Teraz však prichádza šokujúca správa: tieto ohnivé brány sa zatvárajú!
Vláda Turkménska úspešne pracuje na uhasení požiaru, ktorý bol dôsledkom ľudskej chyby a prírodných plynov.
Je to koniec jednej z najbizarnejších a najstrašidelnejších turistických atrakcií sveta, ale aj víťazstvo v boji proti obrovskému znečisteniu.
Príbeh Darvaza: Z geologického objavu k horiacemu peklu
Všetko sa začalo v roku 1971, keď sovietski geológovia vykonávali prieskum v púšti Karakum v Turkménsku (ktoré bolo vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu) s cieľom nájsť nové ropné polia.
Namiesto ropy však narazili na obrovské podzemné ložisko zemného plynu.
Počas vrtov sa zem pod vrtnou súpravou prepadla, čím vznikol rozsiahly kráter s priemerom približne 69 metrov a hĺbkou 30 metrov.
Z tohto krátera začal unikať metán – vysoko horľavý a pre dýchacie ústrojenstvo nebezpečný plyn.
V snahe zabrániť šíreniu plynu do okolia a jeho potenciálnemu znečisteniu, sa sovietski inžinieri rozhodli pre radikálne riešenie: zapálili ho.
Verili, že plyn zhorí v priebehu niekoľkých dní, možno týždňov.
Realita bola však oveľa iná. Plamene horia nepretržite viac ako päť desaťročí, čím si toto miesto vyslúžilo prezývku „Brány pekla“ (alebo Kráter Darvaza, podľa neďalekej dediny).
Z pohľadu na neustále horiaci kráter, ktorý v noci svietil do diaľky, sa stal ikonický a desivý pohľad.
Boj za uhasenie: Ekologické a ekonomické dôvody
Hoci sa Darvaza stala populárnym turistickým lákadlom, priťahujúcim odvážnych cestovateľov z celého sveta, ktorí si tu dokonca kempovali, jej existenciu sprevádzali vážne obavy.
Predovšetkým ide o obrovské environmentálne škody. Spaľovanie metánu uvoľňovalo do atmosféry značné množstvo skleníkových plynov, prispievajúcich ku globálnemu otepľovaniu.
Horiaci plyn navyše predstavoval obrovskú stratu cenného prírodného zdroja, ktorý mohol byť využitý pre ekonomický prospech krajiny.
Prezident Turkménska Gurbanguly Berdymukhamedov si tento problém uvedomoval a v roku 2022 oznámil ambiciózny plán na uhasenie krátera.
Chcel byť „vodcom, ktorý zatvoril brány pekla“. Pri tej príležitosti vyhlásil: „Strácame cenné prírodné zdroje, za ktoré by sme mohli získať značné zisky a použiť ich na zlepšenie blahobytu nášho ľudu.“
Plamene uhasínajú: Koniec jednej éry?
Snahy o uhasenie sa zdajú byť úspešné. Nedávne správy od vládnych úradníkov priniesli šokujúcu aktualizáciu: plamene v kráteri Darvaza sú teraz trojnásobne menšie než v minulosti.
Kde kedysi žiaril obrovský jas, viditeľný na kilometre ďaleko, teraz zostáva len slabý zdroj horenia, ktorý si vyžaduje priblíženie, aby ho bolo možné pozorovať.
Irina Luryeva, riaditeľka energetickej spoločnosti Turkmengaz, na konferencii o fosílnych palivách potvrdila: „Predtým bol obrovský jas z požiaru viditeľný z niekoľkých kilometrov, odtiaľ názov ‚Brána do pekla‘. Dnes zostáva len slabý zdroj horenia.“
Hoci plamene slabnú, je dôležité poznamenať, že kráter stále prepúšťa obrovské množstvo plynu do atmosféry, čo vyvoláva pretrvávajúce obavy z emisí uhlíka v krajine.
Úplné utesnenie a rekultivácia lokality bude komplexný a náročný proces.

Podobné javy a budúcnosť Turkménska
Hoci „Brány pekla“ sú najznámejšie, nie sú jediným horiacim kráterom na svete. Podobné, hoci menšie, javy existujú aj na iných miestach bohatých na uhľovodíky, napríklad v USA (napr. „Burning Mountain“ v Austrálii, či „Centralia, Pennsylvania“ v USA, kde horí uhoľný sloj pod mestom už desaťročia), hoci nie sú tak rozsiahle a ikonické ako Darvaza.
Každý z nich je svedectvom o obrovskej sile zeme a niekedy aj o nešťastných dôsledkoch ľudskej činnosti.
Pre Turkménsko, krajinu izolovanú a bohatú na zemný plyn, je uhasenie Darvazy nielen environmentálnou, ale aj politickou a ekonomickou záležitosťou.
Znamená to nielen ochranu životného prostredia, ale aj potenciálne využitie stratených zdrojov a zlepšenie medzinárodného imidžu krajiny.
Koniec „Brán pekla“ tak neznamená len uhasenie plameňov, ale aj symbolický posun v prístupe k prírodným zdrojom a trvalej udržateľnosti. Jedna éra sa končí, no otázky o globálnom vplyve ľudstva na planétu zostávajú horúce.


