Z mestečka Habarana v distrikte Sigyriya sme vyrazili najprv na skalu Pidurangala. Je to skala, ktorú Slováci „objavili“ najmä pred troma rokmi – aspoň čo vnímam z našej komunikácie na sociálnych sieťach.
Cestovky chodia najmä na slávnu Sigyriyu, ktorá je naozaj top a vyzerá úžasne, len je tu strašne drahé vstupné – 30 usd/dospelá osoba aj dieťa od 12 rokov. Pre rodinu celkom dosť.
Okrem toho sú na Levej skale prakticky neustále davy turistov. Vstup na Pidurangalu je 500 Rs/osoba (čo je 2,5 eura) a „výlez“ na ňu je veľmi zábavný.
Dole v areáli Pidurangaly sú modlitebné miesta a budhistická svätyňa a následne kráčate prudkými kamennými schodmi nahor, nasledujú neurčité cestičky pomedzi skaly.
Priemerne zdatnému človeku (nie mne a srílanskému šoférovi/sprievodcovi Manojovi) trvá výstup rýchlym tempom bez zastavovania a kochania sa okolím (a bez lapania po dychu) možno 25 minút. Nám trval 40 minút.
Na Pidurangalu s funkčnými kĺbmi
Určite neodporúčam ísť nahor v šľapkách, ako ide väčšina Srílančanov, navyše so 4-mesačným dojčaťom na rukách. Je tam niekoľko miest, kde si možno celkom slušne podvrtnúť nohu a asi na dvoch som zaváhala – našťastie, „športovec, horolezec a zdatný horský vodca“ Manoj Peiris mal už bohaté skúsenosti, kam a v akom poradí položiť ruku, nohu a potiahnuť zvyšok objemného tela cez úzku štrbinu medzi dvoma skalami.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Na inom mieste zas treba pomerne vysoko vyložiť nohu ako pri kankáne – chce to mať funkčný bedrový kĺb aj väzy v kolene.
Na vrchole Pidurangaly obyčajne dosť fúka (možno nie je od veci mať na prezlečenie suché tričko) a je z nej krásny výhľad na Leviu skalu Sigyriya.
Ak máte dobrý objektív, uvidíte aj „mravčekov“, ktorí sa po kovových schodištiach na Sigyriyu šplhajú. Povedala by som, že výhľad na okolitú prírodu by mohol byť dokonca aj krajší ako zo Sigyriye, pretože Pidurangala je trochu nižšia a hore v šikmom smere „placatá“, takže človek má zhora možnosť vidieť viac detailov krajiny.
Po zostupe z Pidurangaly sme si od miestneho chlapca kúpili vo vrecúšku jedno nakrájané božsky chutiace mango (100 Rs = 54 centov), ktoré sa nedá porovnať s naším importovaným mangom zo supermarketov (logicky!) a vybrali sme sa do Hiriwadunny kúsok odtiaľ.
Pokus o vraždu tyčou na ryžu
Hiriwadunna je skutočná dedinka, kde žijú v domčekoch Srílančania, starajú sa o svoje záhradky a malé políčka, ale urobili z nej tak trochu turistickú atrakciu.
Ja som tento výlet v podobe „village tour“ absolvovala raz pred rokmi a teraz som ho zopakovala kvôli 16-ročnej dcére Sáre, lebo som vedela, že sa jej to bude páčiť. Na osobu to stojí cca 25 eur vrátane obeda.
Najprv po nás prišiel džíp, ktorý nás odviezol do Hiriwadunny. Tam na nás už čakal voz „hrkotáč“ s veľkými drevenými kolesami ťahaný dvoma býkmi, ktorý nás previezol vidieckou oblasťou.
Trochu vytrasení (ej, to bol múdry človek, čo vymyslel pneumatiky!) sme navštívili jeden z miestnych domov uťapkaných z hliny.
V tradičnej kuchyni na prírodnom ohnisku nám srílanská teta predviedla, ako sa varí (alebo skôr varilo, pretože si nemyslím, že ešte tak nejakí Srílančania varia).
Ukázali nám, ako sa ryža oddeľuje od šupiek, pripomínalo mi to náš tradičný mútovník na ručné stĺkanie masla (toto som si "vygooglila, nemyslite si, že som taká múdra).
Srílančanka striedajúc ruky šikovnými pohybmi púšťala hrubú drevenú tyč pripomínajúcu bejzbolovú pálku dovnútra nádoby, čím „oddelila zrno od pliev“ (mimochodom, zdravých pliev, však áno, u nás je zas naturálna ryža teraz „in“).
Vyzvala ma, aby som si to vyskúšala, ale to nemala robiť, lebo Manoj mal tú smolu, že si sadol práve v smere neplánovaného pádu objemnej pálky.
Plot z palmových listov uštrikovať neviem
Potom nám teta ukázala, ako sa z palmového listu dá upliesť pekný vzor, používajú to na strechy, ploty a podobne. Dcére Sárke to celkom išlo a ja, jasná gazdinka so zameraním na ručné práce… no, nebudem radšej komentovať.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Plot by som z toho neuštrikovala. Ešte sme si mohli pomlieť ryžovú múku v staršom kamennom mlynčeku, čo som už radšej neskúšala.
Najlepšie mi išlo jedenie obeda rukou z leknového listu, to ovládam. Takisto som relatívne dobre zvládla „výlez“ a „zlez“ po rebríkoch z vyvýšenej plošiny pripomínajúcej náš poľovnícky posed, v ktorej farmári strážia svoje polia pred rozdupaním divými slonmi (a aj tam spávajú).
Na záver sme sa povozili v katamaráne po jazere plnom leknových listov (pádlovala som!) a dostali sme z nich aj urobené klobúky na hlavu.
Vyzuli sme si topánky a namočili nohy do jazera (presne som vedela, čo Manojček v tej chvíli povie – že sú tam krokodíly!). Problém je v tom, že ja mu už neverím – a možno tam krokodíly fakt boli!
Po ceste na Nilaveli beach na východ Srí Lanky sme išli cez oblasť, kde robia „buffalo curd“ (tradičný jogurt z byvolieho mlieka), ktorý si môžete zaliať „kithul treacle“ (je to sladká šťava z kvetu kithulovej palmy pripomínajúca náš tekutý med, keď stuhne, vznikne hnedé sladidlo nazývané jaggery).
Kúpili sme si objemnú terakotovú nádobu s jogurtom aj fľaštičku s kithul treacle do našej cabany na pláži.
Myslíte si, že keď chlap zje byvolí jogurt, bude ako „bejk“? Sprievodcovi Manojovi radšej nedáme!
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda