Pokiaľ by mali pravdu desiatky rokov staré futuristické knihy, mali na začiatku 21. storočia – spolu s plochými televíziami, elektrickými autami a telefónmi s obrazovkou – astronauti žiť a pracovať v meste na Mesiaci, píše server BBC.
„Mesačníci“ mali obývať rozľahlé kopuly prepojené podzemnými tunelmi a pracovať pri prístrojových doskách v obklopení počítačov, alebo mali na cestách k lunárnym baniam poskakovať v nízkej gravitácii.
Od roku 1972, keď posledný astronaut opustil mesačný povrch, sa jediné dôkazy o ľudskom pobyte na Mesiaci scvrkli na niekoľko vlajok, tri rovery, desiatku kamier a 96 vriec s výlučkami.

Čo sa stalo s onou sľúbenou lunárnou základňou?
„Jedným z veľkých cieľov našej práce je zabezpečiť, aby sa to neskončilo pri vlajkách stopách a potom sa to celé zrušilo,“ hovorí Nujoud Merancyová, vedúca stratégie a architektúry z vývoja prieskumných systémov amerického Úradu pre vesmír a letectvo (NASA) – v bežnej reči jedna z kľúčových osôb zodpovedných za plánovanie návratu na Mesiac.
Vlani v decembri sa na Zem po takmer štyroch týždňoch vrátila prvá misia Artemis, pri ktorej plavidlo bez posádky obkrúžilo Mesiac. Prvých astronautov na lunárnu orbitu má v roku 2024 vyniesť Artemis II a niekedy v polovici dekády v rámci misie Artemis III pristanú na Mesiaci dvaja astronauti.
Posádka poslednej misie Apollo, Eugene Cernana a Harrison Schmitt, strávila na lunárnom povrchu najdlhšiu dobu zo všetkých astronautov: celkom 75 hodín.
Cernan to prirovnal k táboreniu – najedli sa a vyspali v hojdacích sieťach vo vnútri malého pristávacieho modulu, potom si obliekli skafandre a vydali sa von. Na porovnanie, astronauti misie Artemis III majú na Mesiaci zostať približne týždeň. Očakávať môžu viac pohodlia – a oveľa viac priestoru.

Pristávací modul im poskytne Spoločnosť SpaceX Elona Muska. Vychádzať bude z konceptu kozmickej lode Starship, ktorá bola pôvodne navrhnutá pre dopravu 100 ľudí na Mars. Vzhľadom na to, že NASA chce na Mesiac dopraviť len dvoch ľudí, malo by byť v module dosť miesta na laboratórium, úložný priestor pre lunárne vozidlo a dokonca aj niekoľko domácich výdobytkov ako sú postele, kuchyňa a toaleta.
Nech už bude konečná špecifikácia pristávacieho modulu Artemis III akákoľvek, počas nasledujúcich misií sa budú astronauti na Mesiaci zdržiavať dlhšiu dobu a budú mať príležitosť podrobne ho preskúmať.
Ako základňa im pravdepodobne poslúži kozmická loď, cestovať budú lunárnymi vozidlami s umelou atmosférou.
Čím dlhšie však astronauti na prirodzenej družici zostanú, tým väčšiemu riziku sa vystavujú. „Čelíte trom hlavným problémom – radiácii, extrémnym teplotám a dopadu meteoritov,“ uvádza Aidan Cowley, poradca Európskeho strediska astronautov (EAC) v nemeckom Kolíne nad Rýnom, ktoré spadá pod Európsku kozmickú agentúru (ESA). Na Zemi nás pred časťou týchto vplyvov chráni atmosféra a magnetosféra.
„Na Mesiaci ste vystavení slnečnému a kozmickému žiareniu na oveľa nebezpečnejšej úrovni a teploty sa môžu pohybovať od 100 stupňov Celzia cez deň po mínus 180 stupňov Celzia v noci,“ hovorí Cowley.
„Potom sa stačí rozhliadnuť po povrchu Mesiaca a vidíte jeho krátery; neustále ho zasypávajú mikrometeority, ktoré po čase všetko na povrchu zničia,“ dodáva.

Namiesto toho, aby si astronauti zo Zeme vozili objemné – a drahé – obydlia, Cowley by dal prednosť výstavbe príbytkov z lunárnych materiálov. Prírodné zdroje Mesiaca vás neudrú hneď do očí – nemá žiadnu vegetáciu, potravu alebo tečúcu vodu. Má ale nerastné bohatstvo, slnečný svit a ľad.
„Ak to zamýšľame dlhodobo, musíme maximálne využiť každý zdroj, či už ho privezieme alebo získame na mieste,“ uvádza Rachel Klimaová z laboratória aplikovanej fyziky americkej Univerzity Johnsa Hopkinsa (JHU).
„Ak máte odpadové teplo, na niečo ho využijete… ak máte zvyškový kov z výroby kyslíka, využijete kov… ak máte kovový šrot, využijete ho,“ vymenúva Klimaová.
Touto mantrou sa v poslednom desaťročí riadi aj Cowleyho tím. Naučil sa zdatne vyrobiť tehly z jedného z najhojnejších mesačných zdrojov – regolitu, čiže mesačného prachu.
ESA pri experimentoch s prachom s podobnými vlastnosťami ako regolit vyvinula niekoľko rôznych spôsobov, ako lunárne tehly vyrobiť. Jedna z metód zahŕňa obrovské zrkadlo a niekoľko lúp, ktoré sústredia slnečné svetlo. Teplo z neho staví prach, ktorý sa potom môže vrstviť ako v 3D tlačiarni.
V prípade úspechu môžu astronauti tehly použiť na stavbu celých lunárnych štruktúr – napríklad na vonkajšiu vrstvu nafukovacích modulov alebo pri využití už nefunkčných pristávacích zariadení.
Museli by teda astronauti mať murárske schopnosti? „Páči sa mi predstava, ako moji kolegovia-astronauti ukladajú na Mesiaci tehly. Je to smiešne na popukanie,“ hovorí Cowley.


