Sólo cestovateľka Alexandra: Moja zóna komfortu je niekde inde ako u väčšiny žien

Alexandra Kováčová sa narodila v najvýchodnejšom mesta Slovenska, v Snine, ale doma "v kúte" nesedí. Cestovala už ako dieťa a vďaka vrodenému GPS nikdy nezablúdi. Po dvoch rokoch práce letušky sa rozhodla stať "profesionálnou cestovateľkou" a ako prvý človek zo Slovenska si založila v roku 2010 cestovateľský blog, ktorým si dodnes zarába.

05.04.2022 07:00
NEPOUZ dokonala plaz na Maldivach crazy sexy... Foto:
Dokonalá pláž na Maldivách.
debata (6)

Na svojom blogu Crazysexyfuntra­veler.com píše o cestovaní, svojich neraz bláznivých zážitkoch a dáva čitateľom užitočné tipy. Venuje sa tu aj wellnessu, joge, športovaniu, zvieratám…

Svet brázdi sama a vidí v tom mnoho výhod. Nič ju nezaskočí a vždy si vedela poradiť. Aj keď sa ocitla v nebezpečných situáciách, strach nemala a k sólo cestovaniu posmeľuje aj ostatné ženy, ktoré o ňom snívajú. Ako hovorí: dokonalý okamih neexistuje, netreba čakať, ale konať.

Ste prvý človek zo Slovenska, ktorý si založil cestovateľský blog, a zároveň ste prvou Slovenkou, ktorá sa blogovaním o cestovaní začala živiť. Kde sa vzala vaša vášeň pre cestovanie a pre písanie?

Už odmalička sme s rodičmi veľa cestovali po Slovensku, aj po susedných štátoch. Vždy autom preplneným haraburdami, ktoré sme často ani nepotrebovali, ale o to väčšia sranda bola, keď mi niečo spadlo nečakane z kufra na hlavu.

Ja som bola stále tá s mapou v ruke a hovorila som otcovi, kde má odbočiť. Našťastie, už ako malá som mala dobrú orientáciu, a na ženské pokolenie ju mám až prekvapivo dobrú doteraz. Vždy som za môj vnútorný GPS vďačná, lebo mi to neskutočne uľahčuje cestovanie.

S rodinou sme Slovensko precestovali krížom-krážom niekoľkokrát. Každý rok sme išli aj do Tatier, aj do Bratislavy, k tomu hrady, jaskyne, bazény, turistika v prírode, aj rôzne mestečká kvôli architektúre atď. Keďže pochádzam zo Sniny, vždy sme po ceste autom videli veľa z našej krajiny, nech sme išli kdekoľvek.

K cestovaniu ma vlastne priviedol otec. Nie tak, že mi hovoril, že mám cestovať, ale že s nami absolvoval všetky tie výlety osobne a ukazoval nám tak krásu sveta na vlastné oči. Otec tiež stále rozprával (sťažoval sa) ako by on chcel cestovať viac do zahraničia, ale vždy bola nejaká výhovorka prečo sa nedalo… rodina, peniaze, nebolo to v tej dobe také jednoduché atď.

Tak som sa rozhodla, že NEzopakujem jeho chybu a NEbudem čakať až do dôchodku, kým budem cestovať toľko, koľko si želám.

Už od mojich 15 rokov som tvrdila, že hneď ako dovŕšim 18, pôjdem do zahraničia. Preto som už na vysokú školu išla do Olomouca a jeden semester prežila aj v Madride cez Erasmus.

Neskôr som 2 roky pracovala ako letuška pre jednu nízkonákladovú spoločnosť v Európe. Najprv som mala základňu v Škótsku a druhý rok na juhu Talianska. Je to vtipné, ale vlastne som splnila sen otcovi, že cestujem, a mame, že som bola letuška.

Tým som zároveň plnila aj najväčší sen aj sama sebe tak, že som od začiatku dospelosti trávila čas prevažne v zahraničí a spoznávala všetko, čo mi život mohol ponúknuť.

Vzťah k písaniu som však nemala nikdy. Dokonca som neznášala písať eseje a slohové práce už na základnej a strednej škole. A na vysokej škole bolo pre mňa utrpenie, keď sme museli vycibrenými slovami v angličtine alebo španielčine opísať nejaké literárne diela, ktoré sme povinne čítali.

