„Je to náš životný cieľ, náš boj: chceme sa vrátiť na Čagoské ostrovy,“ hovorí osemdesiatročný Rosemond Saminden, ktorý sa narodil na atole Peros Banhos.
Spomínaný atol patrí k Čagoským ostrovom a Rosemond sníva o tom, že sa vráti na svoj rodný ostrov skôr, než zomrie. Rovnako ako ďalších 1 500 obyvateľov aj jeho vypudili z Čagoských ostrovov v roku 1973. Od tej doby žije na Mauríciu, viac než 1 200 kilometrov juhozápadne od 55 čagoských ostrovov, z ktorých tri boli kedysi obývané: Diego García, Salomon a Peros Banhos.
„Naši rodičia sú pochovaní na cintorínoch na Peros Banhos, Diego García a Salomon. Ako sa môžeme zmieriť s tým, že nesmieme k hrobom klásť kvety a uctiť si svojich predkov?“ cituje agentúra AFP predsedu skupiny vysídlencov z Čagoských ostrovov na Mauríciu Oliviera Bancoulta.
Niekoľko Tarzanov a Piatkov
Obyvatelia Čagoských ostrovov, tiež nazývaní „ostrovania“, tvoria malú populáciu potomkov niekdajších otrokov. Ich jedinou chybou bolo to, že obývali súostrovie, ktoré sa za studenej vojny stalo pre Veľkú Britániu a Spojené štáty strategickým. V roku 1965 získala Británia súostrovie od poloautonómnej inštitúcie Maurícia, tri roky pred tým, než Maurícius získal nezávislosť.
„Maurícijské úrady boli v roku 1965 vystavené nátlaku a ustúpili. Podľa ich vtedajšieho názoru mali možnosť voľby medzi tým, či Maurícius získa nezávislosť, alebo nie. Briti ich skutočne vydierali,“ hovorí bývalý Maurícijský premiér a súčasný vodca opozície Paul Berenger.
V roku 1966 podpísali Washington a Londýn dohodu oprávňujúcu Spojené štáty používať Diego García na vojenské účely na dobu 50 rokov, do decembra 2016, s možnosťou predĺženia až do roku 2036.
V rokoch 1968 až 1973 nasledovala politika násilného vysídľovania ostrovanov označených vo vtedajšej britskej diplomatickej správe ako „niekoľko Tarzanov a Piatkov“.
Najprv zakázali obyvateľom Čagoských ostrovov, ktorí odišli na Maurícius na dovolenku alebo za lekárskou starostlivosťou, vrátiť sa domov. Zvyšok populácie potom nemilosrdne vysídlili v rokoch 1971 až 1973 a poslali na Maurícius alebo Seychelské ostrovy.
Strategický charakter základne Diego García sa stále viac prejavoval v 70. rokoch, keď sa Červení Khméri zmocnili vlády nad Kambodžou a sovietske námorníctvo rozšírilo svoj vplyv v Indickom oceáne.
Neskôr hrala základňa Diego García významnú úlohu pri americkom bombardovaní v Afganistane v rokoch 2001 až 2006 a pri vojne v Iraku v rokoch 2003 až 2006.
Boj aj milé spomienky
Ľudia vysídlení z Čagoských ostrovov pokračujú v boji za pomoci maurícijskej vlády, ktorá si nárokuje zvrchovanosť nad súostrovím v mene územnej celistvosti Maurícia. Maurícijský premiér Anerood Jugnauth tento rok v septembri bojoval za požiadavku bývalých obyvateľov Čagoských ostrovov na pôde Valného zhromaždenia OSN.
Maurícijské úrady sa s Britmi dohodli, že začnú nové rozhovory, ktoré by sa mali skončiť v polovici budúceho roka. Maurícius si ponechal možnosť predložiť prípad Medzinárodnému súdnemu dvoru.
Dnes je bývalých obyvateľov Čagoských ostrovov a ich potomkov takmer 10 000. Žijú na Mauríciu, na Seychelách a v Británii a časť z nich získala britský pas. Mnohí z nich snívajú o tom, že sa na ostrovy vrátia alebo tam aspoň budú môcť občas vycestovať.
Patrí k nim aj Rosemondova dcéra Claudie, ktorá mala štyri roky, keď rodina opustila Peros Banhos. Sama si na nič nepamätá, ale otec jej o vlasti rozpráva. „Vnúčatá sa niekedy zasmejú. Je pekné mať toľko spomienok, ale zároveň je to smutné,“ hovorí.