Už cesta do Ginigatheny bola dostatočne adrenalínová. Boli sme totiž tankovať (ako veľakrát počas cesty).
Na srílanských „filling stations“ má takmer každé čerpadlo svoju vlastnú pridelenú osobu, ktorej zaplatíte a ona vám natankuje (nie že ja, dámička, sa na Slovensku musím obslúžiť sama a zašpiniť si ručičky).
Takže náš trojjediný šofér/sprievodca/osobný strážca Manoj z okienka auta zavelil, že chce „petrol 95“ (má benziňák) a podal peniaze. A ten truhlík srílanský mu tam začal tankovať naftu.
Nafta do benzínového motora. Hurá!
Manoj si to, našťastie, po piatich litroch všimol a ohradil sa. Popletený pumpár sa mu ani len neospravedlnil, len sa nablblo usmieval a následne mu dotankoval do polovice nádrže benzín (asi 15 litrov).
Ja by som vyskočila z auta, chytila týpka „pod krky“ a prinútila ho vypustiť obsah nádrže z auta a natankovať plnú za jeho vlastné peniaze.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Lenže Manoj je hrozne láskavý človek, naštartoval, odišiel a videla som na ňom, ako sa mu to v tej jeho hlavičke plešatej postupne rozležalo.
„Čo myslíš, poškodí to motor?“ pýtal sa ma v obavách, pretože sa mu vraj niečo podobné nestalo za celé roky, čo jazdí.
A jeho minivan stál 46-tisíc eur a 300 eur mesačne spláca. Asi nemusím dodávať, aký je to na Srí Lanke majetok.
„Prečo si natankoval len pol nádrže? Ja by som dotankovala plnú benzínom, aby sa tá nafta čo najviac rozriedila,“ vravím.
Hneď aj píšem cez Whats up kamarátovi Zdenovi z Bratislavy, ktorý nám už 20 rokov opravuje autá. Zdeno nás upokojil, že päť litrov nafty v 55 litroch benzínu je ako kvapka v mori, len máme vraj dotankovať plnú nádrž – a podľa možnosti benzínom.
Vraj je omnoho horšie natankovať do „dieselového“ auta benzín ako naopak. Tak sme aj učinili a s plnou nádržou (benzínu a homeopatickej dávky nafty) sme sa začali šplhať do hôr.
Pozor, šmýka sa, pozor, hady, pomóc!
Do „treehouses“ v Ginigathene nie je dobré prísť potme, Manoj tvrdí, že človek potom dostane „depku“.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Keď sme tam dorazili, už sa zvečerievalo a džungľa vtedy pôsobí pochmúrne. Tie domčeky sú tri a sú postavené v pomerne veľkej výške nad zemou každý okolo kmeňa stromu (fakt neviem, ako tam držia) a ku každému z nich vedie z najvyššieho bodu príkreho svahu „slippery bridge“.
Keď je vlhko (čo je tam stále), drevené dosky mostíka sa šmýkajú ako klzisko a zároveň si neskôr v propozíciách v izbičke prečítate, že nie je veľmi dobré spoliehať sa na zábradlie (Do not touch the fence of the bridge!) Takže tam bude asi iba na ozdobu.
Ubytovanie nie je logicky vhodné pre malé deti a ešte vás upozornia, že nemáte robiť paniku, ak sa stretnete s nejakým plazom alebo divým zvieraťom (no super, mám sa mu milo prihovoriť?).
Vraj boli urobené všetky preventívne opatrenia, aby sa plazy nedostali do domčeka (ha-ha). Vedela som, že tam budú gekony, to sú také tie milé jašteričky, čo vydávajú cmukavé zvuky a papajú komáre.
Manoj nám vybavil z troch domčekov ten najviac vľavo, lebo má vraj najkrajší výhľad. Keď som doň vstúpila, cítila som sa ako na potápajúcom sa Titanicu.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Normálne som chvíľami mala pocit, že strácam pôdu (v tomto prípade podlahu) pod nohami! Lebo keď zafúka vietor, ten vysoký strom sa začne knísať a domček s vami.
Vyhodnotila som to tak, že najlepšie bude dať si na balkóne srílanské brandy. Keď sa budete potácať aj vy a podlaha pod vašimi nohami ustupovať tiež, postupne sa zladíte do jedného rytmu (keď som potom ráno vyšla na raňajky na pevnú zem, nebola som si istá, či mám opicu alebo morskú chorobu).
V posteli s Ferdovými kamošmi
Domček na strome je zariadený veľmi jednoducho, manželská posteľ je úzka, takže sa so spolunocľažníkom musíte veľmi ľúbiť, aby ste ho v noci nedokopali (čo pre moju 16-ročnú dcéru Sáru neplatí) a nekradli mu prikrývku (čo pre moju dcéru tiež neplatí).
Je tam aj kúpeľňa so sprchovým kútom (iba studená voda), wc a umývadlo a nad ním zrkadlo, aby ste ráno videli svoj zelený ksicht.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
My sme so Sárkou mali pod posteľou navyše červené mravce (čo robím paniku, to nie sú plazy!) a títo Ferdovi kámoši navyše dobre štípali.
Ak sa mi štípanec po srílanskom moskytovi stratil do hodiny, úporne svrbiace štípance od mravcov pretrvávali na koži niekoľko dní.
A zopár mravcov sme si priniesli aj v ruksaku položenom na zemi chatky na „ďalšiu štáciu“, čo bol Manojov dom.
Netvrdím však, že tie mravce sú tam vždy – v iných domčekoch vraj neboli. Je to iste sezónna aj „protekčná“ záležitosť (keďže práve náš domček s výhľadom nám v dobrom úmysle vybavoval Manoj).
Neďaleko „domčekov na stromoch“ tečie Kelani river, kde sa raftuje a Kithulgala nazvaná podľa paliem kithul, z ktorých sa získava „palmový med“ (tekutý kithul treacle a tvrdé jaggery).
Takisto sa tam nakrúcal „Most cez rieku Kwai“ (filmový most tu už nestojí, ale ten originálny v Thajsku áno). Je to teda kraj „jaggery“ (palmového cukru).
Takže som konečne zažila „treehouses“. Veverička by zo mňa nebola (skôr z mojej dcéry, tá stále „cháluje“ oriešky). Ale spokojne by som si to zopakovala (bez tých mravcov, prosím).
Možno však mravce mali byť súčasť naplánovaného programu v podobe príjemného „mravčenia“ (a následne zlostného mraučania). Týmto pozdravujem svojho exkolegu, novinára v RTVS Ďuriho Mravca!
Dodnes si spomínam, ako mal na dverách kancelárie nalepený pôvabný citát z knihy Deti píšu Bohu: „Milý Bože, nemám rád mravce, preto ich zašliapujem. Hneváš sa?“
