Dostala sa mi pod moskytiéru (nie je výnimka, že tu moskytiéry nad posteľami bývajú aj deravé) a na tom malom priestore ma celú noc „obšťastňovala“. Keďže som bola zakrytá plachtou, štípala ma najmä do tváre.
Keby sa to stalo na Slovensku, už vyzerám ako Quasimodo, ale po týchto štípancoch koža, našťastie, tak neopúcha ani nesčervenie, len sa nesmiete škriabať.
Asi niekedy nebude od veci nastriekať sa repelentom aj na noc, hoci po príjemnej sprche pred spaním sa človeku nechce sprejovať tým „smradom“.
Srílanskí „havkáči“ na plážach
Druhým mojím problémom sú túlaví srílanskí „havkáči“. Od detstva sa bojím psov, pretože ma jeden uhryzol. Väčšina psíčkarov ma vždy presviedča, že „on sa chce len hrať“. Aj keď majú také to plemeno, čo má hlavu ako ovca.
Lenže na každej srílanskej pláži je tucet havkáčov, ktorí sa tiež „chcú hrať“, navyše bez majiteľa.
Pred troma rokmi som bola na polostrove Kalpytiya ráno o šiestej fotiť srílanských rybárov, na pláži som bola len ja a svorka psíkov. Keď sa za mnou všetci naraz rozbehli, skoro som pustila do gatí.
Teraz v Kirinde, na juhovýchode Srí Lanky, kam sme prišli trojhodinovou jazdou z hornatej Elly, som takisto skoro ráno vyšla na pláž, aby som urobila fotky pri peknom svetle.
Robím práve panoramatickú snímku, kde sa musíte dosť sústrediť, aby ste sa na displeji foťáku trafili do jedného bodu, inak sa tri snímky správne nespoja. Odrazu sa mi vlhký ňufák dotkne nohy. Infarkt!
Boli traja, všetci mali blchy a všetci si ma v okamihu obľúbili. Všade, kde som sa zastavila, uložili sa mi k nohám ako k paničke, ktorá ich už roky kŕmi a začali sa škriabať (tuším už aj mňa niečo svrbí).
Okrem psíkov na srílanských plážach často vidíte aj kravy, najmä na východe ostrova.
Slávny srílanský dezert
Po lenivom predpoludní vyrážame z Kirindy v smere do Tangalle na južnom pobreží Srí Lanky. Po ceste ideme cez Hambantotu, kde sa ťaží morská soľ a oblasť je známa výrobou hnedého srílanského dezertu nazývaného kaludodol.
Toto hnedé želé pripravené zo sirupu kithulovej palmy, ryžovej múky a kokosového mlieka chuťou trochu pripomína naše perníkové koláčiky (dáva sa doň aj kardamon či kešu oriešky).
Srílančanom nesmie chýbať najmä na novoročnom stole (Sinhálsky Nový rok je v apríli). Kaludodol sa veľa hodín varí, takže ľudia si ho kupujú od špecializovaných výrobcov a nepripravujú ho sami doma.
A hoci ho kúpite hoci aj v supermarkete v Colombe, región, čo sa kaludodolom preslávil, je práve Hambantota (niečo ako Liptov a naša bryndza).
Zastavujeme v obchode s plyšovými hračkami (fakt!), kde majú pod sklom rôzne kvality kaludodolu za rôzne ceny. Od 360 až po vyše 600 Rs za kilogram (aj podľa toho, či obsahuje oriešky).
Kupujem vyše kilový kúsok jedného z tých drahších (dali nám poochutnávať) na Slovensko (je fajn mať ho v chladničke, ale mal by vydržať pár dní aj bez nej). Náš sprievodca Manoj kupuje domov o málo menší kúsok takisto.
O chvíľu Manoj na ceste z Hambantoty do Tangalle opäť zastavuje auto. Sme v regióne ovocia nazývaného kirella. Robia tu z neho „fresh“, ktorý sa pije so zmrzlinou.
Popri hlavnej ceste sú stánky s tabuľami, ktoré na to upozorňujú, len všetky tabule sú v sinhálčine. Takže, ak nemáte so sebou domáceho, v zásade sa nedovtípite, že by v nich mohli predávať niečo zaujímavé na ochutnanie.
Vanilková zmrzlina je bezpečná, z plastovej nádoby supermarketu. Je to zvláštna kyselkavá chuť, neviem, k čomu ju prirovnať a ak nemáte radi sladké, požiadajte, nech vám do nápoja nepridávajú cukor.
Nečakané stretnutie
Prichádzame do Tangalle na juhu Srí Lanky. Večer s dcérou Sárkou hľadáme, kde by sme sa najedli a vojdeme do jednej z reštaurácií priamo na pláži.
Volá sa Frangipani Beach Villa, Cabana and Restaurant. Sympatická modrooká blondína počuje slovenčinu: „Jéééjda, nejste ste vy náhodou tá Bianka zo SRI LANKA BY BIANKA? Ja vás stále čtu a směju se!“
A tak sme sa zoznámili s Ostraváčkou Cornélií „Korny“ Glabazňovou, ktorá tu so srílanským priateľom žije a prevádzkuje hotel a reštauráciu. Svet je vážne malý!