Pravdupovediac, veľmi sa pred nami nevytiahlo. Zrejme nezapôsobí na cestovateľov žiadneho „druhu“. Špinavé a ošarpané budovy vyzerali akoby mali každú chvíľu spadnúť. Všade naokolo bol nesmierny neporiadok. Odpadky sa váľali po ceste a okolí, pripomínali mi snehové vločky, ktoré u nás poletujú v zimnom období.
Do toho všetkého sa na uliciach motalo a tlačilo veľké množstvo ľudí. Boli naozaj skoro všade. Niektorí sa snažili predávať jedlo zo stánkov, ktoré skôr pripomínali mučiarne, iní ponúkali rôzne drobnosti priamo z rúk. Ďalší boli ovešaní všetkým možným, čo sa len na nich udržalo. K tomu všetkému nechýbali ani rôzni ufúľaní povaľači, opilci a veksláci.
Smutný pohľad
V jednej z bočných ulíc som zazrel asi dvanásťročného chlapca, ako z igelitového vrecka fetuje priesvitnú kvapalinu. Okoloidúci ľudia boli na to asi zvyknutí, pretože si ho vôbec nevšímali, ale mne to pripadalo veľmi smutné. Bol to jeden z najhorších zážitkov celej našej cesty.
Ešte aj teraz mám pred očami, ako tam sedí a nie len že si ničí zdravie, no keď sa mu podarí dospieť, na svoje detstvo si nikdy nespomenie. Z myšlienok ma vytrhol až Jurov hlas, ktorý oznámil, že sme už pri stanici.
Ani tu to nebolo oveľa lepšie. Priestor tesne pred stanicou mi vyrazil dych, bola to doslova ulica hrôzy. Na chodníku boli „príbytky“ pozliepané z igelitových tašiek a vreciek, vnútri naskladané dosky slúžili ako postele.
Chatrče sa tiahli zhruba 50 metrov a bývali v nich ľudia každého veku, muži, ženy aj deti. Všade naokolo boli ich vlastné výkaly, splašky a „mraky“ múch. Toto miesto si dodnes pamätám, ako najhoršie na Zemi, ktoré sa mi podarilo navštíviť.
Staniční banditi
Pri pomerne hlasnej komunikácii s lokálnym dohadzovačom autobusov sa pomaličky okolo nás začali zoskupovať rôzne indivíduá s pochybnými výrazmi v tvári. Keďže sme nechceli pútať pozornosť ešte viac, rýchlo sme sa dohodli na cene 30 dolárov za dva lístky do hlavného mesta Asunción.
Šofér na nás istotne zarobil, no pre nás to bola aj tak dobrá cena. Snažil sa nás presvedčiť, že to tak naozaj je, no týmto staničným banditom sa nedá veriť. Rýchlo sme teda zaplatili a nasadli do polorozpadnutého autobusu.
Asi po dvadsiatich minútach bezradných pokusov naštartovať tú kopu šrotu, ktorá držala pokope asi len silou vôle, som sa začal obávať, či sa to vôbec podarí.
Po polhodine sa stal malý technický zázrak a šofér to dokázal. Náš cestný koráb konečne naskočil a my sme sa mohli posunúť na ďalšiu zastávku našej cesty.
Kým ešte bolo vonku svetlo, snažil som sa sledovať okolitú krajinu. Rovnako ako v Argentíne a Brazílii, ani tu v Paraguaji nemajú okolo cesty zvodidlá. Ale prekvapilo nás, že napriek statusu rozvojovej krajiny a viditeľnej chudobe tu jazdí oveľa viac drahých a luxusných áut.
Diaľnica nebola dlhá, napriek tomu si motorkári veselo jazdili v protismere. Hneď som pochopil, prečo je okolo cesty toľko krížov. Zastávky autobusu boli priamo na ceste a takisto aj rýchlostné spomaľovače.
V celej Južnej Amerike je pravidlom, že ľavý jazdný pruh nie je ten rýchlejší. Rýchlejší je ten, ktorý je voľný. Potom to aj tak vyzerá…
Smutné tváre
Okolie cesty bolo ako vystrihnuté z filmu Domček v prérii. Od hlavnej cesty, ktorá bola asfaltová, viedla ďalej už len prašná. Aj to len v lepšom prípade, veľakrát ju obklopovala len tráva.
