Okolo arény, ležiacej len niekoľko minút chôdze od Egejského mora, sedí viac ako 2000 ľudí na malých laviciach, z ktorých povzbudzujú ťavy a pokrikujú na ich majiteľov, keď do zápasu príliš zasahujú.
Každé zviera sa snaží zahryznúť do nohy protivníka a narušiť jeho rovnováhu. Ich dlhé krky sa okolo seba krútia a dav je nadšený. Súboje, v ktorých víťazi nedostávajú ceny, trvajú niekoľko minút a končia sa, keď jedna ťava druhú zrazí na zem alebo ju prinúti k úteku.
Stará tradícia
„Môj otec aj môj dedko mali ťavy, je to starobylá tradícia. Ja ich bohužiaľ nemám, ale chodím sa pozerať na všetky zápasy,“ hovorí Abdullah Altintas, ktorý sem prišiel s manželkou Nilgün.
V Turecku siaha kultúra tiav až do epochy Yörükov, nomádskeho kmeňa, ktorý bol dedičom starých seldžuckých bojovníkov, ktorí prišli do Anatólie v 11. storočí.
Avšak prvý oficiálne usporiadaný zápas sa v regióne konal až v 30. rokoch 19. storočia, uvádza Devrim Ertürk, sociológ z univerzity Dokuz Eylul v Selçuku.
Ťavy slúžili na prepravu tovaru, najmä do prístavov na západe Turecka. Ťaviari začali usporadúvať zápasy tiav v karavansarajoch (orientálnych hostincoch), kde sa zastavovali," vysvetľuje Ertürk, ktorý sám vlastní ťavy, medzi nimi aj dvojročného samca, z ktorého chce vychovať bojovníka.
Syn aj ťava Devrim
Od vlaňajšieho decembra do tohtoročného marca je naplánovaných takmer 90 súbojov v regióne, ktorý siaha od Canakkale na severozápade po Antalyu na juhovýchode.
Organizácie na ochranu práv zvierat pravidelne vyzývajú, aby sa s týmito zápasmi skoncovalo. Ale usporiadatelia zdôrazňujú, že ochrana tiav je zaručená, navyše majú na tlamách akési náhubky, aby ich nemohli príliš otvárať a silno súpera hrýzť.
„Pre ťaviara má ťava veľkú cenu, robí všetko, aby sa jej nestalo nič zlé,“ hovorí Ertürk. „Mnohé dostávajú mená podľa detí ťaviara. Môj otec dal moje meno Devrim jednej zo svojich tiav,“ dodáva.
Budú zápasy svetovým dedičstvom?
Festival v Selçuku, jeden z najvýznamnejších, sa koná každoročne tretí víkend v januári. Prvý deň predvádzajú ťaviari svoje zvieratá po meste. Ťavy prechádzajú trhoviskom vyzdobené farebnými látkami s ich menom, girlandami zvončekov a tureckými vlajkami. Porota vyberá tú najkrajšiu.
„Kultúra tiav sa vytráca, ale my chceme, aby pretrvala,“ vysvetľuje starosta Dahi Zeyel Bakici. Cieľom je podľa neho zachovať tradície spojené s ťavami a dosiahnuť ich zapísanie na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Najkrajšia nie je, remíza poteší
Okolo arény prechádzajú ľudia medzi stánkami s párkami, ktoré sú „stopercentne“ ťavie a na mieste sa grilujú. Mnoho súbojov sa končí remízou, keď žiadna ťava tú druhú nedokáže zraziť na zem.
Erol Bilgin nežne hladí svoju ťavu pomenovanú Čierny diamant, ktorá má deväť rokov a ktorej sa nepodarilo vyhrať súťaž o najkrajšiu ťavu. „Každý si samozrejme myslí, že jeho ťava je najkrajšia,“ povzdychne si.
Keď vyvolávač vyzve Bilginovu ťavu, privádza ju ťaviar do arény, prevedie ju dookola a potom ju postaví čelom k jej súperovi. Ťavy zápasia a niekoľkokrát sa vzájomne zrazia na kolená. Ale ani jednej sa nepodarí tú druhú zraziť na zem.
Zápas je nerozhodný, avšak Bilgin je napriek tomu nadšený. „Som taký dojatý. Bojovala veľmi dobre, lepšie ako som čakal. Som na ňu pyšný,“ vyhlasuje a hladí krk svojej ťavu.