Biela točitá veža nad mestom Gampola v centrálnej časti ostrova Cejlón je na Srí Lanke čudnou stavbou. V zásade má slúžiť ako rozhľadňa, z ktorej je krásny výhľad na okolité hory, a ponúka možnosť urobiť pekné fotografie.
Malo by to byť aj akési multireligiózne centrum a miesto, ktoré poukazuje na rozmanitosť tamojšej prírody, hoci niektorí domáci majú na to iný názor a hovoria o „stavbe pre politický prospech“ a deštrukcii okolitej prírody i historických miest. Jej bezpečnosť našim normám určite nezodpovedá.
Priemerne vysokému Európanovi zábradlia siahajú ani nie do pol pása. Už viacero rokov stavba pôsobí dosť ošumelo a ktovie, čo by na niektoré jej balkóniky a iné výčnelky povedali statici…
Foto: Dávid Popovič
Počet ľudí, ktorí najmä počas víkendov vystupujú nahor, nikto nereguluje. Problém je v tom, že úplne na vrchole je schodište ovíjajúce sa okolo veže také úzke, že viac ako jeden človek sa tam nevmestí.
Problém vzniká, ak ten jeden človek chce zísť nadol, ale ostatní sa tlačia nahor. Tí ostatní majú občas v rukách objemné motoristické helmy, pretože srílanské páriky prichádzajú na toto miesto obyčajne na motorke a helma je pre dospelých povinná.
Otázkou je, ako sa to skončí, keď taká helma dotyčnému vypadne z ruky… Ale prizabiť vás môžu aj letiace mobilné telefóny, pretože hore vo výške si všetci robia „selfíčka“.
„Keď musíš, tak musíš“ na veži neplatí. Nanajvýš do gatí!
Na veži na vrchole hory Ambuluwawa som bola po prvý raz pred niekoľkými rokmi. Pravdepodobne to vtedy bol pracovný deň, pretože tam nebolo ani nohy. Moje dve slovenské spolucestujúce kamarátky ma asi v polovici výstupu opustili a zostúpili nadol, vraj na tejto samovražednej akcii sa neplánujú zúčastniť.
Výstup na vrchol veže rozhodne nie je pre ľudí, ktorí majú strach z výšok, pre obéznych a príliš vysokých ani pre osoby s poruchami rovnováhy. Ale ani pre úzkostlivých a v čase víkendov a pekného počasia, keď je na veži plno, ani pre tých, čo majú paniku z tlačenice a davov.
Autom sa po novučičkej vyasfaltovanej kľukatej ceste dostanete ku vstupu do areálu, kde v pokladnici ako cudzinci zaplatíte 300 srílanských rupií (1,5 eura). Následne môžete na vrchol kopca, kde stojí veža, vyšliapať pešo alebo si zobrať typickú ázijskú motorovú trojkolku nazývanú tuk-tuk.
Foto: Dávid Popovič
Podľa európskych kritérií sa okrem vodiča zmestia do tuk-tuku maximálne tri štíhle osoby, ale na vrchole som z neho videla vystupovať kompletnú päťčlennú srílanskú rodinku.
Už jazda tuk-tukom nahor, ale aj nadol je účinný zdroj vyplavovania stresového hormónu kortizolu. Najmä jedna časť cesty je totálne rozbitá a vy máte pocit, že sa tá poskakujúca trojkolka s vami každú chvíľu prevráti.
Vysvetlili sme vodičovi, že radšej vystúpime a 50 kritických metrov prašnej cesty plnej balvanov prejdeme peši. Potom sme zas nastúpili a trojkolka nás vyviezla až ku vstupu do veže.
Odporúča sa „cikpauza“ pred výstupom, šliapacie záchody a futuristicky vyzerajúci črep zo zrkadla na stene v dámskej časti toaliet určite stoja za návštevu! Pretože „keď musíš, tak musíš“ hore na veži neplatí! Nanajvýš do gatí!
Foto: Dávid Popovič
Schody do neba
V deň môjho druhého výstupu na túto vežu bola nedeľa a už na prvý pohľad bolo jasné, že nebudeme sami a náš výstup bude intímny – ale v úplne inom zmysle slova. Stúpanie sa začína zanedbaným vnútrajškom veže, kde to nijako vábne nevonia.
Občas môžete vyjsť na balkónik či terasu a pokochať sa okolitou prírodnou scenériou. Na stenách je veľa rôznych nápisov od návštevníkov, veža Ambuluwawa je najmä cieľom srílanských párikov, ktoré sem prídu spečatiť svoju lásku, ale robia sa tu aj rodinné pikniky.
Zaľúbení dokonca z výšky vyhadzujú okvetné lístky kvetov, je to niečo podobné, ako keď u nás zamilovaní na zábradlia mostov vešajú visacie zámky so svojimi iniciálami.
Tu by bolo vešanie zámok na zábradlie dosť veľkým problémom. S okvetnými lístkami sa aspoň nežne pohráva vietor a nikomu dole pod vežou nerozbijú hlavu.
Foto: Dávid Popovič
Približne od polovice veže sa nahor dá stúpať jedine vonkajším točitým schodiskom, ktoré sa krúti nahor ako had a je stále užšie a užšie. Z času na čas sú v základni veže urobené malé klaustrofobické miestnôstky bez okien, sem sa dá doslova „zasunúť“, keď sa už naozaj nedokážete vyhnúť ľuďom idúcim oproti.
Takisto sa sem možno dá schovať, ak by vás nebodaj hore zastihla nečakaná búrka s bleskami. Do jednej takejto miestnôstky sa zmestia traja Európania alebo pätnásť Srílančanov.
Výstupom do vyšších polôh sa schodište dramaticky zužuje a Európanka so širokými bokmi či nebodaj veľkými prsami, ale aj plecnatý chlap začínajú mať čoraz väčšie problémy. Zlým rozhodnutím je zobrať si so sebou aj ruksak.
Na dobré vrcholové „selfíčko“ (po slovensky „svojku“) rozhodne potrebujete fototyč a smartfón so schopnosťou robiť širokouhlé fotografie. Na dobré snímky okolitých hôr zas fotoaparát s dlhým objektívom.
Ambulovať je zbytočné, postačí pohrebná služba
Sme takmer na vrchole a tlačenica je v tento deň taká, že ma chytá mierny záchvat paniky. Predýchavam a ani si veľmi neužívam pohľad na okolitú scenériu.
„Cúvnite, cúvnite,“ hovorím Srílančanom, ktorí sa tlačia nahor, ale nedá sa ísť vyššie. Počujú ma najbližší traja a ďalší tridsiati o pár otočiek nižšie na veži už nie.
Tak sa začíname tri „odvážne turistky“ tlačiť v smere zostupu, našťastie, my sme nalepené na základni veže a Srílančania sú tí, čo visia cez zábradlie.
Je to doslova „telo na telo“ a srílanskí mládenci sa dobre zabávajú. Snažíme sa, aby sme zadkom nikoho nevyhodili cez nízku balustrádu. Po niekoľkých „otočkách“ okolo veže sa, našťastie, cesta uvoľní a ďalší zostup je už podstatne menej natesno.
Jeden kamarát sa ma po uverejní snímok na sociálnej sieti opýtal, či na Ambuluwawa tower aj niekto „ambuluwawal“. Ambulovanie je úplne zbytočné. V prípade potreby plne postačí pohrebná služba!