Srí Lanka: Pri pohľade na nahé krásavice zo Sigyrije sa spotíte

, 25.04.2013 07:45
Srí Lanka
Sigyrija - skalný monolit uprostred rovinatej džungle. Autor: ,

V takmer štyridsaťstupňových horúčavách stráži 23-ročný Srílančan Sadaruwan Salinda bohato obdarené sigyrijské krásavice. Dvanásť hodín denne trávi na kovovom mostíku vo výške, kde sa človeku krúti hlava. K dispozícii má len rozlámanú umelohmotnú stoličku a pred páľavou jeho aj vzácne fresky chráni roztrhaná vrecovina.

Levia skala Sigyrija nazývaná aj ôsmym divom sveta je na Srí Lanke jednou z najväčších turistických atrakcií, najčastejšie navštevovaným historickým miestom na niekdajšom Cejlóne. Samozrejme, pre tých, ktorí sú ochotní si na ňu aj vyšliapať. Inak by cenné historické fresky z 5. storočia zobrazujúce sigyrijské krásavice s obnaženým poprsím videli len na pohľadniciach.

Dvesto metrov vysoký, mohutný skalný monolit stojí uprostred zelenej džungle. Kedysi bol mohutnou pevnosťou, dômyselne opevneným kráľovským palácom. Neskôr slúžil ako budhistický kláštor. V tropickej horúčave nie je výstup na Sigyriju jednoduchý. Preto je vhodné navštíviť ju hneď ráno alebo neskoro popoludní. A s dostatočnou zásobou vody, prípadne niečoho sladkého ako dodávky energie pri zdolávaní 1 202 schodov.

Stena leštená medom a bielkom

Zo záhrad s jazierkami vystupujeme nahor po kamenných a tehlových schodištiach. Je už po 16. hodine, ale napoludnie vraj bolo 37 stupňov Celzia a ešte aj v tejto chvíli sa horúčava drží dobre nad tridsiatkou. Prejdeme popri „Zrkadlovej stene“, tri metre vysokej stene z vápenca s množstvom úlomkov zo sľudy, ktorá bola podľa starých dokumentov leštená s pomocou medu a bielka. Schodisko sa mení na kovové, páľava sála a výška pod zábradlím je čoraz závratnejšia. Už sa človeku potia aj dlane – a to z tepla veru nebude…

Sigyrija - skalný
		monolit uprostred
		rovinatej...
Po kovových schodíkoch
		treba v horúčave
		stúpať...
+6V tejto chvíli je to
		už blízko ku
		,,sigyrijským...

Počasie na ostrovnom štáte Srí Lanka je po celý rok tropické, ovplyvnené monzúnmi. Väčšina dní je slnečných a teplých s priemernými teplotami okolo 26 až 28 stupňov v nižších polohách. V období od marca do mája však teploty presahujú tridsiatky a pri vlhkosti vzduchu až do 75 percent lapáte po kyslíku a tričko na sebe môžete žmýkať aj pri najmenšom náznaku fyzickej aktivity.

Ku freskám výstup ako k majáku

Schody sa stáčajú ako pri výstupe na maják. Železná špirála schodišťa vedie do jaskyne nachádzajúcej sa približne v polovici výstupu na skalu a ponúka odmenu v podobe fresiek krásnych žien – podľa niektorých dohadov ide o konkubíny. Pôvodne ich vraj bolo až okolo päťsto. Doposiaľ sa zachovala len malá časť – sú to elegantné dámy s plným poprsím, akoby mali voperované silikónové implantáty, so zlatistou pokožkou a bohato ozdobené šperkami. Fresky boli namaľované temperovými farbami na vlhkú omietku – červenými, zelenými a žltými tónmi prírodných farieb.

Sympatický strážnik Sadaruwan Salinda v stometrovej výške bedlivo dozerá, aby tu turisti nefajčili a nedotýkali sa fresiek. Pred slnkom fresky, jeho aj turistov chráni len roztrhaná vrecovina na kovových zábradliach. Na požiadanie Sadaruwan záujemcov ochotne fotografuje.

„Zahraniční turisti sú disciplinovaní, horšie je to s domácimi,“ hovorí. Nachádza sa síce dvanásť hodín denne v „dobrej spoločnosti“, bez knihy či rádia v každodennej úmornej horúčave to však musí byť sizyfovská služba. „Šéf mi nosí vodu a jedlo,“ ubezpečuje. Keď potrebuje ísť na toaletu, musí zísť až nadol ku základom skaly a niekto ho musí vystriedať. To si človek rozmyslí, koľkokrát denne mu treba. „Pošlete mi fotografiu? E-mailovú schránku nemám. Na túto adresu.“ A už píše lístoček v latinke. Sinhálci hlásiaci sa k budhizmu a tvoriaci väčšinu obyvateľstva na Srí Lanke majú písmo pripomínajúce rozsypanú šošovicu, angličtina je však jedným z troch úradných jazykov Srílanskej demokratickej socialistickej republiky (áno, čítate dobre) a s väčšinou domácich sa po anglicky dohovoríte. Napokon, po Portugalcoch a Holanďanoch niekdajší Cejlón okupovali Briti.

Po schodoch z londýnskeho metra až na vrchol

Od sigyrijských krások sa po točitých kovových schodoch treba zas vrátiť o čosi nižšie. Našťastie, pre výstup nahor a nadol je urobené samostatné schodište, pretože v týchto „klietkach“ by mohla nastať poriadna tlačenica. O kúsok ďalej nasleduje „Levia planina“, ktorá bola kedysi prístupovou cestou do kráľovského paláca. Tu si ešte možno oddýchnuť, pretože nasleduje stúpanie pomedzi dve obrovské laby leva a po ďalších kovových schodoch až na vrchol Sigyrije. Niektorí to práve tu vzdávajú a ďalej už nejdú, veď sigyrijské krásky videli. A aj odtiaľto je pekný, hoci nie 360-stupňový výhľad na okolitú zelenú šťavnatú krajinu s množstvom kokosových paliem. V minulosti na plošine údajne stála celá obrovská socha leva, aj preto Sigyriju volajú Levia skala.

Posledný „stupák“ nahor, pri výstupe asistujú opice a pózujú japonským turistom. Oproti nám zostupujú mladí budhistickí mnísi v oranžových rúchach, v rukách mobily, jeden má na krku ďalekohľad. Na vrchol skaliska vedú bývalé schody z londýnskeho metra! Eskalátor to však nie je…

O pol šiestej večer sme konečne hore. Obloha sa zatiahla mliekom a pofukuje vetrík. GPS ukazuje nadmorskú výšku 351 metrov, z toho samotná skala má podľa dostupných údajov okolo dvesto metrov. Máme šťastie na krásny západ slnka a nádherné pohľady z vrcholu. Aj tu možno nájsť niečo ako jazierko vytesané do skaly, zvyšok sigyrijských vodných záhrad, pretože v minulosti komplikovaný systém vodných navádzačov viedol hydraulicky vodu smerom nahor. Škoda, že to nie je bazén pre turistov, váľa sa pri ňom len prázdna fľaša od mirindy ako pozdrav od „zodpovedných“ návštevníkov a nachádzame tu dokonca pneumatiku! Poryvy v bruchu pripomínajú, že na tomto mieste toaleta nie je a ak by človeka náhodou prepadlo „pnutie“ typu cestovná hnačka, má smolu!

Našťastie, ide o falošný poplach, predsa len sa nachádzame na pôde Svetového dedičstva UNESCO! Naspäť zostupujeme medzi poslednými, hoci na vrchole Sigyrije zostalo ešte zopár vášnivých lovcov večerných záberov. O pol siedmej večer sa rýchlo začína stmievať a obrovský skalný monolit sa rýchlo ponára do tmy. V záhradách stretávame dvoch strážnikov, ktorí idú s veľkou baterkou hľadať stratených turistov. Oznamujeme im radostnú správu, že po posledných si budú musieť pravdepodobne vyliezť až nahor. Berú to s prehľadom. Určite to nerobia po prvýkrát…

Niekoľko faktov o Srí Lanke

Srílanská demokratická socialistická republika je štát ležiaci na ostrove Cejlón v Indickom oceáne (pod Indiou). Do roku 1972 sa aj nazývala Cejlón. Hlavným mestom je Kolombo. V roku 1948 Cejlón získal nezávislosť od Britov. Najväčšou národnostnou skupinou sú Sinhálci a najrozšírenejším náboženstvom budhizmus. Do mája 2009 tu na niektorých miestach trvala občianska vojna, keď sa menšinoví Tamilčania na severe a východe ostrova snažili vytvoriť samostatný štát. Dnes je to bezpečné miesto pre dovolenku s milými, usmievavými ľuďmi a dobre vybudovanou turistickou infraštruktúrou. Dohovoríte sa po anglicky.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku