Pred pár dňami ma z postele vyhnalo kolísanie zo strany na stranu. Áno, zemetrasenie. Ostrov Taiwan sa nachádza na mieste, kde sa stretávajú tektonické dosky.
Práve „vďaka“ tomu sú tu zemetrasenia na dennom poriadku. Našťastie drvivú väčšinu z nich bežný človek nepocíti. Keď sú však silnejšie, nedá sa to prehliadnuť. Presne tak, ako pred pár dňami.
V to ráno som si posunul budík až na 08:00. Nikam som sa neponáhľal a chcel som si oddýchnuť po náročných dňoch. Bolo 07:57 keď ma zobudilo kolísanie.
Nebolo to moje prvé zemetrasenie tu, na Taiwane. Za tie 3 roky, čo tu žijem, som ich pocítil už niekoľko. Tie silnejšie si však veľmi dobre pamätám.
Vždy, keď sa to začne, dookola si v hlave opakujem: „Vydrž, vydrž!“. Tým mám na mysli budovu, v ktorej práve som.
Kam sa skryť?
Na zemetrasenie sa nedá nijako pripraviť. Príde nečakane, ako blesk z jasného neba. Aj tie najmodernejšie prístroje ho dokážu namerať až pár sekúnd pre otrasmi. Nedáva sa žiadne echo obyvateľom ako prevencia proti panike, ktorá by mohla nastať.
V byte, kde bývam momentálne, sa mi podarilo odsledovať, že skôr, ako sa začne všetko kolísať, zaznie tlmený zvuk. Taký tupý náraz niekde v stenách. Potom sa všetko rozhojdá.
Domáci obyvatelia tvrdia, že ak je zemetrasenie vodorovné, je omnoho bezpečnejšie, v porovnaní s vertikálnymi otrasmi.
Inštrukcie, ako sa zachovať počas zemetrasenia, sú viaceré. Lenže v ten moment prekvapenia sa niektoré len ťažko aplikujú.
Ak sa však podarí zachovať chladnú hlavu, odporúča sa skryť vedľa nosníka steny alebo pri zdroji vody.
Keď sa dá, treba urýchlene opustiť budovu alebo aspoň nechať pootvorené dvere, pre možný únik. To sa mi však nepodarilo nikdy a ani nepoznám nikoho, kto by to počas zemetrasenia dokázal.
Niekto si dokonca vytvára tzv. bezpečnostné balíčky vedľa postele. Dáva sa do nich balená voda, suché jedlo a teplé oblečenie. Je to pre prípad, že by sa budova zrútila a ruiny by človeka zasypali, no on by prežil. Sú prípady, keď práve vďaka takýmto opatreniam niekto prežil v sutinách aj niekoľko dní.
Najhorší zážitok
V to ráno, pred pár dňami, bolo horizontálne zemetrasenie. Na lampe mám zavesený malý amulet, ktorý ak sa kolíše, mi ukazuje, že ide o zemetrasenie.
Opäť sa rozkolísal, aj bez toho, aby ho niekto o to žiadal. Takmer po 10 sekundách pohyb ustal. Tentokrát bola sila prírody nameraná o magnitúde 6.1 a epicentrum v mori.
A práve s morom sú spojené ďalšie problémy. Na pobrežie o niekoľko hodín totiž dorazili 2– až 3-metrové prívalové vlny. Po zemetrasení ihneď začali ľudom pípať výstražné správy na mobiloch, aby boli oboznámení s aktuálnou situáciou.
Pamätám si však aj to, ako ma v noci prebudilo zemetrasenie o sile 6.4 a priamo v meste, kde bývam aj ja. Tá noc sa zapísala medzi tie najhoršie v celom mojom živote.
S ňou spojený je aj najstrašnejší zážitok na cestách, aký som doposiaľ zažil.
Domáci obyvatelia sú naučení žiť s pocitmi, ktoré my na Slovensku nepoznáme. Niektorí sa ničivej sily boja, iní ju ignorujú.
Sú takí, čo v panike vybehnú von pred svoje domy, no to je v mestách takmer nemožné a pracujúci ľudia si mnohokrát ani nevšimnú, že sa im pod nohami opäť chvela zem.
Šťastní Slováci
Všeobecne však platí, že zemetrasenie naberá na váhe až potom, ako sa evidujú údaje o stratách na ľudských životoch.
Ja, ako človek, ktorý prežil drvivú väčšinu života na Slovensku, som z toho vždy šokovaný, paralyzovaný. Vždy som bral zem pod nohami, po ktorej kráčam, ako niečo pevné. Niečo, čo mi zaručí rovnováhu.
To už neplatí. Teraz už viem, že na Slovensku sa máme naozaj veľmi dobre čo sa týka prírodných katastrof. Nemusíme sa báť zemetrasení, tajfúnov, tsunami… Život na tropickom ostrove nie je len o peknej pláži a kokosovom orechu.