Náš šofér a sprievodca Manoj Peiris s nami do mora odmieta ísť, vraj je slnečno a horúco a on sa bojí o svoj „alabastrový“ odtieň pokožky. (Domáci sú v tomto omnoho inteligentnejší ako my, Európania a vedia, kedy zaliezť do tieňa, všakže.)
Neobmäkčí ho ani prísľub, že mu plešinu natriem faktorom 50+. Keď sa s dcérou Sárkou krátko okúpeme (slnko fakt pečie), zájdeme ešte do neďalekého Mantra café kúpiť do zásoby namiesto obeda tri placky rotti plnené paradajkou, cesnakom a cibuľou (170 rupií/kus) a ja som si vypila fresh z manga (300 rupií). 100 rupií je momentálne 50 centov.
Keďže steny sú tu popísané pochvalami od hostí, pýtame si čiernu fixku a Sárka, vnučka výtvarníka Ivana Popoviča, sa realizuje (hviezdica sa trošku nepodarila, ale neva). Naposledy kreslila po stene vo svojich dvoch rokoch! A tu ani na zadok za to nedostala, naopak, ešte sa jej poďakovali.
V búrke na kovovej korbe džípu
Na Srí Lanke som už bola na safari v národnom parku Kawudulla aj vo Wilpattu, takisto v Yale, ale musím povedať, že takú krásnu prírodu ako v Kumana National Park, som ešte nevidela.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Džíp stál 8-tisíc rupií (má šesť sedadiel, takže o cenu sa môže rozdeliť šesť ľudí) a vstupné do NP pre dve osoby 5 500 Rs. Tisíc rupií je 5 eur.
Nie je to lacná záležitosť, ale všetky tie vynaložené peniaze stáli za to – vyrazili sme spred ubytovania o pol druhej a vrátili sa o pol ôsmej večer.
Samozrejme, že nám ani len nenapadlo zobrať šušťákové bundy, veď vonku modrá obloha a 33 stupňov a nad korbou džípu, kde sme sedeli, je strecha! To ešte neviete, ako môžete zmoknúť so strechou nad hlavou!
Vo chvíli, keď sme vstúpili do národného parku, zatiahli sa nad nami hrozivé mračná a začalo liať. „Ty si čo urobila Bohom?“ pýta sa ma Manoj, pretože si pamätá, že aj v Kawudulle sme pred dvoma rokmi zmokli ako siroty, vo Wilpattu a v Yale sme zas nevideli nijaké zvieratá.
Môj muž sa mi vždy smeje, keď sa vrátim z nejakého safari na Srí Lanke, pretože on tu zažil safari pred dvadsiatimi rokmi a ešte dodnes sa uchechtáva nad tým, ako mu ukázali jedného „greenbirda“, zeleného vtáčika a potom prázdnu skalu, za ktorou mal spať leopard.
Safari je do veľkej miery o šťastí, ráno chodia na safari najmä milovníci vtáctva, šelmy však vyliezajú podvečer.
Čoskoro sme boli premočení a foťák som musela na chvíľu schovať do plastového smetného koša na korbe džípu, aby som ho uchránila pred lejakom.
Začalo sa odušu blýskať a dubasiť hromy a nebolo mi všetko jedno, keď som si uvedomila, že sedíme na otvorenej kovovej korbe džípu a držíme sa kovového zábradlia. Ak ma tu dnes netrafí blesk, tak potom asi šľak!
Vidíme tuskera!
A zrazu, slon, aha! Pekne si stojí, prehrabuje sa chobotom v jazierku a vôbec mu dáždik neprekáža. A potom aj ďalšie zvieratká.
Počas tých hodín som v daždi videla toľko zvierat ako v nijakom inom srílanskom národnom parku: byvoly sa kúpali v „piešťanskom bahne“, stáda danielov sa popásali a ich samce spolu zápasili, na každom rohu pyšný páv, varan s hlavou vrazenou do piesku ako pštros zháňal čosi pod zub, v jazierkach sa nenápadne tvárili krokodíly a pozor – cez cestu nám prebehol leopard! Nestihla som však ani zalapať po dychu, nieto ešte stlačiť spúšť!
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Dokonca sme v diaľke videli slona s klami, tzv. tuskera, ktorý je na Srí Lanke veľmi vzácny, pretože z cejlónskych slonov má kly tuším len každý desiaty.
Bol to jednoducho zážitok a dlhé hodiny sme jazdili prenádhernou prírodou, videli sme staré hrčovité stromy, kroviny, skaliská zaujímavých tvarov a najfascinujúcejšie bolo jazero, z ktorého vyrastali úžasné stromy – ich pne boli akoby omotané plotom (v skutočnosti to bol asi ich vlastný koreňový systém) a zelené koruny mali plné ladne pôsobiacich bielo-ružových „asibocianov“ s oranžovými zobákmi, ktoré mali na krídle akoby čiernu šmuhu od atramentu (nie som ornitológ, na ich presný názov sa ma nepýtajte).
Stála tam aj rozhľadňa, na ktorú sa dalo po schodíkoch vyjsť nahor a fotografovať. Za celý čas sme stretli možno tri iné džípy a väčšinu času sme boli sami.
„Videla si toho leoparda poriadne?“ spýtal sa ma ustarostene Manoj. V minulosti sa mu totiž jedna klientka vyhrážala, že keď na safari neuvidí leoparda, už sa na Srí Lanku nikdy nevráti. (Robila si, samozrejme, srandu.)
„A čo ak som ho poriadne nevidela?“ pýtam sa.
„Ja ti jedného ukážem!“
A ukázal mi.
Leoparda.
Na tričku.