Ja som vo všetkom za jednoduchosť, aj v písaní, a to mi ostalo i na blogu. Písanie prišlo samo počas blogovania. Musím mať na neho náladu, a nedokážem písať, keď ma nekopne múza.

V chrámoch v Karnaku.
V Ellora v Indii.
+7Sledovanie slonov v Udawalawe na Srí Lanke.

Cestujete sama. Máte nejakú inšpiráciu medzi zahraničnými blogerkami, ktoré vás posmelili vykročiť do sveta na vlastnú päsť? Aké sú výhody sólo cestovania?

Na začiatku som nemala žiadnu inšpiráciu od ďalších sólo blogeriek. Keď som už cestovala sama cez voľné dni počas práce letušky v rokoch 2009 a 2010, vtedy som ešte žiadne blogy nečítala. Ani som netušila, že niečo také v tej dobe už existovalo. Proste som cestovala, lebo ma to bavilo a napĺňalo.

Keď si niečo zaumienim, idem do toho aj sama. Nikdy som sa nebála sama cestovať. Úprimne ani neviem prečo nie. Nedávala som sama sebe možnosť báť sa.

Všetko má vždy aj výhody, aj nevýhody. Sólo cestovanie je skvelé v tom, že nemusím na nikoho čakať, nemusím sa v ničom prispôsobovať, môžem ráno vstať aj ísť spať kedy chcem, zmeniť plány bez toho, aby som sa cítila zle, že niekomu narúšam jeho plány.

Môžem sa ísť najesť kedy a kde chcem ja, čo je v mojom prípade trochu zložitejšie, keďže od 2013 som vegánka a nekonzumujem žiadne živočíšne produkty.

A keď cestujem sama, je oveľa jednoduchšie zoznámiť sa s novými ľuďmi ako pri cestovaní v skupinke. Tiež nemusím počúvať nikoho chrápať :-D

A nevýhody sólo cestovania? Nemá mi kto pomôcť s batožinou, alebo ju aspoň postrážiť, keď si chcem niekde na letisku odskočiť na WC. Ťažšie sa mi robia fotky, keď mám fotiť sama seba. A od jednej dávnejšej nehody na skútri sa bojím šoférovať, tak sa neviem dostať úplne všade, kde by som možno chcela.

Nachádzate si všade nejakú komunitu, alebo radšej ostávate v anonymite?

Som introvert, a tak rada trávim veľa času sama. Aj energiu si dokážem dobiť iba sama. Druhí ľudia, nech sú aj hocijako milí a dobre naladení, mi nevedia dodať energiu na dlhšie ako pár minút.

Je síce pravda, že ma cestovanie posúva viac od introverta k extrovertovi, lebo niekedy som nútená byť v kontakte s ľuďmi, opýtať sa na cestu či byť vo veľkom dave atď.

V porovnaní s minulosťou už som v menšom strese, keď som s viacerými ľuďmi, ale nijako extra to nevyhľadávam. Radšej sa zoznamujem s jednotlivcami, dvojicami alebo malými skupinkami, a potom s nimi sa stretávame osobitne.

Keď nejaké komunity preferujem, tak jedine spojené s jogou, vegánstvom alebo blogmi o cestovaní. Sme na podobnej vlne, a tak si ľahko rozumieme v bežnom živote a vieme si navzájom vymeniť skúsenosti, poradiť si a podporovať sa.

NEPOUZ, Blogerka Marika, Zanzibar Čítajte viac Mama blogerka: S deťmi okolo sveta? Dobre naplánovaná exotika vyjde rovnako ako rezort all inclusive

Aké to je, keď viete, že čokoľvek by sa stalo – od úrazu, cez chorobu až po prepadnutie – môžete sa spoliehať len sama na seba?

Niekto by mal z toho strach, ale mňa rodičia odmalička učili byť sebestačná, takže som na to zvyknutá. Na druhej strane som sa naučila priamo požiadať o pomoc, keď ju potrebujem. Aj od cudzích.

