Niektorí sa dokonca obávajú, že nápor cestovateľov môže ohroziť to, pre čo sem väčšina cudzincov prišla – gigantické kamenné sochy, ktoré sa nazývajú moai.
„Čím viac turizmu, tým rýchlejšie chátranie. Čím viac návštevníkov, tým viac škôd,“ zhrnula pesimisticky súčasný stav archeologička Susana Nahoeová. „Teraz sme v bode, keď buď začneme chrániť to, čo máme, alebo o to prídeme.“
Slávne sochy trpia eróziou aj bez turistov
Slávne sochy moai trpia prirodzenou eróziou aj bez turistov. Slnko, vietor, vlnobitie a vlhkosť – to všetko tajomné kamenné tváre ohrozuje a postupom času sa tak obrusujú ich rysy. K vplyvom počasia sa pridávajú aj mach a lišajníky, ktorým sa vo vlhku na kamenných blokoch darí a erózii pomáhajú.
Podľa archeologičky sa síce väčšina turistov správa k sochám ohľaduplne, existujú ale aj výnimky. Niektorí po sochách chodia, alebo sa na ne šplhajú, iní ich dokonca ničia úmyselne. To bol aj prípad fínskeho turistu, ktorý si chcel odniesť z ostrova suvenír a jednej zo sôch odtrhol ucho. Čilský súd mu za to udelil pokutu 17-tisíc dolárov.
Otázka, čo sa dá spraviť pre záchranu sôch na Veľkonočnom ostrove, je ťažká i pre odborníkov. Tí totiž váhajú aj s odpoveďami na zdanlivo jednoduchšie otázky. Prečo vôbec kamenné hlavy vznikli? Akým spôsobom dokázali tunajší obyvatelia mnohotonové bloky sťahovať po celom ostrove? Čo sa stalo s očami v kamenných tvárach? A aká katastrofa túto civilizáciu postihla, že ľudia náhle prestali ďalšie hlavy vyrábať a začali búrať tie sochy, ktoré už stáli?
Moai nesú so množstvo otázok
Prví osadníci priplávali na Veľkonočný ostrov z Markéz medzi rokmi 400 a 600. Tunajšia spoločnosť bola na vzostupe asi až do roku 1680 a moai miestni obyvatelia stavali zrejme na poctu svojich náčelníkov. Pre rast populácie však čoskoro začali dochádzať zdroje obživy, začal sa šíriť kanibalizmus a skaza postihla aj sochy.
Meno ostrov získal vďaka holandskému moreplavcovi Jocobovi Roggeveenovi, ktorý pri nich zakotvil na Veľkonočnú nedeľu roku 1722. Ostrov je dnes čílskym územím, aj keď je od pevniny vzdialený celých 3 580 kilometrov na východ.
Ostrov má len desať kilometrov na dĺžku a päť kilometrov na šírku a žije na ňom len štyritisíc obyvateľov. Až v roku 1967 začalo Čile ostrov využívať na medzipristátie lietadiel mieriacich na Tahiti. Turisti sem však začali hromadne jazdiť až o dvadsať rokov neskôr, keď tu Američania postavili novú trojkilometrovú dráhu, ktorá slúžila aj ako alternatívne miesto pri pristávanie raketoplánov.
Veľkonočné ostrovy spropagovalo aj UNESCO
Dnes na ostrov okrem výletných lodí smeruje každý týždeň osem letov z čílskej metropoly a z hlavného mesta Tahiti. Aj keď mimo sezónu, teda zhruba od marca do júla, sem aerolinky mieria zriedkavejšie, všetky lietadlá sú plne obsadené. „Každý let je plný,“ potvrdzuje Pedro Edmunds, starosta jediného mesta na ostrove Hanga Roa. „Je to drastické. Ale v dobrom zmysle slova.“
Obrovský turistický boom úrady spájajú s tým, že ostrov je od roku 1995 na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Cestovatelia tu môžu na malej ploche navštíviť celkom 1 524 archeologických nálezísk, vrátane 887 sôch moai. Len päťdesiat sôch je zreštaurovaných. Podľa niektorých názorov renovácia cennej sochy totiž môže paradoxne ešte viac ohroziť. Keď totiž kamenné tváre experti umiestnia znovu do vzpriamenej polohy, sú oveľa viac vystavené poveternostným vplyvom a trpia viac ako tie, ktoré zostávajú na zemi, či dokonca pod ňou.
Všetci sa každopádne zhodnú na tom, že pre záchranu sôch sa zatiaľ robí málo. Podľa archeologičky Nahoeovej sa osvedčil napríklad experiment z roku 2003, ktorý mala pod svojou taktovkou UNESCO. Japonskí odborníci päť sôch ošetrili pomocou špeciálnej tesniacej hmoty, čo ich malo ochrániť proti korózii i lišajníkom. Aj keď výsledky boli veľmi nádejné, ďalej sa nepokračovalo. Ošetrenie všetkých sôch by totiž bolo príliš nákladné a tak sa čaká na to, až niekto príde s ekonomickejším riešením.