Niekde som už písal, že ešte stále viem počúvať svoj vnútorný pocit. Ten bol vtedy nastavený tak, že by možno aj išiel — lenže niečo ho rušilo. Nestabilná politická situácia to nebola. Skôr to, že si jednotlivé skupiny medzi sebou posielali „bombové pozdravy“, priebežne sa štiepili na ďalšie a ďalšie frakcie a celá situácia sa menila na absolútne neprehľadnú skladačku bez návodu.
„Ľuboš, nemám dobrý pocit. Radšej to odložme,“ hovorím kamarátovi pred dvomi rokmi. Napriek tomu, že sme sa obaja tešili, nebojujeme a nejdeme hlavou proti múru. Líbya nám neutečie — a riziko chceme stlačiť čo najbližšie k nule. Jasné, mrzelo nás to. Lenže netreba sa hrať na hrdinov, aj keď sme už videli rôzne nestabilné regióny.
Cesta sa nakoniec podarila na jar 2025, keď boli hviezdy cestovateľského neba aspoň približne v správnom rozpoložení. Nie, Líbya stále nie je „normálna“ destinácia — ale už to nie je to isté ako pred dvomi rokmi.
Ako by som to charakterizoval dnes?
Kto už cestoval do nestabilných krajín, pochopí ma rýchlejšie. Irak je oproti Líbyi bezpečnejší, Somálsko je na tom bezpečnostne výrazne horšie. Špecifikom Líbye (pre niekoho výhodou, pre niekoho prekliatím) je, že sem nemôžete cestovať bez miestnej cestovnej kancelárie. Chápem, že tento fakt veľa ľudí odradí, ale v praxi to nie je až také dramatické — hoci je tu jeden „detail“: počas celej cesty máte prideleného policajta, ktorý je s vami prakticky stále.
Keď som sa to dozvedel, poriadne som zagúľal očami. Policajt s vami býva v tom istom hoteli, a keď chcete ísť niekam po zotmení, ide s vami. Niekto by si možno povedal, že sa tak trochu „odpojí“ a vyrazí na večerné dobrodružstvo bez policajného tieňa. Možno by to niekde prešlo — ale v Líbyi nie. Policajt má totiž aj svojich nenápadných pomocníkov, o ktorých často ani netušíte. Neznámy človek na recepcii, vodič večne sediaci v aute pred hotelom a tamten fajčiaci pán, čo stále na niekoho čaká… lenže nikto neprichádza.
Teraz si pozorný čitateľ položí otázku: A prečo mu to vlastne neprekážalo? Ani neviem, ako sa volal, ale ten „ujo policajt“ robil svoju prácu dôsledne a pritom nás nijako nedusil. Nič nezakazoval, do ničoho sa nestaral — len chcel mať prehľad. Nebol to typ ako v KĽDR, kde sa stále niečo nesmie. Vlastne od neho nepadol žiadny zákaz, vyhrážka ani negatívna emócia.
Dokonca sme nemali ani zákaz fotenia či filmovania a jeho prítomnosť paradoxne odháňala zbytočné kontroly zo strany miestnych policajných a vojenských zložiek. Nemyslel som si, že to niekedy poviem, ale tento policajt sa stal jedným z obľúbených bodov nášho tripu. Vedeli sme, že keď ho čo aj v noci poprosíme, že sa chceme prejsť, jednoducho sa oblečie — a bez frflania ide.
Samozrejme, každý chce aspoň trochu voľnosti. Lenže tu treba prijať fakt, že Líbya je v stave, keď musí byť veľa vecí pod kontrolou. Môžeme si povedať, že si počkáme, kým to tu bude „voľnejšie“, ale úprimne: myslím si, že to tak skoro nepríde. A tak sa natíska otázka: Čo sa vlastne v Líbyi teraz deje?
Momentálna situácia
Keď sa človek spýta, čo sa dnes deje v Líbyi, najlepšie je začať jednoduchou pravdou: Krajina sa už roky snaží pôsobiť ako jeden štát, ale v skutočnosti funguje skôr ako sústava paralelných mocí, ktoré sa občas dohodnú, občas ignorujú a občas si demonštratívne pripomenú, kto má v rukách zbrane. Politika je len polovica príbehu; tá druhá polovica je bezpečnosť a peniaze – najmä tie z ropy. Kto má pod kontrolou prístavy, letiská, ropné terminály, kľúčové ministerstvá a banky, ten má vplyv. A kto má vplyv, ten si vie vybaviť, aby sa veci pohli – alebo aby sa nepohli, keď mu to nevyhovuje.