Napriek tomu, že mám už 37 rokov, je pravda, že keď nie som úplne v pohode, tak by som najradšej bola doma a dovolila mame postarať sa o mňa, nosiť mi teplý čaj a objať ma. V takých chvíľach sa ozýva moje vnútorné dieťa, ktoré ešte stále žiada materinskú opateru a lásku.

Keď som mala v Bolívii výškovú chorobu a zvýšenú teplotu, ledva som dokázala vstať z postele a prejsť do kuchyne zohriať si vodu. Skoro som sa za tých pár metrov rozsypala ako domček z kariet. Vtedy mi niekto po mojom boku chýbal, ale nemala som na výber a musela som to dokázať sama.

Takéto situácie ma ešte viac zoceľujú, hoci niekedy mám slzy v očiach práve vtedy, keď sa dejú.

Cestovanie ma prinútilo spoliehať sa iba sama na seba. Ale treba podotknúť, že ak nechcem, nie som sama ani na cestách. Na svete je veľa dobrých ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť, keď o to poprosíte, alebo keď sami vidia, že to naozaj potrebujete. Stále sa spolieham na dobro v srdciach ľudí. A zároveň verím sama sebe a viem, že nech sa deje čokoľvek, mám aspoň sama seba a v každej situácii sa dokážem vynájsť.

A ohľadom prepadnutia… Našťastie som sa tomu doteraz úspešne vyhýbala a verím, že budem aj naďalej. Ale už viackrát ma v minulosti okradli alebo ma niekto sledoval. Väčšinou vo veľkomestách.

V takých chvíľach sa snažím ukľudniť a rozmýšľať logicky. Raz, ešte asi v 2007, som bola nútená použiť slzný sprej na jedného chlapa v Barcelone, ktorý za mnou hodiny chodil po uliciach a nestačilo sa na neho vykričať v španielčine, ani mu pohroziť, že robím thajský box a zavolám políciu.

Pripravujete sa pred cestami nejako špeciálne? Sledujete miestne správy, vytipujete si no-go miesta…?

Správy nesledujem nikdy, lebo médiá zavádzajú a to, že sa niečo raz niekde stalo, neznamená, že celá destinácia je nebezpečná a mohlo by sa to opakovať, a ešte aj konkrétne mne.

Skôr sa bavím s miestnymi, kam určite nemám ísť sama. A tiež počúvam moju intuíciu na 100 %, lebo má vždy pravdu, hoci mi to možno logicky nesedí. Nie som párty človek, od 2009 nepijem alkohol, nikdy som nefajčila a nebrala drogy, takže po nociach nechodím po uliciach.

Niekedy si dopredu nenaštudujem vôbec nič, inokedy kde by som asi chcela zavítať a čo tam vidieť.

Ktoré krajiny sú podľa vás najnebezpečnejšie (ak si odmyslíme také, kde prebieha vojna)? Kam by ste sa sama nevybrali?

Momentálne som v Mexiku už piatykrát. Veľa ľudí by povedalo, že presne toto je destinácia, kde by sama žena NEmala cestovať.

Keď som sa do Mexika vybrala prvýkrát ešte v roku 2011, bol to môj prvý zaoceánsky výlet a hneď sama a na 3 mesiace. Až príliš dobre si pamätám, ako ma vtedy všetci strašili, že ma tam okradnú, znásilnia, zbijú alebo rovno zabijú. Tými ich rečami mi posielali negatívnu energiu, ktorú som nechcela a nepotrebovala.

Našťastie, len ma raz okradli, a poriadne som sa z tej situácie poučila. A vlastne som za to vďačná, lebo mi vtedy intuícia poradila odísť preč, tak mi našťastie iba ukradli materiálne veci, ale mne osobne sa nič nestalo.

Samozrejme, sú miesta a štáty, kde mám väčší rešpekt a kde si dávam viac pozor aj na seba, aj na moje hmotné veci. Ale keď mám odpovedať všeobecne, asi nie je krajina, kde by som odmietla cestovať.

Napríklad keď som išla na celý deň z Izraelu do Palestíny, dodávku zastavili na ceste policajti, že pred nami tam bol bombový útok. Ale po chvíli nás predsa len pustili ďalej. A vidieť úplne normálnych miestnych ľudí v Palestíne ako sa na mňa usmievali na ulici alebo v kaviarni, bol zážitok.

Vôbec som sa tam necítila nebezpečne, ani keď okolo mňa pobehovalo veľa vojakov a policajtov so zbraňami. Asi je už moja zóna komfortu niekde inde ako u väčšiny žien, ktoré cestujú len príležitostne.

Mnohým napadne, že sama žena musí zažívať na cestách nepríjemné situácie, najmä v moslimských krajinách. Je to pravda? Dá sa tomu účinne vyhnúť?

Moja prvá otázka je, prečo sa snažiť tomu vyhnúť? Keď niekomu vadí moslimská kultúra, nech tam necestuje. A keď sa tam už predsa len vyberie, má počítať s tým, čo ho tam asi bude čakať. Tie nepríjemné situácie nás zase niečo nové učia. A presne o tom je život, aj cestovanie. Učiť sa stále niečo nové.

Určite netreba zbytočne provokovať chlapov moslimov nevhodným vyzývavým, obtiahnutým a krátkym oblečením, lebo pre nich sú bohužiaľ všetky biele ženy súce iba na to jedno. Je to smutné, ale nemôžeme si to brať osobne. Majú to storočia zakorenené v náboženstve a kultúre.

Je pravda, že keď som v roku 2021 strávila 3 mesiace v Egypte, párkrát sa mi stalo, že po mne moslimovia slintali po ulici, mali nevhodné narážky, volali ma k nim domov atď. Buď som sa tvárila, že to nevidím a nepočujem a bez reagovania som pokračovala v ceste, alebo som im rovno povedala, či by sa im páčilo, keby sa tak niekto správal k ich sestre, mame alebo manželke. Vždy to zabralo, aby hneď stíchli, a viacerí sa mi dokonca ospravedlnili.

Samozrejme sa mi nepáči, že pre chlapov moslimov sú ženy menejcenné, ale nie som tu na to, aby som spasila celý svet.

Zažili ste niekde vyslovene nebezpečnú situáciu?

Viackrát nečakané stretnutie s rôznymi voľne-žijúcimi zvieratami. Bola som šnorchlovať v Kostarike a sledovať rybičky, a zrazu sa objavil žralok. Radšej som pomaly so zadržaným dychom nenápadne odplávala. Potom som sa dozvedela, že ten žralok mohol kľudne zaútočiť, lebo to bol jeden z tých, ktorí sa môžu cítiť ohrození ľuďmi a tak ich napadnúť.

Raz sa na mňa vyrútil divý slon v Indii, ale ostala som len nehybne stáť a dal mi pokoj.

Ale keď mám byť úprimná, ľudia vedia byť nebezpečnejší ako zvieratá alebo hocičo iné. Prenasledovali ma v Barcelone, v Paríži, vo Viedni, v San José v Kostarike… našťastie však nič vážne.

Dvakrát som ešte počas práce letušky zažila nebezpečný let. Prvýkrát nám skoro začalo horieť lietadlo vo vzduchu, a druhýkrát sme leteli cez takú silnú búrku, že sa s nami lietadlo kývalo hore-dole ako v katastrofických filmoch. Chvalabohu, v oboch prípadoch sme bezpečne pristáli, ale husiu kožu mám pri spomienkach doteraz.

Ako reagujete, naopak, na príliš dotieravých „domácich“, keď vám doslova na ulici navrhujú manželstvo či vás „len“ pozývajú na rande? Kde si podľa vašich skúseností ženy najviac vážia?

Také ponuky si absolútne nevšímam, nanajvýš sa na nich zasmejem. Príde mi to ako dosť úbohý a zúfalý spôsob ako niekoho zbaliť, takže s takými chlapmi nikam nejdem.

V Latinskej Amerike to aspoň tak naoko vyzerá, že si ženy viac vážia a viac sa o nás starajú. Aj peknými slovami, aj skutkami. Napríklad v Mexiku mi často Mexičania otvárajú dvere do auta, ale aj ich za mnou zavrú, alebo idú pešo stále po tej strane ulice, aby boli oni bližšie k možnému nebezpečenstvu.

Čo by ste poradili ženám, ktoré by rady vyrazili na cesty sólo, ale majú obavy?

Prestaňte sa báť. Čím viac sa bojíte, tým viac priťahujete presne to, čoho sa bojíte. Vždy dostaneme viac toho, na čo konkrétne myslíme. Treba myslieť kladným spôsobom.

Ja si už roky opakujem, že sú okolo mňa iba dobrí ľudia, ktorí mi pomáhajú, a že všetko sa deje pre moje najväčšie dobro. Moje motto znie, že všetko je v poriadku.

A nezabudnite, že nikdy nepríde ten dokonalý okamih. Dokonalosť neexistuje. Netreba čakať, ale treba konať. Všetko dôležité sa naučíte už priamo na cestách.

Ja sa aj po toľkých rokoch cestovania stále učím nové veci. Stále sa objavia situácie, v ktorých neviem ako sa mám zachovať. Stále ma niečo prekvapí. Stále ma niečo vyvedie z rovnováhy. Áno, aj po toľkých rokoch cestovania. Proste taký je život. Máme sa neprestajne zdokonaľovať a podľa mňa je cestovanie najlepší učiteľ.

Blogujete pod menom Crazy Sexy Fun Traveler. Aký najbláznivejší (najviac crazy) zážitok ste na cestách zažili?

Nech to uvediem na správnu mieru: názov blogu bola moja prezývka od kolegov, keď som ešte pracovala ako letuška. Keď som si zakladala blog o štvrtej hodine ráno 30. septembra 2010, nevedela som vôbec nič o marketingu a ako bude na ľudí pôsobiť táto moja prezývka. Teraz by som sa pravdepodobne zachovala inak a vybrala iný názov.

A najviac crazy zážitok? Ťažko vybrať len jeden… Šnorchlovala som s rôznymi žralokmi, aj s tými najväčšími na svete (žralok veľrybí). Jednému som omylom skočila skoro rovno do obrovskej papule.

Sama sebe som zaplatila 400 eur na narodeniny za môj prvý tandemový zoskok z lietadla na Kanárskych ostrovoch.

Potom som v rámci spolupráce požiadala Ministerstvo turizmu v Izraeli, aby ma dobrovoľne poslali skočiť sky diving aj tam, hoci som už z prvej skúsenosti vedela ako veľmi sa budem báť.

Ďalej… v amazonskom pralese v Bolívii sme boli hľadať anakondu a v daždi plávali v bahnitej rieke medzi piraňami a kajmanmi (podobné aligátorom).

Niekoľko týždňov som sama cestovala po Patagónii a vysokej nadmorskej výške v Andách, hoci som mala vtedy ešte silné dýchacie problémy a netušila som ako to zvládnem s dýchaním.

Alebo také príjemné zážitky, že ma napríklad pri vychádzaní z metra na ulicu v New Yorku spoznal jeden Američan vďaka môjmu blogu.

A jedna Filipínka ma spoznala na Červenom námestí v Moskve, keď som sa tam fotila v meditácii.

O crazy zážitkoch by som dokázala rozprávať celé hodiny. Najkrajšie na tom je, že pre každého z nás slovo bláznivý znamená niečo iné :)

NEPOUZIVAT horský vodca Robert Turjanik Čítajte viac Horský vodca: Vodca a sprievodca nie je to isté. Aký je medzi nimi rozdiel?

Je krajina, kam by ste sa chceli natrvalo presťahovať? Alebo ostanete verná svojmu heslu „žijem, aby som cestovala a cestujem, aby som žila“?

Ako som už spomenula, všetko má aj svoje plusy aj mínusy. To isté platí aj o destináciách. Teraz, keď odpovedám na tento rozhovor som práve v Mexiku, v mojom najobľúbenejšom štáte na svete.

Milujem to tu, aj napriek tomu, že ma tu dávnejšie okradli, že to tu je niekde nebezpečné, že radšej v noci nechodím na ulicu, že ma tu večer žerú komáre, že mexický štát Quintana Roo, kde sa práve nachádzam, je strašne predražený…

Ale natrvalo? Slovo natrvalo pre mňa znamená koniec slobody… a sloboda je presne to najdôležitejšie, kvôli čomu cestujem.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #cestovanie