Domy boli prízemné, drevené, iba výnimočne tehlové. Naokolo sa bezstarostne poflakoval dobytok a nadväzoval komunikáciu s hydinou. Či bol úspešný sa už nikdy nedozviem.
Veľakrát ma prekvapili aj tabule pred mestami s nápismi „Vitajte v meste XY“. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa za nimi objavili nejaké domy. No tu, v Paraguaji, nasledovala za tabuľami len prašná cesta, ktorá sa strácala v nedohľadne. Len občas bolo vidieť v močariskách loviť nejakého rybára.
Náš autobus prechádzal aj malými dedinkami, ktoré vyzerali dosť žalostne. Pre predstavu, vyzerali podobne ako slovenské rómske osady (aj tie však v porovnaní s paraguajskými vyzerajú ako honosné sídla).
Ďalším zaujímavým pozorovaním v Paraguaji bolo pre mňa vidieť, že napriek veľmi jednoduchým životným podmienkam vyťahovali domáci z vreciek tie najnovšie modely telefónov svetových značiek.
Pamätám si, ako sme mali jednu dlhšiu zastávku na akejsi pumpe. Bolo tam veľa ľudí a psov. Chudobu bolo cítiť všade navôkol ako vôňu pečených gaštanov na vianočných trhoch. A k chudobe zrejme neoddeliteľne patrí i alkohol a ani tu to nebolo inak.
Ich tupé pohľady na nás, dvoch gringov, boli nenápadné asi ako černoch v Terchovej. Tí, čo ešte vládali stáť na vlastných, po nás zvláštne poškuľovali a na zemi sa povaľovali tí, čo to už dnes mali „za sebou“. Opité telá vyzerali akoby boli súčasťou prostredia, lebo si ich nikto nevšímal.
Nevedel som, koho ľutovať viac. Smutné ľudské tváre s prepadnutými lícami alebo ustráchané psy, ktoré čakali, kedy niekomu padne na zem kúsok jedla a oni si ho stihnú bez povšimnutia uchmatnúť.
Jeden z tých túlavých psov bol na tom zdravotne výrazne horšie. Po chvíli kŕčovitej chôdze vyvrátil na chodník tú trochu čo mal v žalúdku. Ani to nezostalo bez povšimnutia. Ďalší pes, ktorý to uvidel, rýchlo dobehol a neváhal sa ponúknuť.
Kefky aj sladkosti
Keď sa zotmelo, doprial som si trochu oddychu a spánku. Predsa len, nevieme čo nás čaká v Asuncióne. O naše občerstvenie sa postarali ženy, ktoré stáli popri cestách.
Šofér im zastavil, ony si nastúpili a počas jazdy predávali rôzne pokrmy a maškrty cestujúcim. Keď mali popredané, vodič zastavil a ony spokojne vystúpili, len tak uprostred ničoho.
Na obchodovanie sa dal aj šoférov asistent a smelo začal predávať dentálne pomôcky. Napadlo nám, že si nevybral príliš vhodný tovar na predaj, ale opak bol pravdou.
Celkom sa mu darilo. Na chvíľu sa vyparil do kabíny a potom, keď sa objavil znovu, mal ruky plné sladkostí. Samozrejme, boli na predaj a samozrejme, zuby si po nich bolo treba umývať.
Zaujímavosti o Paraguaji
- Pri vstupe do krajiny na 90 a menej dní netreba občanom Slovenska víza.
- Nie sú povinné očkovania, no niektoré sa odporúčajú (najmä proti hepatitíde).
- Keďže Paraguaj je vo vnútrozemí, cez leto tu býva veľmi teplo.
- Tesne vedľa hraníc s Brazíliou a Argentínou sa nachádzajú úžasné vodopády Iguazú, ku ktorým ale Paraguaj priamy prístup nemá.
- Cestovanie naprieč krajinou je pohodlné, diaľkové autobusy majú v oknách sklá.
- Turisti z krajín mimo Južnej Ameriky sú všeobecne nazývaní „gringovia“.
- V krajine sa používa prevažne španielčina alebo domorodé jazyky. Na severe aj portugalčina.
- Potraviny, ubytovanie a cestovanie sú v Paraguaji pomerne lacné.
- Krajina nemá vyvinuté poľnohospodárstvo, ani priemysel. Polovicu územia (406 752 km²) pokrývajú lesy, 38 % rozlohy tvoria pasienky a len 2 % orná pôda.