Po ceste z Hongkongu som smeroval naspäť na Taiwan. Keď som si hľadal najlacnejšiu letenku, objavil som spojenie Macao – Taipei. Avšak to, čo ma čakalo v tejto malinkej krajine, ma viac než príjemne prekvapilo.
Stará pravda hovorí, že keď chceme dlho žiť, mali by sme sa často stretávať so svojimi priateľmi, socializovať sa. Tu, v Macau, je to veľmi jednoduché – krajina totiž vedie rebríček najľudnatejších štátov sveta.
Koniec-koncov, prvá je aj v inom rebríčku – má vraj najšťastnejších obyvateľov pod slnkom. Na ploche menšej ako mnoho miest býva niekoľko miliónov ľudí. Takže skryť sa tu je zrejme dosť náročné.
Mám veľmi rád takéto malé štáty, lebo všade je to naozaj na skok. Práve preto som z prístavu zvolil do centra pomalú chôdzu. Necelá hodina prechádzky v slnečnom počasí bola za mnou a ja som stál zoči-voči ikone celého Macaa – hotelu Lisboa (Lisabon).
Jeho zovňajšok na mňa pôsobil skôr ako vesmírna loď, čo práve zaparkovala na našej Zemi, a nie ako miesto, kde sa ubytovávajú ľudia. Nuž, sto ľudí, sto chutí…
Návšteva tejto krajiny je v hľadáčiku najmä tých, čo radi pokúšajú šťastie. Konkrétne v hazarde. Nie je žiadnym tajomstvom, že jej druhé meno je Las Vegas Ázie. Práve vďaka kasínam sa štátna pokladnica napĺňa o väčšiu polovicu z celkových príjmov.
Počas návštevy som si však povedal, že sa týmto zariadeniam vyhnem. Viac ma zaujímali miesta, ktoré sa tu zachovali z predošlej éry. Mám na mysli dobu, keď tu „šéfovali“ Portugalci.
V minulosti som už navštívil niekoľko bývalých kolónií, no to málo, čo som tam objavil z minulosti, ma príliš nenadchlo. To, čo sa však stalo tu, v Macau, bolo celkom odlišné.
Avšak skôr, ako som sa dostal na tie správne miesta, sa mi podaril jeden celkom veľký omyl. Trochu som si poplietol smer a nasadol na autobus, ktorý ma odviezol, kam som vôbec nechcel – do City of Dreams.
Práve takto sa volá časť Macaa, kde sa sústredia všetky tie nablýskané a mnohokrát gýčové atrakcie. Tie denno-denne lákajú gamblerov asi z celého sveta.
Keď vysvitlo, že som zasa raz niečo preplánoval, radšej som z autobusu ani nevystúpil a našťastie ma po hodine doviezol späť na to isté miesto, kde som naň aj nastúpil.
Potom už moje kroky s precíznosťou švajčiarskeho hodinára smerovali presne tam, kam mali – do portugalského sveta v Ázii.
Akousi vstupnou bránou doňho je najznámejšie námestie Senado. Už tu som akosi stratil pojem o svojej polohe a neraz som sa pristihol, ako si myslím, že som na Pyrenejskom polostrove.
Priľahlé ulice, tiahnuce sa všetkými smermi, boli vernou kópiou toho, čo som pred pár rokmi videl v Porte. Chodníky, okná, domy, kvetináče, výzdoba, balkóny… Jednoducho všetko pôsobilo, ako keby ma niekto preniesol do inej krajiny.
Ako som sa presúval k najväčšej kultúrnej pamiatke – ruinám kostola Svätého Pavla – krajina ma neustále presviedčala, že je skutočne najľudnatejšia. Keď sa k domácim navyše pridajú davy dychtivých turistov, je to naozaj slušná masa ľudí prúdiaca na malom priestranstve.
Pred samotným kostolom sa našťastie rozkladalo malé námestie s vysokým schodiskom. Tu sa akosi ten dav lepšie rozplynul v priestore.
Uspokojiť sa však len s tým, že si pozriem to najhlavnejšie, mi nestačilo. Preto som dlho neváhal a ruinám sa otočil chrbtom. Mojím ďalším cieľom bolo len tak sa bezstarostne motať po týchto zachovalých uliciach a spomínať na Portugalsko. Bolo to viac než jednoduché a viac než úžasné!
Mnohokrát som sa nestačil čudovať a žasnúť nad tým, koľko tu toho predošlí kolonizátori stihli vybudovať. Okrem spomínaného hlavného námestia a ruín ma ešte viac dostali miesta, ktoré som objavil len tak – zhodou okolností alebo vďaka zvedavosti, čo je za ďalším rohom. Boli tam rôzne malinké námestia a skryté ulice. Takto stráviť deň bolo naozaj úžasné.
Do Macaa som išiel s tým, že to tam azda nejako pretrpím. Keď som však zistil, že moje predstavy sú od reality také vzdialené, ako predpoklad, že rozbijem jackpot v najväčšom kasín, tak som sa nestačil diviť.
Macao je najkrajšia bývalá kolónia, akú som doposiaľ navštívil. Jeho krátku návštevu môžem každému len odporučiť!