – slovenčine celkom dobre rozumejú. Aj s češtinou sme sa stretli ešte zopárkrát: predavač v potravinách, colník na hraniciach – každý z nich žil nejaký čas v Prahe, Ostrave alebo Olomouci. Kosovčania neznalí nášho alebo českého jazyka poväčšine tipovali, že sme Poliaci, keďže práve z Poľska do Kosova prúdi pomerne veľa turistov.

V mestečku Peje sa nachádza asi najkrajšia pamiatka celého Kosova, a to Pećsky patriarchát. Pri vstupe musíme opäť odovzdať pasy, aby sme mohli vstúpiť do komplexu, ktorý bol v stredoveku Vatikánom pre srbskú ortodoxnú cirkev. Objekty sú z obdobia 12. až 14. storočia. Až neskôr bolo sídlo cirkvi presunuté vyššie na sever krajiny. Dnes tam žijú mníšky. Kostol, ktorý sa nachádza v strede nádvoria, je dychberúci. Pozostáva z troch rozdielnych lodí, ktoré boli vystavané postupne v rôznych obdobiach. Vnútri stráži hroby najvyšších predstaviteľov cirkvi na ich večnom odpočinku. Prítomná mníška upriamuje našu pozornosť aj na oltár vyobrazujúci Ježiša a Máriu tmavej pleti. Ako sa od nej dozvedáme, Mária má tmavú pleť preto, lebo Izraeliti majú silné slnko, preto nie sú takí svetlí ako my Slovania.

Pokračujeme po kľukatej ceste do hôr na hranicu s Čiernou Horou. Prechádzame cez tunely vysekané v skale, ktoré sú často také úzke a kľukaté, že len dúfame, aby oproti práve nešlo nákladné vozidlo. Vidíme krásne sfarbené listnaté stromy, vodopády, jaskyne či plesá. Nechýbajú ani tabule vystríhajúce pred medveďmi.

Neskoro večer ešte absolvujeme prechod do najkrajšieho mesta celého Kosova, ktorým je Prizren. Jazdíme cez úzke uličky, vyhýbame sa parkujúcim autám, psom, mačkám či ľuďom prechádzajúcim kdekoľvek a kedykoľvek cez cestu. Orientácia v tomto labyrinte je náročná, samozrejme, že sme zablúdili. Podarilo sa nám zaparkovať, a tak sa pešo vydávame objavovať večernú krásu mesta: kamenný most, mešity, kostoly či hrad týčiaci sa nad mestom. Tmavá silueta hradu napovedá, že bude obrovský. Predpoklad sa potvrdil ráno, keď vyšlo slnko. Po stredne ťažkom stúpaní sa dostávame do opevneného kolosu s prenádherným výhľadom na mesto. Hrad bol sídlom najslávnejšieho panovníka stredovekého srbského štátu Štefana IV. Dušana, ale ten svoje sídlo neskôr preniesol do Skopje, dnes hlavného mesta Severného Macedónska.

Prizren, bývalé hlavné mesto kosovskej oblasti, je dnes etnicky albánske. V roku 1878 sa tu konala tzv. Prizrenská liga – pre albánsky národ najdôležitejšie stretnutie – počas ktorej sa podpísala proklamácia o budúcom zjednotení. Dnes tam žijú potomkovia Bosniakov, Turkov a neďaleko žijúcej etnickej skupiny moslimského slovanského obyvateľstva, tzv. Goroncov. Aj preto má mesto asi 40 mešít, katolícky kostol, ale aj niekoľko pravoslávnych kostolov, ktorých väčšina bola však zničená počas pogromu v roku 2004. Nachádza sa tam aj jeden zo štyroch pravoslávnych kostolov zapísaných v UNESCO, Kostol Bohorodičky Ljevišskej, ktorý je opäť strážený a uzamknutý.

Pri jednej z kaplniek sa dávame do reči s miestnym strážnikom, bývalým profesorom histórie, ktorý veľmi energickou srbčinou rozpráva o Kosovčanoch. Opäť zažívame miestnu hrdosť, keď sa dozvedáme, že albánsky národ je najstarším národom Európy – Albánci sú potomkovia antických Ilýrcov, alebo že Albánci boli najviac pokrsteným národom v stredoveku. Veď aj ich najznámejší panovník, ktorého sochy sú hojne umiestňované po kosovských mestách, bol kresťan. Čo sa týka zahraničných vzťahov, z okolitých krajín majú Kosovčania radi Albánsko a Čiernu Horu. Z tých vzdialenejších doslova zbožňujú Ameriku, čo náš rozprávač demonštruje symbolickými bozkami smerom do neba. Z čisto politických dôvodov nemajú Kosovčania radi Grékov ani Srbov, ale vzápätí uznáva, že po ľudskej stránke sú im blízki.

A verte alebo nie, ak ste si mysleli, že nepoznáte ani jedného Kosovčana, určite ste nejakého počuli z rádia alebo videli v televízii: speváčka Dua Lipa, futbalisti Granit Xhaku a Xherdan Shaqiri hrajúci za Švajčiarsko či olympijská šampiónka v džude Majlinda Kelmendiová, po ktorej sú už aj pomenované ulice po celej republike.

Kosovo je krajina, ktorá stojí za návštevu. Dobré jedlo, milí ľudia, krásna príroda. Aj množstvo svetových pamiatok čakajúcich na rekonštrukciu, ku ktorej sa zaviazala kosovská vláda. Záväzkov by si však krajina mala dať ešte niekoľko: nevyhadzovať smeti a nekaziť tým krásne scenérie, regulovať chov psov a mačiek, aby sa nemuseli túlať po uliciach, starať sa o autá, aby nekončili na už beztak početných autovrakoviskách. A azda potom by toľkokrát videná albánska (kosovská) hrdosť mala väčšie opodstatnenie.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #cestovanie #Balkán #Kosovo #cestopis