Nová brazílska stanica Comandante Ferraz sa začala stavať, keď tá pôvodná roku 2012 vyhorela. Tmavá, elegantná budova s futuristickým dizajnom by mala slúžiť až 65 ľuďom a dokončiť ju majú v roku 2018.
Brazília do novej stanice, ktorú pre ňu stavia čínska firma, investuje 100 000 dolárov. A to napriek tomu, že tento dlhý, nízky komplex, situovaný na malom ostrove asi 1 000 kilometrov od najjužnejšieho bodu Južnej Ameriky, neuvidí prakticky žiaden človek s výnimkou jeho zamestnancov.
Oblasť sa nachádza mimo trasy pravidelných leteckých spojov aj mimo námorných ciest. A keby sa predsa len k brazílskej stanici v Antarktíde niekto dostal, dovnútra ho aj tak nevpustia – základňa totiž bude pre verejnosť uzavretá.
Na snehu Indovia aj Kórejčania. Prečo taký záujem?
Brazília však nie je zďaleka jediná, kto v posledných rokoch vynakladá obrovské sumy na výstavbu architektonicky pútavej antarktickej stanice.
India v roku 2013 otvorila svoju stanicu Bháratí, ktorá má podobne moderný dizajn. Vytvorili ju zo 134 prefabrikovaných kontajnerov, aby sa uľahčila preprava a stavba, ale zvonku to ani najmenej nevidno.
Hneď nasledujúci rok otvorila svoju stanicu Čang Po-ko aj Južná Kórea. Je to veľkolepý trojkrídlový model vztýčený na oceľou vystužených blokoch, kde môže pracovať až 60 ľudí.
„Antarktické stanice sa stali ekvivalentom veľvyslanectva na ľade,“ hovorí Anne-Marie Bradyová, šéfredaktorka časopisu Polar Journal a autorka knihy Čína ako polárna veľmoc. „Sú ukážkou záujmu jednotlivých štátov o Antarktídu,“ citoval ju spravodajský server BBC.
Tieto záujmy môžu byť čisto vedecké. Za niekoľko desiatok rokov však vyprší moratórium na prieskum nerastných zdrojov, a ak sa zasa nepredĺži, každý štát, ktorý v Antarktíde pôsobí, chce byť na túto chvíľu čo najlepšie pripravený.
Postaviť na ľade nápadnú budovu je v súčasnej dobe obdobou vztýčenia vlajky niekdajšími bádateľmi.
Američanov ešte neprekonali
Prvou trvalou stavbou v Antarktíde sa stala kamenná búda, ktorá na súostroví Južné Orkneje vyrástla v marci 1903 vďaka 33 mužom zo škótskej antarktickej expedície.
Vodca expedície ju pomenoval honosne Omond House, po meteorológovi z Edinburghu Robertovi Traill Omondovi. Dnes sa o chatku stará argentínska vláda v rámci základne Orcadas.
Počas mnohých ďalších rokov, ktoré boli svedkami hrdinských polárnych výprav, ktoré viedli Roald Amundsen, Robert Falcon Scott, Ernest Shackleton či Douglas Mawson, nevznikali v Antarktíde žiadne iné stavby ako drevené chalupy.
Potom však nastalo obdobie relatívneho stavebného boomu, ktoré podporil Medzinárodný geofyzikálny rok (1957–1958). Antarktická dohoda z roku 1959 pozastavila všetky územné nároky, mnohé krajiny však začali upevňovať svoju prítomnosť na bielom kontinente inými spôsobmi, napríklad budovaním staníc.
Z tohto obdobia pochádza aj rozsiahla americká výskumná stanica McMurdo, ktorá je najväčšou osadou v Antarktíde s letnou populáciou asi 1 200 ľudí.
Antarktída nemá vône
Problémom všetkých stavieb v Antarktíde je hromadiaci sa a naviaty sneh, ktorý budovy zasypáva a následne drví. Prvú britskú stanicu Halley, ktorá vznikla v roku 1956, vedci po 12 rokoch opustili, pretože život v nej bol „ako v ponorke“.
Británia potom ešte postavila niekoľko ďalších staníc, ale všetky pohltil sneh alebo sa stali obeťou pohybov šelfového ľadovca, na ktorom stojí.
Súčasná stanica Halley VI je prvou antarktickou výskumnou stanicou, ktorá sa dokáže premiestňovať. Jej osem vzájomne prepojených buniek – ktoré sa podobajú na farebné železničné vagóny – sa týči na hydraulických nohách umiestnených na obrích, osemmetrových lyžiach.
Bunky sa teda dajú pomocou buldozérov pomerne ľahko odtiahnuť na iné miesto a znova sa spojiť.
Táto vlastnosť bude teraz mimoriadne užitočná, pretože britská polárna základňa sa musí presťahovať zhruba o 20 kilometrov ďalej do vnútrozemia kvôli zväčšujúcej sa praskline v ľade.
Interiér stanice Halley VI je veľmi vkusný a pohodlný. Rôzne odtiene červenej, modrej a zelenej farby použité na vybavenie nahrádzajú nedostatok farieb v okolitej krajine. Vysoké okná prepúšťajú – s výnimkou temných zimných mesiacov – dostatok svetla.
Za barom sa točí špirálovité schodisko obložené aromatickým libanonským cédrom, ktorý má stimulovať často prehliadaný nedostatok čuchových vnemov v antarktickom prostredí, kde inak vôňa takmer úplne chýba.
Afričania našli recept proti snehu
Problém s hromadením snehu na vedeckých staniciach vyriešila ako jedna z prvých Juhoafrická republika. Jej základňa SANAE IV, ktorú otvorili v roku 1997, stojí na koloch, takže vietor môže hnať sneh popod budovou.
Nemecko zvolilo pre svoju základňu Neumayer III, ktorú sprevádzkovalo v roku 2009, rovnaký, ešte vylepšený koncept. Šestnásť hydraulických pilierov umožňuje celú dvojposchodovú stavbu každý rok asi o meter zdvihnúť. Piliere sa potom umiestnia na nový pevný snehový podklad.
Belgická stanica princeznej Elisabeth sa zase pýši tým, že je prvou antarktickou vedeckou stanicou s nulovými emisiami. Od otvorenia v roku 2009 funguje výhradne na slnečný a veterný pohon a napriek svojej polohe nemá žiadne vykurovanie.
Využíva odpadové teplo, ktoré sa vytvára elektrickými systémami a ľudskou činnosťou, dokonalá izolácia stien znižuje stratu tepla takmer na nulu.