Vojna, ktorá trvá už viac ako päť rokov, sa podpísala na produkcii aj vývoze kedysi veľmi vyhľadávanej komodity.
Al-Marah leží v oblasti Nabku, ktorá je preslávená pestovaním ruží, ktorých kvety majú 30 okvetných lístkov. Obrábaná plocha sa za vojny scvrkla na polovicu, stráca sa tradícia zberu. Z miesta odišli celé rodiny, pretože boli buď proti režimu, alebo proti povstalcom.
Niekoľko rokov sa už nekonala ani slávnosť ruží, ktorá bývala pre Al-Maráh významným zdrojom príjmov. V roku 2014 boli z oblasti vytlačení povstalci a s návratom pokoja sa tento rok mohla slávnosť znovu konať. Lenže úroda sa do pôvodnej hojnosti nevrátila…
„Z 80 ton, ktoré sme zožali v roku 2010, sme sa tento rok dostali na 20. Kvôli vojne a tiež kvôli suchu,“ hovorí štyridsaťtriročný pestovateľ Hamza Bitar, ktorý sa v lánoch ruží učil ako dieťa chodiť.
Kým sa v roku 2011 začala vojna, „chodievali libanonskí obchodníci kupovať okvetné plátky ruží po desiatkach ton a vyvážali ich do Európy. Francúzski výrobcovia voňaviek nasušené lístky destilovali a vyrábali z nich esenciálne oleje,“ cituje Bitára agentúra AFP.
Tisíc rokov stará ruža sa do Európy vyvážala najmä v čase krížových výprav. Dnes sa pestuje už aj inde, vo Francúzsku, Maroku, Iráne aj v Turecku. Používa sa najmä na výrobu esenciálnych olejov, ktoré sa využívajú pri výrobe parfumov a v kozmetických prípravkoch. Kvitne v máji, pestovať sa však dá po celý rok.
Z terapeutického hľadiska má protiinfekčné účinky a pomáha uvoľňovať. Ružová voda sa na Blízkom východe pije v lete pre osvieženie, pridáva sa do sladkostí, používa sa na prevoňanie mešít a tiež ako záruka manželského šťastia.
V Damasku a v celej provincii v jeho okolí ruže rástli v záhradách, lemovali cesty a zdobili balkóny. Boli neodmysliteľné a stali sa symbolom mesta. Teraz sa pestujú čoraz menej, nedostávajú starostlivosť a strácajú sa z očí.
Pestovatelia to považujú za odraz toho, čo sa deje v Sýrii, krajine zničenej vojnou, ktorá pripravila o život 270 000 ľudí a milióny vyhnala z domovov.
Päťdesiatdvaročný abú Bilál mával dielňu na destilovanie sušených ruží na damaskom predmestí Ajn Tarmá, vzdialenom len tri kilometre východne od centra mesta. Miesto leží v oblasti Ghúta, ktorá sa stala baštou opozičných skupín, takže abú Bilál bol nútený svoj podnik zatvoriť hneď na začiatku vojny.
„V Dume bývalo cítiť vôňu ruží, teraz mi hovoria, že tam cítiť tak jedine strelný prach,“ hovorí abú Bilál o hlavnom stredisku oblasti Ghúta.
Abú Bilál teraz pracuje v parfumérii na trhovisku Starého Damašku. Tamojší obchodníci hovoria, že z ôsmich predvojnových páleníc dnes fungujú dve. Na výrobu jedného litra esenciálneho oleja sú potrebné tri tony suchých okvetných lístkov.
„Na celom trhovisku je dnes na predaj sotva 250 g oleja,“ tvrdí abú Bilál. Aj keď sa tieto vonné ruže pestujú inde, „tá damaská je jedinečná, pretože má opojnú vôňu, lepšiu kvalitu a vyrobí sa z nej viac oleja,“ vysvetľuje abú Bilál.
Dôkazom je to, že „kozmetické firmy aj klienti v Perzskom zálive stále najradšej kupujú originálnu ružu, a to je naša pýcha,“ hovorí Sýrčan.
Amín Bitár z Al-Maráhu má už 80 rokov a celý život sa živil zbieraním ružových kvetov. „Nemáme k ruži len obchodný vzťah, je súčasťou našej rodiny,“ hovorí a presypáva kvety do koša. „Damaskej ruži sa nezačne znova dariť, kým sa táto vojna neskončí,“ dodáva.