Pravda o Kube: Za slnečnými plážami a modrým dymom cigár sa krčí beznádej

25.10.2015 07:00
Kuba, Havana, domino, ženy, stôl, susedky,
Susedky z Havany hrajú domino. Autor: ,

Rum servírovaný z kokosových orechov, biely piesok pláží posiatych palmami a jazdy koloniálnou Havanou v naleštených amerických kabrioletoch. To je tvár ostrova, ktorú cudzincom prezentuje kubánska vláda a jej cestovné agentúry. Ryža s fazuľou na obed i večeru, pretĺkanie sa niekoľkými zamestnaniami s biednymi zárobkami a život v chudobnom byte bez nádeje na auto či mobil - tak vyzerá realita väčšiny Kubáncov.

Túto tvár Kuby pozná aj päťdesiattriročný učiteľ na základnej škole Manolo Pedro Martínez. Mesačne si zarobí zhruba 250 pesos, čo je v miestnej druhej, prevoditeľnej mene ekvivalent desiatich dolárov (menej než 9 eur). Z nich živí dve dospievajúce deti a svoju starú matku. „Ale môžem byť rád, že žijem v Havane, tu sa dá privyrobiť napríklad na predaji cigár turistom. Na vidieku je život ešte tvrdší,“ rozpráva Manolo.

Žije v starom dvojizbovom byte v rozpadávajúcom sa dome, na ktorom by v Európe našli úrady pokojne aj sto dôvodov, prečo je neobývateľný. Pri neosvetlených schodoch chýba zábradlie, každý múr je opradený pavučinami elektrických drôtov, ktoré azda kedysi mali byť ukryté pod oškretou omietkou.

Bez nájomného, no aj bez penzie

Vo vnútri bytu nie je okrem starej televízie, vŕzgajúceho ventilátora a staručkej chladničky dovezenej dávno z jednej z vtedy spriatelených európskych krajín nič, čo by sa dalo považovať za výdobytok socializmu. Jedinou výhodou pre neho a veľa ďalších nájomníkov temných havanských domov je, že neplatia štátu nájom. Na druhej strane ale osemdesiatsedem­ročná matka nepoberá dôchodok, pretože naňho jednoducho nie sú peniaze, hovorí Manolo.

Kubánsky graffiti umelec Danilo Maldonado,...
Kubánsky graffiti umelec Danilo Maldonado, známy ako "El Sexto", bol 10 mesiacov vo väzení pre "nerešpektovanie lídrov revolúcie". Jeho satirické kresby na adresu Fidela a Raula Castrovcov pobúrili vládu. Autor: Reuters, ENRIQUE DE LA OSA

„Mobil asi nikdy mať nebudem, nie je z čoho ušetriť, a o aute vôbec nepremýšľam,“ priznáva učiteľ, ktorý rovnako ako niekoľko ďalších miestnych na konci rozhovoru požiada o košeľu či topánky „na pamiatku“.

Štát dáva ľuďom priemerne asi 400 pesos, čo by skromnejšiemu človeku zvyknutému na potreby našich pomerov stačilo pri kubánskych cenách najviac na týždeň života. Zohnať oficiálne miesto mimo štátny sektor sa nedá a súkromné ​​podnikanie je vecou malého počtu ľudí, ktorým väčšinou museli s peniazmi na začiatku pomôcť príbuzní, ktorí emigrovali do USA alebo do Španielska, a ktorí zarábajú neporovnateľne vyššie čiastky.

Po šichte predáva turistom džúsy

Preto sa ľudia pretĺkajú, ako môžu. Na uliciach vidieť predajcov tlačiacich vozíky s pečivom alebo zeleninou, ktorí občas zároveň zbierajú prázdne plastové fľaše, za ktoré dostávajú pár drobných.

Veľa ľudí má popri svojom hlavnom zamestnaní ešte ďalšiu prácu, ako napríklad šesťdesiatročná Rosa, ktorá v zjavnej obave zo štátnej moci nechcela uviesť svoje priezvisko. Vyše 20 rokov robí pomocnú silu v nemocnici, za čo teraz dostáva 500 pesos mesačne. Musí preto na pláži turistom predávať vodu, ovocné šťavy a rum. Aj keď tento mravčí biznis spadá do šedej zóny, nad ktorou nemá vláda kontrolu, nezasahuje do neho a necháva ľudí živoriť, ako sami dokážu.

„Vláda nám nijako nepomôže, tento systém nie je v poriadku, ale nesmie sa o tom hovoriť. My Kubánci sme príliš slabí, aby sme niečo zmenili. Ale vojnu nechceme, nemáme radi zbrane,“ hovorí Rosa, ktorá rovnako ako Manolo patrí k ľuďom, ktorí proti vláde Raúla Castra verejne nikdy nevystúpia. Boja sa, že prídu o prácu a budú na tom ešte horšie.

Kto sa má dobre, chváli

Potom je tu ale ďalšia tvár dvojmiliónovej Havany, ktorú predstavujú stovky ľudí postávajúcich v pouličných wi-fi zónach s chytrými telefónmi či obedujúci v reštauráciách, kde stojí jedlo tretinu priemerného platu. Sú to väčšinou ľudia spriaznení s režimom, ktorí pracujú v dobre platených úradných funkciách alebo štátnych firmách. Na vládu jednej strany, ktorá krajinu podľa niektorých otvára svetu, pochopiteľne nedajú dopustiť.

Potopa v Havane.
Potopa v Havane. Autor: SITA/AP, Ramon Espinosa

„Pomery na Kube sa zlepšujú, vláda robí ekonomické reformy a aj chudobní Kubánci majú čo jesť. Nie sme na tom horšie, než iné krajiny,“ hovorí banková úradníčka Laura, ktorá práve dopísala správu svojej známej cez jednu zo sociálnych sietí, ktoré sú vďaka nedávnemu rozšíreniu internetu na Kube už relatívne ľahko dostupné, čo režim prezentuje ako jeden zo symbolov uvoľňujúcich sa pomerov. Stačí mať peniaze na wi-fi, ktorá tu nikde nie je zadarmo. Hodina stojí 75 pesos.

#Raúl Castro #Kuba #Havana #chudoba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk