Najjednoduchšie sa nám meria geografická odľahlosť. Svet má niekoľko miest, ktoré sú od civilizácie také vzdialené, že pri pohľade na mapu máte pocit, akoby ich tam niekto položil omylom.
Jedným z najikonickejších príkladov je Tristan da Cunha, malá komunita uprostred južného Atlantiku. Najbližšia pevnina je vyše dvetisíc kilometrov ďaleko a najbližší obývaný ostrov ešte ďalej.
Neexistuje tam letisko, loď prichádza len niekoľkokrát do roka – vzdialenosť je tu taká extrémna, že ju nemáte ako „oklamať“. Môžete tam ísť len na dlhšie.
Podobne pôsobí aj ostrov Pitcairn známy vzburou na lodi Bounty. Tam zasa nefunguje nič ako pravidelná doprava; ročne sa tam objaví len niekoľko zásobovacích jácht a výskumných lodí.
A potom je tu Svätá Helena, ostrov vzdialený takmer dvetisíc kilometrov od Afriky a takmer tritisíc od Južnej Ameriky. Aj keď dnes už má letisko, stále pôsobí ako miesto ďaleko od všetkého.
No samotná vzdialenosť nie je všetko. Niekedy leží miesto relatívne blízko civilizácie, ale dostať sa tam je také komplikované, že cesta pôsobí ako výprava do neznáma. Dopravná izolácia je faktor, ktorý často prehliadame, ale je o to dôležitejší.
Príkladom môže byť sever Aljašky – mestá ako Utqiaġvik, kam lieta len pár typov lietadiel a ak sa zmení počasie, lety sa jednoducho zastavia. V zime môžete byť odrezaní aj týždeň bez toho, aby ste to vedeli ovplyvniť.
Podobne funguje Sibír, najmä oblasti, kam sa dá dostať len vtedy, keď zamrznú rieky. Cesty sú tam sezónny koncept.
A ešte pred rokom 2017 by sme do tejto skupiny zaradili aj Svätú Helenu – ostrov, kam sa dostával jediný trajekt raz za tri týždne.
A potom existuje tretí druh izolácie: psychologický. Ten neviete odmerať v kilometroch, len v pocite.
Niektoré miesta sú síce technicky dostupné, ale život tam pôsobí monotónne, uzavreto a čas akoby tiekol úplne iným tempom.
Polárne stanice, kde pracuje pár ľudí uprostred nekonečnej bielej prázdnoty.
Púštne dediny v Čade či Sudáne, kde ste od najbližšej civilizácie len niekoľko hodín jazdy, no prostredie je také nehostinné, že sa tam cítite ako na inej planéte.
Horskí obyvatelia Nepálu žijú síce „len kúsok“ od veľkých miest, ale cesta tam cez údolia a priesmyky trvá celé dni.
Psychologická izolácia je často najťažšia, pretože človek sa cíti ďaleko – aj keď reálne tak ďaleko nie je.
Určiť jedno jediné „najizolovanejšie miesto sveta“ je takmer nemožné. Záleží na tom, čo považujeme za hlavnú mierku.
Najvzdialenejšie od civilizácie? To bude Tristan da Cunha. Najťažšie prístupné? Možno Pitcairn alebo niektoré antarktické stanice. Najnáročnejšie na prežitie? Vnútrozemie Antarktídy. A pôsobiace najosamelejšie? To je už veľmi osobné – môže to byť aj malé mestečko, ktoré je technicky blízko, ale spoločensky ďaleko.
Izolácia je teda vždy výsledkom troch otázok: ako ďaleko je to, ako ťažko sa tam dá dostať a ako sa tam človek cíti.
A niekde na priesečníku týchto troch odpovedí sa ukrývajú miesta, ktoré nás fascinujú.
Miesta, ktoré pôsobia ako koniec sveta – bez ohľadu na to, či sú od nás vzdialené tisíce kilometrov alebo len pár dní cesty.
Ľudské dobro a teplo
Stavím sa, že aj vy budete mať množstvo otázok a pripomienok. A to je dobre, pretože pojem izolácie ešte nemáme – aspoň si to myslím – celkom zjednotený.
V dnešnej dobe musíme byť pri definíciách veľmi opatrní, lebo turistický priemysel si rád v rôznych oblastiach „prisvojí“ niečo, na čo nemá nárok a dáva cestovateľovi-dobrodruhovi falošný pocit, že sa dostal niekam, kde je to komplikované.
Lenže domáci sa nehrajú – len sucho konštatujú prosté fakty.
