Pred domčekmi postavenými nad vodou z rákosia a datľových paliem sa grilujú ryby a návštevníci žasnú nad krásou miesta, píše agentúra AFP.
„Nedúfal som, že nájdem také pekné miesto a toľko vody v Iraku, kde takmer polovicu územia tvorí púšť. Irak, to je pre mnoho ľudí násilie a terorizmus, ale sú tu tiež úžasné miesta,“ povedal Iračan Habíb Džuraní, ktorý žije mnoho rokov v USA a prišiel sa do Iraku pozrieť.
Päť miest zo zoznamu svetového dedičstva UNESCO je v Iraku. Patria k nim aj mokrade, ktoré sa vytvárajú v jednej z najväčších delt sveta v južnom Iraku, kde sa stekajú Eufrat s Tigrisom.
Zápis UNESCO v roku 2016 toto miesto oceňuje za prírodnú rozmanitosť a historický význam. Na pohľad sa v tejto rozsiahlej a pokojnej zelenej krajine, ktorá sa nachádza severozápadne od Basry, nič nezmenilo už 5000 rokov. Podľa tradície sa práve tu nachádzal biblický raj a domov Adama a Evy.
Od čias našich akkadských a sumerských predkov, ktorí žili v 4. a 3. tisícročia pred naším letopočtom, tu všetko závisí od vody a tŕstia, ktorým sa živia byvoly, povedal 35-ročný chovateľ Mahdí Majálí.
Zažil tu veľké sucho, keď sa Saddám rozhodol mokrade vysušiť a vypudiť z nich svojich odporcov. Z 250.000 obyvateľov ich potom zostalo 30.000.
OSN toto Saddámovo počínanie označila za jeden z najhorších ekologických zločinov v dejinách. Za vysušenie oblasti nazývanej arabsky ahvár odsúdili v roku 2010 jedného z členov Saddámovho režimu na trest smrti.
Po Saddámovom zvrhnutí v roku 2003 ľudia začali odstraňovať hrádze a odvodňovacie kanály a voda sa začala vracať. Vysušovanie v kombinácii s veľkými suchami ale mokrade obmedzili na plochu 15.000 z pôvodných 20.000 kilometrov štvorcových, povedal Džasím Asad z ekologického zväzu Nature Iraq.
Vďaka tohtoročným výdatným dažďom sa mokrade naplnili z 80 percent, zatiaľ čo vlani na jeseň to bolo 27 percent. Obnovujú sa možnosti ubytovania, po kanáloch sa plavia znovu loďky, chovajú sa byvoly, ktoré sú zdrojom tučného mlieka.
Od roku 2016 počet návštevníkov stúpol na 18.000 za rok, oznamuje Asaad Karghúlí, ktorý pracuje pre cestovnú agentúru provincie Zikár. Takmer polovica z jej dvoch miliónov občanov žije v núdzi pod hranicou biedy.
Majálí povedal, že turisti prichádzajú nielen z Iraku, ale aj z cudziny. Chcú pozorovať sťahovavé vtáky, vydry, korytnačky i trsteniariky.
Turisti majú záujem, avšak iracká infraštruktúra na nich nie je pripravená. „Nie sú tu pre nich zariadenia ani hotely, štátny rozpočet vyčerpala vojna minulých rokov proti Islamskému štátu,“ vysvetľuje Karghúlí.
Zatiaľ sa starajú miestni, ktorí za 20 eur záujemcov odprevadia na loďke alebo mu ponúknu tradičné pohostenie.
Asad považuje z hľadiska pracovných miest a príjmov vybudovanie zázemia pre ekoturistiku v mokradiach za trvalejšiu investíciu než ropný priemysel.
Teraz tvoria 90 percent irackých príjmov peniaze z predaja ropy a plynu. Ich ťažba ale mokrade ohrozuje a OSN vyzvala Bagdad, aby vyčlenil chránenú oblasť a usiloval sa o udržanie bujnosti mokradí. Ich zachovanie je v krajine vyznačujúcej sa horúčavami a nedostatkom vody rozhodujúce.
Mokrade prichádzajú o zdroj vody aj kvôli situácii na Tigris a Eufrat. Obe rieky pramenia v Turecku a sýtia ich prítoky z Iránu a Sýrie, ale s každou novou priehradou sa ich prietok zmenšuje.
V stojatých vodách v delte sa tak hromadí morská soľ, takže sa z nich nemôže napájať dobytok. Majálí s nevôľou pripomína, že v rokoch 2009 a 2015 bola situácia taká zlá, že kvôli vode umierali byvoly a ľudia sa museli z mokradí sťahovať do miest.