Peruánska Nazca – Cesta za splneným snom a záhadný symbol naveky na ramene

17.05.2018 07:00
Peru, Nazca, lietadlo, piloti, pristávacia...
Koniec zábavy, ide sa domov. Autor:

Myslím si, že snívanie je krásne, ale realita chutí o niečo lepšie. Ba dokonca omnoho lepšie, ako samotné sny. Dlho som aj ja sníval o tom, že na vlastné oči uvidím legendárne čiary v púšti, neďaleko mesta Nazca, v Peru. Nie vždy je však cesta za splnením sna jednoduchá.

V Južnej Amerike sme zažili toľko nečakaných situácií, až som si často myslel, že ich už mám vyčerpané do konca života. Omyl. Ako keby sa tam rozdávali na počkanie.

Jednou z nich bola aj niekoľkohodinová cesta autobusom. Nočná jazda naprieč celou krajinou v kope šrotu na kolesách patrila medzi moje najhoršie cesty. Nuž, šiel som si splniť sen, takže to nemohlo byť jednoduché.

Hneď od začiatku mi bolo jasné, že počas cesty si po náročných trekoch predošlých dní neoddýchnem. O spoločné dvojsedadlo som sa totiž musel deliť s ďalšou cestujúcou. Vedľa mňa sedela dosť obézna žena, ktorá svojimi zásobami tuku zabrala aj polovicu môjho sedadla.

Cestovanie autobusom po krajine.
Cestovanie autobusom po krajine. Autor: Aleš Tvrdý

Keď sa mi nejako podarilo k nej natlačiť, netrvalo dlho a jej dieťa, ktoré mala na kolenách, ma začalo okopávať, ako jarnú priesadu. Ak ma práve nekopalo, tak mrnčalo alebo ma búchalo hocičím, čo malo v ruke.

Aby toho nebolo málo, z druhej strany mojím sluchovodom prenikal intenzívny hlas batoľaťa, ktoré takmer v jednom kuse plakalo. Keď konečne prestalo, premiestnilo obsah zo žalúdka do plienky (ak tú plienku vôbec malo) a veruže cítil to určite aj ten posledný pasažier na konci autobusu.

Pre istotu sa ešte niekto navyše aj povracal a kombinácia týchto dvoch vôní sa v útrobách starého cestného korábu miešala ako letné mochito.

Šofér si jazdu zrejme poriadne užíval, lebo išiel, ako keby mal časovku na Rallye Paríž-Dakar. Z reproduktorov škriekala hudba na plné pecky, aj keď sme neboli zájazd pre hluchonemých.

Najväčšia piesková duna na svete.
Najväčšia piesková duna na svete. Autor: Aleš Tvrdý

Na prvej zastávke vzplanul konflikt, rýchlo ako letná láska. Dve ženy, ktoré mali na cestovnom lístku rezervované to isté sedadlo, sa do seba pustili, no a samozrejme to nezostalo bez obecenstva. Spoza mňa sa jeden starší pán zapojil do hádky a už na seba škriekali traja. Kým našli slová pochopenia a riešenie problému, trvalo im to značný čas.

A potom to prišlo. Nervózny, nevyspatý, ale konečne v meste Nazca. Keď som opustil ten nešťastný autobus, naozaj mi poriadne odľahlo.

Už na stanici sa mi podarilo zjednať cenu preletu ponad púšť, kde vidieť v piesku unikátne čiary. Vravím si, že sa konečne schyľuje k lepším časom. Chlapík, ktorý mi ponúkol dopravu na letisko aj späť, samotný prelet, hostel a sprchu, bol veľmi príjemný. Dokonca sa s ním dalo aj dobre vyjednávať, takže netrvalo dlho a už som sedel v aute, ktoré mierilo na malé letisko neďaleko mesta.

Kolibrík.
Kolibrík. Autor: Aleš Tvrdý

Spolu s troma mladými dievčatami, ktoré boli z Taiwanu, nás po 30-minútovom čakaní a krátkej inštruktáži posadili do malého lietadla. Na letisku bola v pohotovosti aj záchranná služba, odkiaľ vychádzali ľudia najmä so žalúdočnými problémami spôsobenými preletom nad púšťou.

Myslel som, že lekársku pomoc po lete potrebujú len nejaké padavky. No keď som sa dostal do vzduchu, moje predsudky ma rýchlo omrzeli…

Zo zeme nie je možné veľké obrazce v piesku vidieť. Preto sa treba vzniesť vysoko nad ne. Druhou možnosťou, ako si pozrieť aspoň jeden obrazec, je nechať sa zaviezť k nemu autom. Je pri ňom postavená poschodová plošina.

Vzlietnutie.
Vyhliadka pri
		ceste.
+12V
		autobuse.

Ja som sa rozhodol prezrieť si všetky tie záhadné tvary a útvary naraz. Bol to pre mňa úchvatný okamih. Veľmi rýchlo som zabudol aj na to, akú cestu som kvôli tomu absolvoval, a už som sa sústredil len na to, ako sa mi plní ďalší sen.

Okrem mnohých obrazcov, ktorých pôvod ešte ani dnes nie je objasnený, som si pozrel aj najväčšiu pieskovú dunu na svete a okolitú prírodu.

Predovšetkým ma však zaujímali samotné symboly v púšti. Medzi nimi je aj jeden, ktorý sa mi páči najviac. No a po tom, ako som ho uvidel aj na vlastné oči, sa priam žiadalo, aby som si tento okamih zvečnil a mohol naň spomínať denno-denne.

Preto som po príchode do mesta Cusco vyhľadal tetovacie štúdio, kde mi jeden zo symbolov v Nazce nakreslili na rameno. Mám ho tam doteraz a pri pohľade naň si vždy spomeniem na Južnú Ameriku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#peru
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk