Vo svete nás majú radi
My Slováci máme neraz pocit, že nás v zahraničí veľmi nepoznajú. Keď našinec povie „I'm from Slovakia“ – som zo Slovenska, často je mu odpoveďou bezradný úsmev. Situácia sa však zlepšuje, a kto Slovákov pozná, zväčša si ich obľúbi.
„Vo svete nás majú radi. Napríklad Česi viac šetria – a keď si cestovateľ otvorí paštétu, domáci nie sú nadšení. Keď sa však vyberie do reštaurácie, dobre sa naje a dá im zarobiť, sú spokojnejší. Okrem toho sme veselí a nevyvyšujeme sa. V malijskom Timbuktu sa ma pýtali, či som Američan – v týchto končinách totiž za Američana považujú každého belocha. Vysvetlil som, že som Slovák, a hneď boli spokojnejší. Proti nám nikto nič nemá,“ hovorí Ľuboš Fellner, ktorý toto ťažko dosiahnuteľné mesto vlani navštívil v rámci plavby po rieke Niger.
Dodáva, že Američania už také dobré renomé vo svete nemajú – aj keď oproti Európanom dávajú rádovo vyššie prepitné. „Nie sú v obľube pre agresívnu zahraničnú politiku, ktorú dlhé roky viedli. Barack Obama ich imidž trošku zlepšil, ale aj tak. Ako Iračanovi by sa mi tiež nepáčilo, keby niekto prišiel a okupoval môj štát. Nemal by som ho rád rovnako ako ostatní moji arabskí susedia.“
Foto: CK Bubo
Prvenstvá slovenských cestovateľov
Len za posledný rok sa pritom slovenským dobrodruhom podarilo dosiahnuť viacero cestovateľských prvenstiev. „Cesty, ktoré sme podnikli, ešte nikto z Česka neprešiel. Často ide totiž aj o nápad. Do Severnej Kórey chodievajú aj Česi, ale na najvyššom vrchu Päktusan na hranici medzi Severnou Kóreou a Čínou nebol doteraz žiaden,“ hovorí cestovateľ.
Tieto výpravy však nie sú nič pre amatérov – človek si nemôže len tak povedať: idem. Vybavovanie špeciálnych povolení či prenájmu lietadla v Severnej Kórei trvá veľmi dlho. „Ide o extrémne zložité cesty, neraz aj nebezpečné. Dnes ešte nie sú docenené, ale príde to, keď budú ľudia bohatší. Keď budú mať zabezpečený byt aj auto, začnú hľadať niečo viac. Už im nepôjde len o peniaze ako dnes, keď ich ešte tak veľa nemajú. Samozrejme, keď je človek hladný, môžete mu rozprávať, čo chcete. Ale keď už ten základ budú mať, začnú cestovať viac. A potom si povedia, aha, veď tu už pred nami nejakí Slováci boli,“ vraví Fellner.
Ráčite opičiu či somáriu hlavu?
Exotické cesty náročné na organizáciu si ľudia často v hlave plánujú celé roky vopred. Nevyhnutné sú pri nich spoľahlivé kontakty v regióne, do ktorého cestujú. A tie možno zväčša nadviazať len osobne počas iných ciest. Dôležitá je dôvera na oboch stranách, ktorá sa buduje najmä spoločne stráveným časom. Na nebezpečnejšie výpravy sa aj domáci vyberú nie kvôli zárobku, ale pre dobrodružstvo.
Ľuboš Fellner precestoval celý svet, ale priznáva, že aj dnes ho niektoré veci prekvapia. „Keď niekam cestujem, často si pomyslím – však to bude určite podobné ako to alebo tamto. Asi ako keď človek vidí Prahu a povie si, však Bratislava bude rovnaká, koniec koncov Česi a Slováci žili v jednej krajine. Ale keď prídete na miesto, realita je úplne iná. Od ľudí cez samotné mesto až po to, že u nás sa viac pije víno a v Česku pivo. Vždy ma niečo dokáže prekvapiť. Na poslednej ceste v Guinei sme videli bane na zlato a krásnu architektúru. V Djenné sa nachádza najväčšia hlinená stavba na svete – mešita uťapkaná z hliny. Očakával som, že bude krásna, ale skutočnosť prekonala moje očakávania. V Benine zas vzniklo vudu, všade sú trhy, kde predávajú opičie či somárie hlavy a množstvo ďalších pomôcok na tieto rituály,“ spomína cestovateľ.
Foto: CK Bubo
Najdrahšia destinácia – Subsaharská Afrika
Prekvapiť môžu nielen kultúrne pamiatky, zvyky či príroda. „Zažil som všeličo, rôzne vybavovačky, ale prechod hranice z Beninu do Nigérie bol zatiaľ asi vrchol. Kontrolovali nás viac ako tridsaťkrát – a vždy sme, samozrejme, museli dať niekomu úplatok. Raz jednému policajtovi, potom druhému, tretiemu, potom hasičovi, chlapíkovi, čo zdvíhal špagát, aby sme mohli prejsť autom. Ako kedysi, keď pri prechode cez rumunsko-bulharské hranice robili "dezinfekciu“ – každý musel zaplatiť pár lei a prejsť cez jamu so špinavou kalnou vodou. Akurát v tomto prípade išlo o desiatky kontrol. Stojíte na slnku, hádate sa s nimi, platíte raz jednému, potom druhému. Nedalo sa ani nasadnúť do auta a zdúchnuť – policajti takýmto odvážlivcom hádžu pod kolesá železné ježky, takže dostanú defekt."
Práve pre neuveriteľne vysoké úplatky a ceny za služby je subsaharská Afrika z hľadiska peňazí asi najnevýhodnejšou a najdrahšou destináciou na svete. Kongo, Nigéria či Stredoafrická republika sú extrémne drahé krajiny. Len požičanie džípu stojí 100-krát viac ako napríklad v Amerike. „Dostanete zlé služby za veľa peňazí, hrozia vám choroby a je tam mnoho nepokojov, občianskych vojen, ale nestretnete takmer žiadnych turistov. Cesty tam sú veľmi vyčerpávajúce a občas si pri odchode poviem: toto už nikdy. Ale nakoniec vždy práve na ne spomíname najviac,“ vysvetľuje Ľuboš Fellner.
Našťastie nikdy sa mu nestalo, že by zostal úplne bez peňazí. Aj v Afrike, kde nefunguje bankovníctvo v podobe, akú poznáme, existuje Western Union, takže sa možno v prípade potreby dostať k ďalším peniazom. Domorodým sprievodcom takto posielajú výplatu postupne po jednotlivých dňoch, inak by všetko minuli hneď prvý deň – v tomto sú vraj trochu ako deti. Naťahovačky o peniaze s hotelmi či niekým iným však nie sú pri cestovaní nezvyčajné a treba s nimi rátať. „Na poslednej ceste som musel zaplatiť vopred zaplatené štyri hotely a doteraz sa s nimi naťahujem, aby mi peniaze vrátili. Keďže tam mám známych a som pre nich obchodný partner, viem, že ich raz dostanem. Ale v Afrike sú spomalení všetci – aj belosi, takže im to môže trvať aj rok.“
Nebezpečná je vlastná hlúposť
V médiách pred časom rezonovali prípady zadržaných slovenských paraglajdistov v Iráne či dvoch Češiek v Pakistane. Do týchto krajín sa podľa zakladateľa cestovnej kancelárie Bubo nevyplatí cestovať bez skúseného sprievodcu. „Česi možno zo šporovlivosti veľmi riskujú. Keď sa pozriete, koľko ľudí ročne zomrie v Tatrách a akej sú národnosti, je to jasné. Do týchto končín treba ísť s profesionálmi. Ani my však na takéto cesty neberieme každého, peniaze zďaleka nestačia. Podstatné sú skúsenosti – všetci, čo boli so mnou na plavbe po Nigeri, prešli najskôr 30 afrických krajín. Takíto ľudia sa vedia správne zachovať aj v krízovej situácii,“ vysvetľuje.
Nikdy totiž nemožno predpokladať, čo sa udeje. Podstatné je rozoznať, či ide o ozajstné nebezpečenstvo, alebo to tak len vyzerá. Ako keď útočí slon. Zdvihne uši, chobot, zatrúbi, ale niekedy ide len o strašenie. Dobrý ranger vytuší, či robí len bu-bu-bu, alebo či naozaj plánuje zaútočiť. Tento cit však človek získa len praxou.
Foto: CK Bubo
Do Somálska radšej s ozbrojencami
„Veľa mladých ľudí ide do sveta a nevie, čo a ako. Rozprávajú, aký nebezpečný bol Bangkok alebo New York, vymýšľajú hlúposti. Ale potom sa dostanú do Kašmíru, kde je naozaj nebezpečne, nevidia ten rozdiel a môže nastať problém. My sa spoliehame na prevenciu – máme prenajaté vlastné džípy, mikrobusy, autobusy, takže nás ťažšie môžu napadnúť. Dávame si veľký pozor. Nigérijský Lagos je jedno z najnebezpečnejších miest sveta, v noci sa tam celé ulice zatvárajú železnými bránami. Ľahko sa stane, že stojíte v dopravnej zápche, zlodeji vám naskáču do auta a všetko poberú alebo pri nakladaní batožiny do lietadla príde ozbrojený gang a ukradne ju. My sme prešli celý Lagos – pohybovali sme sa po ňom aj v noci, pozreli sme si aj slumy. Ale človek musí vedieť, ako na to.“
V niektorých krajinách ako Jemen alebo Somálsko musí mať človek so sebou ozbrojené stráže. Cestovatelia nie sú profesionálni vojaci a nachádzajú sa v cudzom prostredí, takže radšej riešia veci pokojne. „Len hlupákovi sa niečo stane – to je základné heslo, ktorým sa človek má riadiť. Keď som však bol mladý, tiež som veľa nevedel. Napríklad som cestoval v Indonézii na ostrov Nias. Oklamali ma, že mám na lodi kajutu, a nemal som. Zrazu som sa ocitol oproti vojakovi, ktorý na mňa mieril puškou. Ja som mal zbraň ako vo filme – rozbitú fľašu, ktorú som držal za hrdlo. Pritom to bola úplne zbytočná hádka! Dnes už s takými vecami rátam a snažím sa im predchádzať alebo ich pokojne vyriešiť,“ vysvetľuje Ľuboš Fellner.
Keď sa však destinácia stane priveľmi nebezpečnou, nemá zmysel riskovať. Preto sa z bezpečnostných dôvodov rozhodol minulý rok zrušiť zájazd do Sýrie. Dvadsať rokov sa tam dalo cestovať pomerne bezpečne, v súčasnosti sa však situácia vyostrila a zo Sýrie je azda najnebezpečnejšia krajina na svete.
Foto: CK Bubo
Aj krokodíly sú lenivé
Zanedbávať sa však nevyplatí ani nebezpečenstvá prírody. „Som lekár, mám atestáciu z internej medicíny, ktorá ma stále baví, takže viem veľmi presne, kde sa aké choroby vyskytujú – na juhu Nigérie malária je, ale na severe nie. Nikto z nás napríklad nikdy nemal maláriu ani neochorel na tropickú chorobu. Opatrnosť pri jedení je však, samozrejme, na mieste, ak nechcete mať celý týždeň hnačku,“ sumarizuje Ľuboš Felner.
Mnohým laikom ako jedno z nebezpečenstiev číhajúcich v Afrike napadnú napríklad krokodíly – možno ich nájsť aj v rieke Niger? „Ale áno. Preto sme spali ďalej od brehu. Krokodílom sa totiž tiež nechce ísť sto metrov po piesku. Keď je niekto blízko, krokodíl ho stiahne a utopí, ale ak je ďalej, nechce sa mu.“
Výcvik sprievodcu trvá roky
Dobrý sprievodca je pri takýchto výpravách, ale aj pri tých menej nebezpečných, veľmi dôležitý. Veľa ľudí považuje práve toto zamestnanie za najlepšie na svete a do cestovnej kancelárie Bubo sa na pozíciu sprievodcu hlási okolo 300 záujemcov. Najnádejnejší uchádzači, ktorí zvládnu ťažké pohovory a testy, prejdú do užšieho výberu.
„Založili sme pre nich aj vlastnú cestovateľskú akadémiu. Po jej absolvovaní ide človek do terénu a s najlepším sprievodcom sa rok zaúča. Ďalší rok pracuje sám, ale dáme mu vždy najlepšiu partiu, čo máme, a každý deň mailuje a telefonuje so skúseným poradcom a konzultuje. Až tretí rok pracuje nováčik úplne samostatne. Keď zvládne napríklad Kubu, postupne môže prejsť na náročnejšie destinácie ako Ríša Mayov. Extrémne ťažké výpravy dokážu viesť asi štyria ľudia na Slovensku. Tí sprevádzajú viac ako desať či dvanásť rokov,“ hovorí Ľuboš Fellner.
Foto: CK Bubo
Menu cestovateľa – veľryba, pes aj tarantula
Hoci ochutnal mnohé exotické pochúťky, Ľuboš Fellner si nevie vynachváliť napríklad ovocie. Ananás hoci už len v Thajsku chutí celkom inak ako ten, čo dostať na Slovensku v obchode. Na šťavnatom plode s plnou chuťou cítiť, že nedozrel niekde na lodi, ale priamo na slnku. To isté platí aj pre iné exotické ovocie. „Keď som si kúpil najväčšie banány v amazonskom pralese, všetci sa mi smiali. Išlo totiž o kŕmne banány pre prasatá. Najchutnejšie sú, naopak, tie maličké, čo majú asi päť centimetrov. Vždy sa snažím jesť miestnu stravu – pri mori ryby a dary mora, v Argentíne si dám steak. Samozrejme, chute a zvyky národov sú veľmi rôznorodé,“ spomína.
Pre našinca je azda najkontroverznejším jedlom pes. Ľuboš Fellner, ktorý je sám psičkár, tento druh mäsa v Severnej Kórei ochutnal. „Spýtal som sa, čo jedáva Kim Čong Il alebo Kim Čong Un – a odpoveď bola jasná: V lete si na schladenie dávajú mäso z hocijakého čierneho psa. Nakoniec som ho ochutnal a bolo veľmi dobré. V Kongu som zas išiel do reštaurácie, objednal som si najlepšie jedlo a čašník sa pýta, kedy to chcete. Ja hovorím, že hneď. Ale tam musíte zaplatiť teraz a jedlo dostanete zajtra. Tak som išiel von a jediné, čo mali, boli opice, tak som jedol opičie hlavy. Boli chutné, ale môže sa vraj cez ne prenášať AIDS. Veľakrát som jedol hada, výborný bol vo Vietname. V Togu som si dal potkana, ten chutí skoro ako králik. V Kambodži som vyskúšal tarantuly a tie boli veru hnusné. V Nórsku som zas ochutnal sašimi z veľryby a bolo to vynikajúce – ako najlepšie hovädzie mäso,“ spomína.
Nóri pritom práve pre lovenie veľrýb nemajú u ochrancov prírody veľmi dobré renomé. Podľa Ľuboša Fellnera sú útoky na Nórov, Japoncov či Islanďanov antipropaganda a v skutočnosti sú práve oni extrémni ochrancovia prírody. „Keby sme ich mali na Slovensku, v Tatrách by nebol jediný hotel. Prírodu tam chránia všetci a presne vedia, čo si môžu dovoliť. Veľryby lovia – a vedia prečo. Minky, ktoré lovia, sú premnožené, a úlohu zohráva aj tradícia. Nelovia však pre peniaze. Je to tradícia. Tak ako lov na líšku vo Veľkej Británii. Všetci sú proti nemu, ale keď som bol v Londýne na olympiáde, okolo hotela v Hampsteade mi behali líšky. Len som dúfal, že nemajú besnotu.“