Argentína: Stratení v močariskách

16.11.2015 07:00
Argentína, močiare, stratení, turistika,
Ideálne miesto na nocľah. Autor:

Na dvojmesačnej ceste naprieč Južnou Amerikou bolo toho v našom itinerári celkom dosť, čo sme chceli vidieť. Jedným z týchto miest boli aj lagúny na severe Argentíny. Je to priam ideálne miesto nie len na sledovanie plameniakov žijúcich vo voľnej prírode, ale aj na objavovanie krásnej prírody, akú ponúka práve táto lokalita.

Takisto to bolo aj posledné miesto v Argentíne, ktoré sme mali navštíviť skôr, ako sa dostaneme do ďalšej zo siedmich krajín z našej cesty. Kým sa nám podarilo prehovoriť domáceho staršieho pána, aby nás odviezol ďalej od civilizácie, ubehlo zopár hodín. Nakoniec sa to však podarilo…

Neďaleko argentínsko-bolívijských hraníc po prašnej a hrboľatej ceste spokojne frčala roztrasená fiatka. Pustú a vyprahnutú krajinu občas križovalo koryto rieky, ktoré dosť spomaľovalo cestu. Náš cieľ bol od pohraničného mesta La Quiaca vzdialený zhruba 40 kilometrov. Dedinka Cieneguillas pre nás slúžila ako východiskový bod k Lagúne de Pozuelo.

Odtiaľto sa začal peší presun. Hneď za dedinou sa rozprestierala rovinatá scenéria kam až oko dovidelo. Ticho, ktoré tu vládlo, nás priam ohlušovalo. Po pár hodinách monotónneho presunu sme zistili, že lagúna je dosť ďaleko a naše telá sú poriadne unavené. Ani tie obrovské batohy nám príliš nepomáhali.

Náhle sme sa rozhodli, že nepôjdeme k lagúnam, ale na kopce, čo trčali v diaľke na horizonte. Ubehlo dosť hodín a my sme si chceli oddýchnuť pri jedinom domci, ktorý sme počas celého presunu videli.

Za týmto kopcom už
		určite bude dedina...
		A...
Vykúpenie v podobe
		cesty.
+13Východisková dedinka
		Cieneguillas.

Brechot psa s penou pri papuli nenaznačoval príjemný stret, no po chvíli sa ukázali dve staršie ženy s úsmevmi na perách. Nechápali, čo u nich robia dve biele tváre. Len zriedkavo tam niekto príde. O gringovi, teda cudzincovi, ani nehovoriac. Po krátkej a kostrbatej konverzácii sme im vysvetlili, kam máme namierené.

Nechceli nám veriť a pre istotu to zopakovali. Keď sme s úsmevmi na tvári prikývli, jedna zo žien začala rozhadzovať rukami a niečo rozpačito vysvetľovať. Na naše nešťastie sme jej nič nerozumeli. A tak, s priblblým úsmevom na tvári, sme sa pobrali ďalej. Doteraz si pamätám výraz žien, keď videli, že nejdeme, kam nám poradili, ale presne naopak.

Domček sa pomaličky za nami strácal v diaľke. Ako sme šliapali, z malých jazierok, ktoré sa objavovali občas okolo nás, sa stávali čoraz väčšie. Pomysleli sme si, že je to len krátky úsek, kde sa podarilo vode udržať. Opäť sme sa mýlili. Drobné vodné plochy nahradili rozľahlejšie, z nich boli čochvíľa močiare a z tých sa neskôr sformoval dokonalý systém riek. Snažili sme odtiaľ nejako vykľučkovať, no jediné, čo sa nám podarilo, bolo, že sme sa stratili.

Domáci obyvatelia sa nestačili čudovať, čo tam...
Domáci obyvatelia sa nestačili čudovať, čo tam robíme. Autor: Aleš Tvrdý

Vždy, keď sa už-už zdalo, že budeme opäť na suchu, stal zamotali sme sa ešte viac. Pomaly, ale isto nás chytalo zúfalstvo a nervozita. Slnko nám pražilo na hlavy, ruksaky na chrbte boli čoraz ťažšie a v bruchu vyhrávali muzikanti. Na chvíľu sme si sadli. Vtedy nám obom došlo, čo nám tá milá pani celý čas vysvetľovala.

Och, akí sme len sprostí! Dvaja blázni, ktorí sa navyše hrdo prihlásili ku krajine, odkiaľ pochádzajú, a tak jej robia „meno“. Vtedy sme sa dohodli, že ak ešte niekedy nebudeme čomusi rozumieť alebo budeme v situácii, ktorá nebude príliš lichotivá, nepovieme odkiaľ sme. Je dosť ľudí, ktorí negatívne reprezentujú našu malú krajinu a my k ním rozhodne patriť nechceme.