Základné rozdelenie je stále na západ a východ. Na západe v Tripolise funguje vláda, ktorá vznikla ako dočasná a mala krajinu doviesť k voľbám, lenže voľby sa stále odsúvajú a „dočasnosť“ sa natiahla na roky. Napriek tomu je práve táto tripoliská vláda pre mnohé štáty a medzinárodné inštitúcie hlavný partner – jednoducho preto, že sedí v hlavnom meste a drží časť štátnych úradov.
Na východe je zase parlament a s ním spojená „východná vláda“, no tam je dôležité pochopiť jednu vec: kým na západe sa moc opiera o sieť ozbrojených skupín v okolí Tripolisu, na východe je dominantnou silou vojenský tábor okolo Chalífu Haftara. To je človek, ktorý si roky budoval postavenie vojenského garanta „poriadku“ východu a jeho štruktúry sú pre východných politikov zároveň oporou aj poistkou – bez nich by veľa z toho, čo je na papieri, nemalo váhu v realite.
Prečo voľby nie sú riešením
Čitateľ sa v tom nemusí stratiť, keď si zapamätá jednu vetu: v Líbyi existujú dve politické centrá moci, ale skutočnú stabilitu alebo nestabilitu často neurčuje to, čo sa povie na tlačovke, ale to, ako sa dohodnú ozbrojené zložky a komu sa práve oplatí udržať pokoj. Tripolis je v tomto špecifický: aj keď je to „hlavné mesto“, štát tam dlhé roky nemá úplný monopol na silu. Mesto drží pokope krehká rovnováha medzi veľkými ozbrojenými skupinami, ktoré majú svoje územia, svoje kontakty a svoje ekonomické záujmy. Keď sa táto rovnováha naruší – napríklad po konflikte medzi veliteľmi, po spore o vplyv alebo po snahe jedných „upratať“ druhých – môžu prísť prestrelky aj bez toho, aby sa zmenila vláda. Na bežného človeka to pôsobí chaoticky, ale v skutočnosti je to často brutálne pragmatická logika: kto kontroluje ulice, ten kontroluje aj vyjednávanie.
A do toho vstupujú zahraniční hráči. Nie preto, že by milovali líbyjskú politiku, ale preto, že Líbya je strategická: leží pri Stredozemnom mori, je to ropná veľmoc, je bránou do Sahelu a zároveň je jednou z trás migrácie do Európy. Zjednodušene: Turecko je najvýraznejšie napojené na západ a Tripolis, pretože tam roky investovalo politický aj bezpečnostný vplyv a chce si ho udržať. Egypt je bližšie k východu – jednak z bezpečnostných dôvodov (hranica, radikalizácia, stabilita v susedstve), jednak preto, že mu vyhovuje, keď má na východe partnera, ktorý vie „udržať poriadok“. Rusko sa zas snaží udržiavať vplyv najmä na východnej strane, lebo mu dáva strategickú pozíciu v severnej Afrike a pri Stredomorí; v líbyjskom prostredí sa o Rusku často hovorí aj cez prítomnosť rôznych „nepriamych“ vojenských štruktúr a bezpečnostných väzieb. Zálivové štáty, najmä Spojené arabské emiráty boli v minulosti spájané najmä s podporou východných síl, hoci ich prístup sa v čase menil a často je viac pragmatický než ideologický.
No a teraz to podstatné: prečo sa to celé stále nevyriešilo voľbami? Lebo voľby v Líbyi nie sú len „súťaž strán“, ale potenciálne okamih, keď jedna strana stratí prístup k moci, peniazom a bezpečnostným zárukám – a to je v krajine s množstvom zbraní extrémne citlivé. Kým nie je dohoda o pravidlách hry (kto môže kandidovať, ako sa rozdelia kompetencie, ako sa zjednotia bezpečnostné zložky, kto bude garantovať výsledok a čo sa stane, ak ho druhá strana neuzná), voľby sa vnímajú skôr ako riziko než ako spása. Preto sa stále hrá o rámec, o ústavu, o zákony, o termíny – a popritom o to, kto má kontrolu nad inštitúciami a kto má páky na ropu a peniaze. Inými slovami: Líbya nie je zamrznutá preto, že by nikto nechcel riešenie, ale preto, že každý chce riešenie, z ktorého neodíde ako porazený bez poistky. A kým tieto poistky neexistujú, krajina sa bude posúvať skôr po centimetroch – s občasnými skokmi do krízy – než jedným čistým politickým rezom.
Autor je cestovateľ a zakladateľ webu Navratil.travel