Ja mám však to šťastie, že som mnohé z týchto miest osobne navštívil: od Tristana da Cunha cez Antarktídu, kde som cestoval z pobrežia až na Južný pól, cez Ojmiakon až po Svätú Helenu.
A viete, čo spája všetky tieto miesta okrem samotnej Antarktídy, ktorá je neobývaná? Kamkoľvek som prišiel, narazil som na ľudské dobro a teplo.
Izolácia ich síce pred neduhmi sveta neochránila, ale naučila ich niečo iné – ak chcú prežiť, musia si pomáhať a dôverovať si.
Bolo jedno, či to bol ruský muž v mrazivej sibírskej tundre alebo obyvateľ Tristana da Cunha v južnom Atlantiku. Neexistovalo, že by vám niekto nepomohol, nepozdravil či nevenoval úsmev.
Ten jednoduchý pozdrav „Hi“ a letmé zamávanie si všimnete ihneď, ako tu pristanete.
Život v komunite, kde sa nezamyká
Svätá Helena mi ihneď pripomenula moje prachom zapadnuté spomienky na ostrov Tristan da Cunha, kde žije približne 270 obyvateľov.
Je to komunita taká malá a zároveň taká súdržná, že dvere domov, áut aj obchodov zostávajú nezamknuté. Môžete vojsť, pozdraviť, porozprávať sa.
Nie preto, že by ich nič nelákalo, ale preto, že ukradnúť či urobiť niečo zlé by znamenalo jediné – celá komunita by vás odvrhla. A to je tam ten najtvrdší trest.
Jeden usmievavý miestny mi rozprával príbeh, ktorý pozná celý ostrov. V roku 1961 sa ich sopka Queen Mary’s Peak prudko prebudila. Začala sa seizmická aktivita a následná erupcia prinútila všetkých obyvateľov k okamžitej evakuácii. Loď ich odviezla najskôr na ostrov Ascension a neskôr do Anglicka.
„Prišli sme tam, akoby sme spadli z neba. Prvýkrát sme videli, čo vy myslíte pod pojmom civilizácia,“ spomínal.
„Autá, televízory, práčky, elektroniku… Áno, všetko nám to uľahčilo život. Ale zrazu sme museli zamykať domy a dávať si pozor na svoje veci. A najhoršie bolo, že ľudia sa neusmievali a nepomáhali si.“
Po krátkej pauze dodal: „Vieš, koľko z nás využilo možnosť vrátiť sa späť na Tristan, keď sa situácia upokojila? Takmer všetci.“
Krútil hlavou nad tým, že sme prekonali polovicu sveta. Prvá otázka, ktorú tu turisti kladú, je internet. Miestni veľmi dobre vedia, ako vyzerá náš svet – videli ho v televízii, na internete či v správach. No netúžia po ňom tak, ako by sme si mysleli. Nie v podobe, v akej v ňom žijeme my.
Túto myšlienku mi nedávno pripomenul filmový dokument Pavla Barabáša o kmeňoch žijúcich hlboko v pralesoch. Nešlo síce o Tristančanov či svätohelenských obyvateľov, ale princíp bol rovnaký.
„Martin,“ povedal mi po premiére, „tí ľudia žijú čistý a krásny život. Všetko robia pre komunitu. Ak niekto ochorie, celá dedina tancuje, aby sa uzdravil. Ak niekto potrebuje pomoc, jednoducho mu pomôžu. A najhorším trestom nie je smrť ani trest od autorít, ale to, keď ťa komunita odvrhne.“
Táto jeho definícia sa presne zhoduje s tým, čo som zažil na najizolovanejších miestach sveta. Najväčšou pridanou hodnotou tam nie sú výhľady, exotika ani veľké príbehy – hoci aj tie sú fascinujúce.
Je ňou neuveriteľná ľudská súdržnosť, ktorá existuje v takej hmatateľnej podobe, že sme na ňu doma takmer zabudli.
A práve preto mi dovoľte, aby som vám priblížil život na ostrove menom Svätá Helena. Možno vás tá malá čierna bodka na mape začne priťahovať viac, než by ste si dnes dokázali predstaviť.
Autor je cestovateľ a zakladateľ webu Navratil.travel
Čítajte viac Ostrov, ktorý vás môže uväzniť na týždne: Na letisku Svätej Heleny ide o život, ani špeciálne vyškolení piloti nepristanú vždy 
Čítajte viac Najredšie osídlenie? Vedie najväčší ostrov sveta s hustotou len 0,03 obyvateľa/km² 
Čítajte viac Najodľahlejší obývaný ostrov sveta? Má britské PSČ, no dostanete sa tam len po šesťdňovej plavbe