Po pomerne dlhej dobe motania sa v týchto vodných pascách sme si naplno uvedomili našu situáciu: stratili sme sa. Bolo to ako keď škrečok behá dookola v drôtenom kolese. Akurát, že my sme chodili dookola v močariskách. Chvíľu sme sa pohrávali s myšlienkou, že vojdeme do vody a nejako sa prebrodíme. Nakoniec sme tento nápad zavrhli, pretože sme nevedeli, aký je močiar hlboký a či nemá na dne bahno, v ktorom by sme s ťažkými batohmi mohli zapadnúť.

Zrazu jeden z nás v diaľke uvidel auto. To znamenalo, že máme nový smer, pretože sme zistili, kde je cesta. Ani táto eufória však dlho nevydržala, pretože stále boli medzi nami a vytúženou civilizáciou vodné plochy, ktoré nás „prenasledovali“ z každého smeru. Stratili sme množstvo energie, ale aj času. Samozrejme, bez ochrany proti pomerne silnému slnku, a to už bolo nie len vidieť na tvárach, ale i cítiť. S kopcami v diaľke sme sa rýchlo rozlúčili. Teraz bolo dôležité dostať sa odtiaľto skôr, ako zájde slnko. Po pamäti sme sa snažili vrátiť k ceste, ktorou sme prišli. Nebyť tých močiarov, trvalo by to určite omnoho kratšie.

Po dlhých hodinách túlania sa nám konečne podarilo dostať na prašnú cestu. Čas značne pokročil a bolo si treba nájsť miesto, kde prespíme. Podľa kompasu sme sa vybrali smerom k dedinke, odkiaľ sme ráno vyrazili. Vedeli sme, že v ten deň tam už nedorazíme, no cieľom bolo dostať sa k nejakej rieke, pri ktorej sme si mohli rozložiť stan.

Hostinec v dedinke La quiaca.
Hostinec v dedinke La quiaca. Autor: Aleš Tvrdý

Cesta bola prašná a rozpálená od slnka, ktoré na ňu svietilo celý deň. Na oblohe ani obláčik. Krása. Ideálne podmienky na turistiku. Aby sa nám pred horúčavou podarilo skryť, museli sme sa celí obliecť. Teplota bola 26 °C a my sme boli odetí od hlavy po päty. Na rukách rukavice a okolo hlavy obtočená šatka, spod ktorej nám trčali len oči s okuliarmi. Museli sme sa maximálne ochrániť, lebo v týchto podmienkach nechcel dostať úpal ani jeden z nás. Počas krátkych prestávok sme si robili srandu sami zo seba, akí sme babráci. To je univerzálny liek na odbúranie stresu, vyčerpania a všetkej negatívnej energie.

Enormná únava nás doslova odrovnala. Slnko už pomaličky klesalo k horizontu, a žiadna rieka v dohľade. V tom sa v diaľke začali dvíhať kúdoly prachu. Vedeli sme, že je to prichádzajúce auto. Hneď sme sa odmaskovali, aby sa nás šofér nezľakol, a so zúfalými výrazmi v tvári sme stopovali.

Na korbe dodávky vyzerala krajina už trochu priateľskejšie a my sme si s úsmevom vydýchli. Vodičovi sme pri rieke dali znamenie, aby nám tam zastavil. Najprv vyzeral nechápavo, no nakoniec nám s úsmevom na tvári zamával na rozlúčku.

Spoločníčky na ceste uprostred ničoho.
Spoločníčky na ceste uprostred ničoho. Autor: Aleš Tvrdý

Stan sme si rozložili kúsok od koryta v malej trávnatej oáze. Ráno, keď som sa zobudil, nestačil som sa pri pohľade na prístrešok čudovať. Počas noci teplota klesla tak výrazne, že z nášho prenosného domova sa stalo zamrznuté iglu.

Po osobnej hygiene v rieke a raňajkách pripravených na plynovej bombe sme sa pomaličky vybrali pešo k hraniciam do Bolívie.

Tentokrát sa nám nepodarilo nájsť lagúny, a tak si splniť jeden z cestovateľských snov. Vtedy ma to trochu mrzelo, no s odstupom času na to pozerám triezvym pohľadom a s úsmevom na tvári. K lagúnam sa môžem vybrať kedykoľvek. Takto mám aspoň o jeden dôvod viac, prečo sa vrátiť späť do krajiny, ktorá okrem futbalu, tanga a steakov ponúka rozhodne omnoho viac.

O autorovi

Aleš Tvrdý (31) je fotograf, bloger, cestovateľ. Pochádza z Kysuckého Nového Mesta, po štúdiu zostal žiť v Bratislave. Momentálne však pôsobí na Taiwane, kam sa presťahoval tento rok. Na svojich cestách hľadá dobrodružstvo a svoje bezprostredné zážitky, skúsenosti a tipy na cesty publikuje na svojom blogu www.photoandtraveling.com, fotografie z jeho ciest sú v online galérii na stránke www.naturefairytale.com.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#turisti #Argentína #jazero #bahno
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku